Nedávno som si kúpila knihu rozhovorov s maliarom Davidom Hockneym. Posadila som sa za stôl, ako vždy, keď ide o dôležitú udalosť, zhlboka sa nadýchla a so zvedavosťou otvorila knihu. Už pri štvrtej vete na obálke knihy som sa musela zastaviť. Prečítala som ten riadok znovu.: „…umenie čerpá z lásky. A mojou láskou je život.” Pomaly som položila knihu na stôl a podozrievavo som sa zahľadela na strom za oknom. Rozmýšľala som.
V prvej vete ma vyrušilo slovo láska. V druhej vete mi chýbalo privlastňovacie zámeno môj pred slovom život. Rozmýšľala som ďalej. Čerpá umenie naozaj z lásky? A dá sa žiť spokojný a ničím nerušený život a zároveň neignorovať realitu okolo seba?
Tento text napríklad nevzniká z lásky. Vzniká z nespokojnosti. A s čím som okrem podstatných mien a zámien pána Hockneyho tento raz nespokojná?
Hneď na úvod vám dám jednu finančnú radu. Ak chcete mať peniaze, naroďte sa do bohatej rodiny. To je celé. V prípade, že sa vám táto rada nepáči, môžete byť pokojní, pretože toto je z môjho finančného poradenstva všetko.
My ľudia máme k peniazom veľmi zvláštny postoj. Tvárime sa, že o ne v živote vôbec nejde, zároveň si však navzájom porovnávame pôdorysy bytov; démonizujeme ich, ako keby boli to najväčšie zlo na svete, ale tajne dúfame, že raz vyhráme jackpot. Niektoré náboženstvá opovrhujú peniazmi až tak, že lásku k nim označujú za jeden z najväčších hriechov, ale samozrejme vôbec neprekáža, ak náhodou niečo cinkne do košíka, ktorý obligatórne začne kolovať medzi veriacimi počas pietnych obradov.
Z peňazí sa stala ultimátna jednotka, ktorou meriame takmer všetko. Jeden z prvých údajov, ktorý vám google ponúkne pri vyhľadaní známej osobnosti, je hodnota jej majetku a tento údaj má predstavovať veľkosť danej celebrity. V umení nám cenovka vedľa obrazov pomáha zaujať patričné stanovisko k umelcovi. Niektorí ľudia už o obrazoch dokonca nehovoria ako o umení, ale ako o investícii. Nikto neukradne obraz z múzea len preto, že už od detstva túžil mať doma na stene Modiglianiho. Taktiež nestačí keď umelec len tvorí, pre okolie sa stáva relevantným až vtedy, keď sa umením začne živiť. David Hockney je milionár, čo teda asi znamená, že je to veľmi dobrý maliar. Ak umenie, jedna z najvznešenejších súčastí našich životov, závisí tak veľmi od peňazí, čo potom iné oblasti?
Žijeme vo svete, v ktorom ak človek chce mať kvalitný život, potrebuje mať peniaze ešte skôr, ako sa narodí. Preto každý, kto povie, že na peniazoch nezáleží, ich buď má a nikdy nezažil chudobu, alebo musí žiť vo veľmi veľkom popieraní.
Pýtate sa, a kto som ja, a akú kvalifikáciu mám na to, aby som o peniazoch hovorila? Tak ja vám to teda poviem.
Pochádzam z rodiny, ktorá nemá absolútne žiadne finančné vzdelanie. To, že istý člen rodiny, ktorého meno sa nespomína, donedávna neslávne zastával post ministra financií, len ilustruje, o aký stupeň finančnej negramotnosti ide. O peniazoch naozaj veľa neviem. K mojim peniazom pristupujem ako osemročné dieťa, ktoré dostane vreckové. Banky zvyčajne monitorujú podozrivé transakcie na účte. Mne volajú, či som v poriadku, ak náhodou jeden deň neevidujú platbu v kaviarni alebo donášku jedla. Byť mojim bankárom musí byť jedným z najstresujúcejších povolaní. Zvládne zaplatiť nájom? Prečo ešte stále nezaplatila energie? Prečo si za posledné peniaze kupuje ponožky z múzea? A prečo si znovu neodložila tých 10% z platu tak, ako sme jej minule radili?! To, čo bankári netušia, je, že ja sa pri všetkých transakciách rozhodujem podľa ekonomického pravidla: mám – dám, nemám – nedám. Buď žijem výstredný bohémsky život, alebo s pár eurami a nepatrnou vráskou nad ľavým obočím prehibernujem týždeň do výplaty. Žijem v takzvanom finančnom equilibriu. Keď som si nedávno robila prepočty mojich výdavkov, zistila som, že ak by som chcela žiť naozaj pohodlný a slobodný život, potrebovala by som presne 23 miliónov.
