Upozornenie: Tento text bude o behu. Tento text však nebude jedným z tých textov, ktoré prezentujú názor, že vstávať skoro ráno a ísť behať je morálne nadradená činnosť v živote človeka. Tento text ani nebude pojednávať o tom, že každý človek musí nevyhnutne behávať a jeho cieľom nie je pôsobiť motivačne. Autorka v texte zachytáva svoju individuálnu skúsenosť s behom a štvormesačnú prípravu na polmaratón, ktorý sa nakoniec neudial.
Začiatkom zimy som si pri pohľade na zelenú trávu pred domom položila dve otázky:
1. Ako pozitívne využiť katastrofický stav našej planéty, kedy je v decembri nad desať stupňov?
2. Aké nové hobby si zvoliť namiesto sedenia a filozofovania v kaviarni, keďže pravidelnému vykonávaniu tejto činnosti mi bránia otváracie hodiny miestnych kaviarní, ktoré nikdy nestíham?
Chvíľu som premýšľala. Napokon sa mi na obe moje zásadné otázky ponúkla jedna odpoveď – mala by som opäť začať behať.
Nie som človek, ktorý vám pri stretnutí o sebe povie všetko. V poslednom období som sa preto ani nečudovala, že si ma ľudia premieravali pohľadom a s prekvapeným výrazom sa ma pýtali jednú a tú istú otázku- Ty behávaš? Viete, problém spočíva v tom, že ja potrebujem dostať konkrétnu otázku, na ktorú potom aj veľmi konkrétne odpoviem. Napríklad, ak by ste sa ma spýtali: „Michaela, počuj, nebol niektorý z tvojich rodičov náhodou majster Slovenska v atletike a nemáš náhodou tiež podobné sklony?“ tak ja by som vám na to povedala niečo v zmysle: „Fíha, tak toto je veľmi zaujímavá otázka a vôbec som ju nečakala. Ale áno, je to tak. Moja záľuba v behu určite bola, aj spolu s mojou podlhovastou tvárou, v genetickej výbave, ktorú som obdržala od mojich rodičov. Preplakala som nejednu noc, keď som sa ako dieťa neumiestnila na atletických súťažiach a nechápala som, ako môžu byť ostatní takí dobrí. Trik spočíval v tom, že hoci som vždy bola najlepšia z triedy, moje súperky na rozdiel odo mňa s najväčšou pravdepodobnosťou trénovali. O tejto možnosti som však vtedy vôbec netušila, keďže moja škola považovala za dôležitejšie rozvíjať môj duchovný rozmer viac než ten fyzický. O pár rokov neskôr som však v takzvanom voľnom čase začala behávať aj ja. Samozrejme, o tejto činnosti dôkazy nemám, pretože v tej dobe som na mojej Nokii 3310 bežecké aplikácie nemala. Vo vrecku hrubých teplákov mi nadskakoval polkilový walkman, na ktorom som dookola počúvala Pearl Jam a dúfala som, že mi v polovici behu nedojdú baterky. Tam, niekde na martinských poliach, som nadviazala môj hlboký a dlhodobý vzťah k behu.” No vidíte, ako sa viem pekne rozhovoriť, keď sa opýtate.
Zo skrine som po dlhom čase vytiahla moje pamätné bežecké tenisky s legendárnou dierou na ľavom palci, ktoré si toho so mnou preskákali už mnoho. Pamätám sa, ako mi predavač pred rokmi hovoril, že boli vytvorené z materiálu, ktorý využíva aj NASA. Materiál z NASA však očividne neprežil štýl behu MIŠA, a tak som vedela, že ak to chcem s behom brať vážne aj po tridsiatke, budem ich musieť vymeniť za nový pár. Stiahla som si všetky aplikácie a dostupné merače výkonov, a aby som moje behanie trochu okorenila, vyhľadala som si polmaratón odohrávajúci sa v horizonte štyroch mesiacov v budúcnosti.
To bol moment, kedy som v sebe opäť vzkriesila bežca.
Beh mám veľmi rada. Ide o individuálny šport, v ktorom sa spoliehate len na seba. Ak aj náhodou s niekým bežíte a náhle zatúžite po tichu, stačí len pridať. Dotyčný prestane stíhať s dychom a vy ho tým môžete elegantne umlčať. Beh mi bol vždy veľmi sympatický, lebo na rozdiel od všetkých ostatných športov sa na nič nehrá a necítiť z neho privilégium. Je totiž dostupný takmer všetkým ľuďom, keďže naň nepotrebujete nič špeciálne a vystačíte si len s teniskami. Ak by som mala naopak zostaviť rebríček najnesympatickejších športov, na prvých miestach by sa určite ocitol golf, tenis a športy, na ktoré diváci chodia s klobúkmi na hlave.
Je prekvapujúce, koľko toho má beh spoločného s písaním. Veľa vecí sa dá v živote šidiť, ale beh a písanie nie. Obe činnosti sú nesmierne úprimné. Beh vám napríklad nepovie len to, v akej fyzickej kondícii ste, ale aj, ako ste na tom psychicky. Je pravda, že mne na to stačí už len navliekanie sa do úzkych bežeckých legín. Srdcový tep mi vždy vystrelí na obežnú dráhu a pred očami sa mi prehrajú všetky moje chybné životné rozhodnutia. Písanie vie rovnako pekne nastaviť zrkadlo. Keďže ide o konštantný rozhovor so sebou samým vo vlastnej hlave, je ihneď jasné, kedy človek so sebou nie je úplne stotožnený. Písanie je tiež veľmi vytrvalostná aktivita a veľakrát musíte podať oveľa väčší výkon, než ste v danom momente schopní. Je to osamelá činnosť a cieľ je veľakrát v nedohľadne. Tak, ako pri behu, tak aj pri písaní sa dá veľmi dobre potragédiť. Ja som vo väčšine prípadov celkom pokojný a stabilný človek, no nikdy nie som viac spojená so svojím plebejským jadrom, ako keď píšem a vo vlasoch mám nesprávnu gumičku, ktorá ma stále ťahá, alebo keď ma strašne štve tá tmavá machuľa na obrazovke notebooku, ktorá sa nedá zotrieť rukávom mikiny. Pri behu je to zasa v situáciách, keď na Slavíne prejde čierne BMW cez obrovskú mláku rýchlosťou svetla a ošpliecha ma, alebo keď v lese stúpim na šišku a mne to rozhodí moju bežeckú kadenciu. Keď vidím, ako ma okoloidúci bežci a cyklisti zo strachu obiehajú desaťmetrovým oblúkom, viem, že to je moment, kedy začínam nadávať aj nahlas a mala by som viac zhlboka dýchať. Pre obe aktivity je preto psychická odolnosť nevyhnutná.
Vo vypätých situáciách, napríklad keď po hodine intenzívneho behu máte pred sebou ešte desať kilometrov domov proti vetru, sa vždy zíde mať poruke slovo, vetu alebo mantru, ktorú si môžete dookola opakovať a ktorá vám dodá silu. Bežeckí tréneri sa určite zhodnú na tom, že by bolo vhodné, aby táto mantra mala pozitívnu konotáciu, no ja som pri dlhých behoch často myslela na to, ako sú ženy odjakživa podceňované. Ženy sa napríklad dlho nemohli prihlásiť na bežecké preteky dlhšie ako 2,5 kilometra, pretože by im to mohlo privodiť neplodnosť. To ma vždy celkom rozhnevalo, no následne som aspoň vedela pridať do tempa. Podobne to možno mala aj dvadsaťtriročná Američanka Bobbi Gibb, ktorá sa v roku 1966 prihlásila na Bostonský maratón. Jej účasť však bola zamietnutá s odôvodnením, že zabehnúť maratón nie je pre ženy fyziologicky možné. V deň maratónu si obliekla bratove šortky a veľkú modrú mikinu s kapucňou, schovala sa do kríkov neďaleko štartu a po výstrele zo štartovacej pištole sa nenápadne zaradila medzi mužov. Bostonský maratón nakoniec odbehla ako prvá neregistrovaná bežkyňa. O šesť rokov neskôr, v roku 1972, sa ženy konečne mohli oficiálne prihlásiť na maratón. Chápete? V roku 1 9 7 2.
Pri podobných prípadoch mi napadne, koľko predsudkov voči ženám ešte stále existuje aj v dnešnej dobe? Alebo, je porušovať pravidlá vždy nemorálne? Práve nad takýmito otázkami sa pri dlhých behoch dobre premýšľa.