Ako ste už určite postrehli, na vyjadrovanie sa k tejto téme ma neoprávňujú moje finančné znalosti. Kvalifikuje ma niečo úplne iné. Nie každý človek vie, čo znamená nemať peniaze. Ja áno.
Existuje veľa odtieňov chudoby. Niekto povie, že nemá peniaze, keď mu zostatok na účte klesne pod štvorcifernú sumu, iný to povie, ak cez leto môže ísť k moru len raz a ďalší po tom, čo si zrekonštruoval päťizbový byt. Pre mňa nemať peniaze znamenalo, že som na zemi hľadala dvadsať centov, aby som si mohla kúpiť večeru, že som chodila do školy cez celé mesto pešo, pretože som nemala na autobus a bola som až príliš čestná na to, aby som šla na čierno, alebo to, že som hodiny ležala v posteli schúlená v klbku, pretože mi už nevyšli peniaze na ibalgin. Ak som náhodou peniaze aj mala, často sa mi stávalo, že mi pri platení v obchode platba neprešla, pretože sa mi medzičasom z účtu stiahol poplatok, o ktorom som nevedela. Ak by som bola postava z amerického filmu, predavačka by mi v tomto momente dramaticky prestrihla kreditku veľkými nožnicami. V očiach iných ľudí som ale veľakrát žila slobodný a dobrodružný život, pretože obdivovali, ako dokážem tak nonšalantne žiť na hrane. Nemať peniaze je ale strašne náročné a vyčerpávajúce. Zaspávala som bez peňazí, budila som sa uprostred noci bez peňazí a vstávala som ráno bez peňazí. Je to taký pocit, ako keď kráčate a náhle sa pod vami prepadne zem. Začnete padať do tmavej čiernej diery a vy neviete, či sa ešte niekedy z toho celého vyhrabete a dostanete naspäť na zemský povrch.
To, že som sa ocitla v tomto začarovanom kruhu bez peňazí, ale vôbec nebola moja chyba, hoci by sa to na prvý pohľad na môj bankový účet mohlo zdať. Nedostatok peňazí bol jednou z ústredných tém môjho detstva.
Vyrastala som v netradičnej rodine a celé detstvo som sa cítila menejcenná. Nevedela som, či je to tým, že som v tom ultrakonzervatívnom prostredí nemala otca, alebo preto, že sme nemali peniaze, prípadne či som niečo zle robila ja. Na to, že si ešte stále neviem spočítať moje financie, som si už ako dieťa náhodou vedela dať dva a dva dokopy. Tušila som, že ak musím vykať mojím tetám a strýkom, asi to celé bude nejako súvisieť s hierarchiou a statusom. Často som sa spoza okien nášho bytu, ktorý bol večne ponorený do tmy, pozerala do okien paneláku oproti a závidela som ostatným nielen to zlaté svetlo, ktoré žiarilo z vysvietených obývačiek a kuchýň, ale aj to rodinné teplo domova. Mali sme však doma vodu a elektrinu? Mali. Mala som prístup k vzdelaniu? Mala. Väčšina tohto sveta by práveže mohla považovať za to privilegované dieťa mňa. Stále som sa totiž mala lepšie než väčšina iných detí na svete.
Moje skromnejšie začiatky ma naučili veľa, ale ak by som dostala na výber mať od začiatku dostatok peňazí, určite by som si vybrala možnosť mať to v živote ľahšie, a to aj za cenu toho, že by som prišla o značnú časť mojej životnej múdrosti.
O pár desaťročí a o niekoľko zamestnaní neskôr sedím za stolom v byte vo Viedni a píšem tento text. Dnes už nemusím hľadať peniaze na zemi, mám predplatenú ročnú kartu na metro a aj dostatočnú zásobu ibalginu. Je to preto, že som na sebe veľa pracovala, alebo som len jednoducho mala šťastie?
Všetci poznáme výnimočné príbehy podnikateľov, umelcov a športovcov, ktorí sa dokázali vypracovať z ničoho. Takéto prípady existujú a sú inšpirujúce, ale problém je v tom, že vždy vidíme len ten príbeh úspechu. To, čo nevidíme, je množstvo ľudí, ktorí to skúšali rovnako, ale neuspeli. O týchto ľuďoch sa už ale nedozvieme, pretože ich nikto nezavolá do podcastov, nevychádzajú im memoáre, ani sa nedostanú na obálku Forbes. Na tej obálke sú totiž len zaujímaví ľudia ako Kylie Jenner, ktorá si svoj miliardový biznis vybudovala úplne sama. Naozaj. Len tak, z ničoho nič. Šikovná Kylie. Podľa mňa by ale na obálke Forbes mohol byť rovnako každý, kto sa dennodenne snaží v tomto svete prežiť bez peňazí a kontaktov a kto musí vynakladať často ešte viac úsilia, než ľudia z bohatých rodín, aby sa v živote niekam posunul. Neviem, prečo neexistuje rubrika 30 pod 30 aj pre ľudí, ktorí sa do tridsiatky nestihli vyhrabať z rodinných dlhov a nedosiahli žiadny spločenský úspech alebo míľnik. Čašník, ktorý sníva o tom, že sa raz stane hercom, kuriér, ktorý po nociach skladá symfónie alebo učiteľka, ktorá cestou do práce v električke píše poviedky, skrývajú v sebe podľa mňa oveľa zaujímavejšie životné príbehy.
Úspech samozrejme môžeme obdivovať, ale rovnako si treba čestne priznať, že nie všetci úspešní ľudia sú obdivuhodní. Dá sa úspech a bohatstvo dosiahnuť bez pomoci druhých? A dá sa to aj bez toho, aby človek neprišiel o svoju integritu a aby na tejto ceste nevyužíval druhých ľudí? Keď sa tak pozerám na zoznam najbohatších mužov, tak mám o tom dosť veľké pochybnosti. Ja viem, ja viem, aj chudobní ľudia robia veľakrát veľmi diskutabilné veci, ale keď si zoberieme ten rozmer moci, zodpovednosti a vplyvu, tak to nie sú tí obyčajní, bežní ľudia, ktorí rozpútavajú vojny, vykorisťujú lacnú pracovnú silu, ani to nie sú tí, ktorí spreneverujú milióny. Paradoxom je, že práve ľudia zo sociálne slabších vrstiev sú spoločnosťou vnímaní ako tí problémoví ľudia. Každý vie odsúdiť človeka, ktorý v potravinách ukradne konzervu sardiniek. Ak však niekto ukradne milióny na daniach alebo fondoch, tak to ľuďom akosi neprekáža a dokonca sú schopní si takéhoto človeka zvoliť za prezidenta alebo premiéra.
My ľudia milujeme úspešných a bohatých ľudí a preto vieme vždy tak trošku prižmúriť oko či dve nad ich správaním. Pri ľuďoch, ktorí sú na tom horšie ako my, si ale radi usŕkneme z metaforického pumpkin spice latte s extra šlahačkou a povieme, že chudobní ľudia si za svoje podmienky môžu sami a že oni tak chcú žiť. Skutočnosť je ale taká, že chudoba býva málokedy osamotený problém. Kiež by jediným problémom môjho detstva bolo len nedostatok peňazí. Chudoba je len taká viditeľná fasádka, za ktorou sa často skrývajú oveľa vážnejšie problémy, ktorým ľudia bez peňazí musia čeliť a o ktorých ľudia s peniazmi nemajú ani poňatie.
Vždy spozorniem, keď je niekto až príliš úspešný. Spozorniem o to viac, ak takýto človek začne o svojej ceste k úspechu rozprávať a poučovať druhých. Ja osobne si ale ich prednášky veľmi rada vypočujem, pretože sa vždy dozviem veľa zábavných vecí. Napríklad vám títo ľudia povedia, že jediné, čo stačí, je tvrdo pracovať. Hahahahahhahahahahahhaha. Tak moment. Ak by to tak naozaj bolo, tak to by sme tu už viacerí boli milionári a tento text by podaktorí z vás čítali pri bazéne s vychladenou piña coladou v ruke.
Ak náhodou motivátori nehovoria o tvrdej práci, tak hovoria o tom, ako treba nasledovať svoje sny. Tak, ako to urobili oni. To znie síce pekne, ale veľakrát zabudnú dodať takú drobnosť, že pri nasledovaní svojho sna už nejaké tie peniaze mali. Buď sa narodili do rodiny s peniazmi, alebo dostali kapitál od svojho partnera či partnerky. Ak máte peniaze, ľahko sa vám ide za svojimi snami a môžete dokonca oveľa viac riskovať, pretože vždy máte záchrannú sieť. Aj bez peňazí sa dá samozrejme snívať, lenže dopracovať sa k niečomu trvá oveľa dlhšie a stojí oveľa viac úsilia. Ale to je fakt len taká drobnosť.