V jednu nedeľu som sedela s kamarátkou na káve vo Viedni. Nevideli sme sa niekoľko mesiacov. Povedala mi, ako na ňu pôsobím veselo a vyrovnane. Na vidličku som si nabrala veľký kus čokoládového koláča so šľahačkou a zahľadela sa na obrovskú monsteru v rohu. Je to pravda. Cítim sa dobre. Beh mi dal štruktúru do mojich dní, priniesol mi radosť a doplnil to, čo mi koncom minulého roka tak chýbalo. Možno nakoniec vôbec neplatí, že od problémov sa utiecť nedá. Z mojej prípravy na polmaratón sa dokonca stal trojboj. Po pár týždňoch tréningu som si uvedomila, že sa mi dlhodobo darí zvládať prácu, bežecké tréningy a písanie. V tej chvíli som pocítila naozaj veľkú hrdosť.
Večer, po príchode domov zo stretnutia vo Viedni, som si za kolenom nahmatala obrovskú hrču. Bola veľká a nesympatická, pripomínala niečo medzi golfovou a tenisovou loptičkou. Na nasledujúci deň som ľavým kolenom kvôli bolesti už ani nemohla pohnúť. Pochopila som, že polmaratón asi neodbehnem, a že najbližšie týždne nielen že nebudem môcť behať cez jarné lesy, ale ani sa nebudem môcť nimi prechádzať. Keď sa napokon raz k behu vrátim, nezačnem tam, kde som prestala, ale budem musieť začať nanovo. Pomaly a postupne. Zistila som, že najhoršie slovo, ktoré rozbehnutému bežcovi môžete povedať, je – oddychuj. Na moje prekvapenie som však tento nový údel prijala veľmi pokorne a prikladaním mrazenej brokolice trikrát denne na zadnú stranu kolena som sa sústredila len a len na to, aby som opuch zmiernila. Keď som po týždni konečne zvládla nohou mierne hýbať, sadla som si na jógovú podložku a striedavo napínala svaly okolo kolena. Vtedy to prišlo. Rozplakala som sa a opustene sa celá zošuchla na zem. Bola som tak ďaleko. Behala som po skalnatých kopcoch a teraz sústredím všetku mentálnu a fyzickú silu do napínania jedného kvadricepsu na nohe, aby som dokázala spraviť aspoň ten najzákladnejší pohyb a zdvihla nohu zo zeme. Ja viem, nie je to tá najhoršia vec, ktorá sa na svete môže stať, no mojím maličkým, osobným svetom to celkom otriaslo. Bála som sa, či náhodou neprídem opäť o rovnováhu, keďže sa mi na určitý čas zrútil jeden dôležitý oporný pilier života. Niekedy sa veci v živote jednoducho nevyvinú podľa plánu, a tak v jeden večer, počas toho ako som si v pohári miešala kĺbovú výživu s názvom Move On, som si povedala, že sa proste naozaj musím pohnúť ďalej a neľutovať sa.
V živote často strácame v priebehu sekúnd to, čo sme si dlhé mesiace a roky budovali. Z ničoho nič prichádzame o zdravie, domov, kariéru, priateľstvá. Tento text mal mať pôvodne názov 21 kilometrov šťastia. Predstavovala som si, ako prebehnem cieľovou čiarou v mojom vytúženom čase. Tešila som sa na to, ako budem jesť víťazné pho po behu. Nestalo sa tak. Stalo však niečo úplne iné. Vďaka behu som spoznala miesta a zákutia mestečka s večne zavretými kaviarňami, na ktoré by som sa inak nedostala. Víťazstvo bolo už len to, že som prestala nadávať na moju prácu v korporácii, pretože som sa začala sústrediť na niečo úplne iné. Tešila som sa na každý jeden beh, na to, ako sa každý deň pred mojimi očami mení les a prebúdza sa k životu. Počas dlhých behov som si v hlave triedila myšlienky, dokonca som v behu napísala pár textov. Namiesto 21 kilometrov som počas tréningu na polmaratón, a to aj napriek tomu, že som žena, dokopy zabehla 349 kilometrov. 349 kilometrov šťastia.
349 kilometrov šťastia