Ďalším zaručeným receptom na úspech, ktorý odporúča 10 z 10 motivačných rečníkov je vstávanie skoro ráno. Zatiaľ čo však všetci #cryptobros a všetky #bossbabes vstávajú o piatej ráno, aby mohli meditovať nad svojím životom a odbehnúť desať kilometrov, iní ľudia o piatej ráno bežia akurát tak na autobus, aby stihli dennú šichtu v kuchyni alebo v nemocnici, kde meditujú nad tým, ako zaplatia ďalší účet. Pre motivačného guru je ale regulérne zamestnanie to najhoršie zlo. Ja mimochodom tiež nie som ambasádorom práce 9-5, ale čo máme robiť? Každý nemôžeme byť influencer alebo life coach. Svet funguje hlavne preto, že tu existuje rôznorodosť. Podľa mňa je dobré, že niekto pracuje aj v škôlke, na benzínke alebo pilotuje lietadlo. Ja som naozaj rada, že niekto za mňa odvezie smeti, nablokuje mi nákup, alebo poumýva šálky od káv, ktoré si my ľudia s vysokoškolskými titulmi nevieme naložiť do umývačky v korporátnej kuchynke.
Na základe môjho dlhodobého pozorovania môžem konštatovať, že všetky takéto motivačné reči o úspechu môžu platiť len pre ľudí, ktorí sa už majú ako tak dobre. Oni sa môžu zaoberať afirmáciou, manifestáciu a optimalizovaním svojich životov. Ak máte náhodou nejakého svojho obľúbeného motivačného rečníka, je veľká pravdepodobnosť, že je to milionár. Nemám nič proti tomu, ak niekto nemá ťažký život. Mňa len obťažuje, že si niektorí ľudia myslia, že dosiahli osvietenie, pritom jediné, čo ich osvecuje, je ich privilégium.
Existujú dva svety. Jeden je svet privilégia a ten druhý, svet obyčajných ľudí. Tieto dva svety sú od seba natoľko vzdialené, že ledva dovidíme, čo sa odohráva na tom opačnom svete. V každom z týchto svetov platia úplné iné pravidlá. Ľudia z planéty bežných ľudí nemajú pochopenie pre problémy ľudí z planéty privilégia a ľudia z planéty privilégia sa nechcú zaťažovať problémami tých bežných ľudí. Skúsenosť života v každom z týchto svetov je totiž neprenosná. Privilégium sa dá spoznať tak, že sa ho človek teoreticky môže vzdať. Heterosexuálne páry môžu manželstvo pokojne považovať za zdrap papiera, pretože keby niečo, vždy tu pre nich táto možnosť bude. Privilégium je aj odmietnuť vakcínu či prevenciu, pretože keby náhodou prišlo k najhoršiemu, vieme si tu v Európe zavolať sanitku, ktorá nás bezplatne prevezie do nemocnice, kde sa o nás bezplatne postarajú. Privilégium je mať toľko jedla, že sa ho môžeme dobrovoľne vzdať kvôli fastingu alebo diéte.
Mať peniaze je to najväčšie privilégium, pretože ak ste náhodou jedným z tých ľudí, ktorí trpia komplexom, že ich okolie vníma len ako dediča hotelového impéria a radšej by ste žili obyčajný život, môžete sa vždy rozhodnúť tohto špeciálneho zaobchádzania vzdať, všetko rozdať a nemať absolútne nič.
Jednou z funkcií umenia je to, že nám dáva možnosť premýšľať o sebe a nachádzať sa v ňom. Asi nikdy nebudem vedieť oceniť Mozartove symfónie, ktoré zložil pre aristokratov, či Hockneyho obrazy s bazénmi a francúzskym vidiekom, ktoré namaľoval z lásky. Maľby Basquita či básne Bukowskeho sú mi naopak veľmi blízke, pretože ich tvorba vychádza z osobnostného zápasu, existenčných problémov a nespokojnosti s týmto svetom.
Pre mňa sa úspech nemeria peniazmi. Peniaze sú pre mňa len prostriedkom, nie cieľom môjho života. Nepotrebujem ich vlastniť ani úzkostlivo zhromažďovať. Stačí mi ich mať len toľko, aby som pri najbližšej platbe v obchode mohla k terminálu priložiť kartu bez toho, aby mi ju prestrihli. To, že dnes nepíšem do svojho denníka o tom, ako by som si strašne chcela kúpiť na večeru niečo iné ako rožok, ale polemizujem nad privilégiom v spoločnosti sa dá asi objektívne nazvať úspechom a aj veľkým privilégiom. A teraz ak dovolíte, myslím, že nadišiel čas sa opäť posadiť za stôl a vziať do ruky knihu s rozhovormi s pánom Hockneym, pretože hoci pochádzam z úplne inej planéty ako on, celkom ma zaujíma, ako sa mu na tej jeho planéte žije.
Obrázok je z Basquiatovej výstavy vo Viedni
