17.apríl 2020
Ako to celé začalo
Je 8 hodín ráno. Viem to aj bez toho, aby som sa pozrela na hodiny. Suseda oproti práve odhŕňa závesy a otvára okno ako každý deň presne o tomto čase.
Klíčky šalvie v kvetináči na parapete opäť podrástli o 1 mm. Slnečné lúče prudko prenikajú cez veľké okno na podlahu, kde sa vyhrievajú dva psy. Deku, na ktorej ležia, znovu posúvam o kúsok ďalej, pretože sa zem medzičasom značne otočila od slnka. V celom byte rozvoniava čerstvo pomletá zmes z Caffè Couture a ja premýšľam, či si mám nechať na nohách ponožky, ktoré mám, alebo by som ich už mala dať prať.
Ak ste si aj vy pri úvode zívli, tak sa ospravedlňujem. V prípade, že v tomto období zažívate niečo vzrušujúcejšie, skúste o tom prosím napísať, aby sme sa všetci mohli inšpirovať. Dnes je to presne mesiac, odkedy bola vyhlásená karanténa, a ja som doma. Pýtate sa, že ako to zvládam a či mi už nie je dlho? Keď mi pri vyťahovaní svetru zo skrine vypadla polovica zimných vecí na zem, tak som napríklad tú kopu nezačala triediť a ukladať, ale napchala som ju opäť do skrine. Čiže ďakujem za opýtanie, ale nie, nie je mi dlho. Dalo by sa práveže povedať, že diskomfort ani nepociťujem. Totiž, na rozdiel od všetkých krízových situácii, ktoré som doteraz zažila, toto je prvá, pri ktorej zatiaľ netrpím.
Môj názor a postoj k tejto situácii si prešiel istým vývojom a po určitej dobe sa mi dokonca podarilo identifikovať moju rolu. Pravdepodobne to nebudem ja, kto vynájde vakcínu, či odvráti ekonomickú krízu. Mojou úlohou v tomto celosvetovom chaose je momentálne byť doma.
A tu by som sa rada pristavila- takže odo mňa sa očakáva len to, že sa nebudem stretávať s inými ľuďmi a ostanem doma? Nemusím ani chodiť do práce a môžem pracovať v pyžame v pohodlí domova, kde sa nachádza kilo kávy, internet, plné police neprečítaných kníh a kam si môžem nechať doviezť vychladený drink? No dobre. Myslím, že to sa prežiť dá.
Chápem, že trochu sociálnejší ľudia už teraz dýchajú do papierového vrecka pri predstave, že mne tento stav vyhovuje. Mimochodom, asi takto sa pre zmenu cítime my utiahnutejší ľudia každý deň za normálnych okolností, keď musíme ísť do open spaceu či na ultra-action teambuilding, alebo keď si k nám do výťahu stihne pristúpiť sused, hoci sme gombík na zatvorenie dverí stláčali najrýchlejšie, ako sa len dalo. Neexistuje také papierové vrecko, ktoré by nám introvertom pomohlo.
Je však jedna vec, ktorú máme všetci v tejto situácii spoločnú. To, čo nám prináša negatívne pocity, je strata slobody a kontroly nad vlastnými rozhodnutiami, pretože musíme byť doma. No a čo, že by som s najväčšou pravdepodobnosťou dnes nešla do viedenského alternatívneho divadla na Die Geschichte einer Stunde alebo na billiard do Köö baru na rohu ulice. Rada by som však mala tú možnosť!
1.máj 2020
Deň v exteriéri
Výhoda voľného dňa, ktorý je zároveň aj prvý slnečný a teplý deň po zime a lockdowne je, že ho celý môžete stráviť mimo priestorov vášho bytu.
Nevýhoda voľného dňa, ktorý je zároveň aj prvý slnečný a teplý deň po zime a lockdowne je, že ho takto strávia aj všetci ostatní ľudia.
Nemôžem povedať, že by prechádzka popri Dunaji nebola dlhá tak, ako sme plánovali. Dlhá ale nebola ani tak kvôli prejdeným kilometrom, ako kvôli neustálemu uhýbaniu sa cyklistom, ktorí musia práve v úsekoch, kde sa nachádzajú chodci, prekonať svoj rýchlostný rekord, korčuliarom, ktorí chodia vždy vo dvojici a rozhadzujú rukami z jednej strany na druhú, či rodinám, ktoré nemožno rozdeliť, a preto musia všetci členovia chodiť vedľa seba so založenými rukami za chrbtami po celej šírke chodníka a k tomu veľmi, ale veľmi pomaly.
Poznámka pre seba: najbližší voľný slnečný deň bude lepšie stráviť na lavičke nášho vnútrobloku, a to presne v čase medzi 11:30 a 12:50, kedy tam svieti slnko.
8. máj 2020
Výskum
Je prirodzené, že neustále zamestnávame svoje mysle, aby sme náhodou pri nestráženej chvíľke nečinnosti nepocítili ten zvláštny pocit prázdna a obyčajnosti života. Niektorí ľudia tancujú do mobilu, druhí pozerajú videá tancujúcich ľudí, iní zasa kváskujú, a tí, čo nekváskujú, si pozerajú fotky od ľudí, čo kváskujú. Ja si moju myseľ tiež zamestnávam a táto situácia mojej obľúbenej činnosti náhodou veľmi praje. Pozorovanie ľudí v metre, v rade pri pokladni či na sociálnych sieťach nebolo nikdy fascinujúcejšie. Dokonca už mám aj predbežné výsledky. Keďže si myslím, že s poznatkami by sa mal človek podeliť, tak vám teda poviem, čo vychádza z môjho súkromného výskumu: idiot je aj počas pandémie idiot a normálny človek sa obvykle aj počas pandémie správa normálne.
30. máj 2020
Práceneschopnosť
Čo ma táto situácia určite nenaučí, je šiť. Snažila som sa podľa čo najjednoduchšieho dostupného návodu ušiť rúško z Mišovho trička. Keď som po hodine konečne spravila posledný steh, išla som si ho s pocitom hrdosti vyskúšať pred zrkadlo. Môj pocit hrdosti sa náhle vytratil, keď sa naskladané záhyby na rúšku z neznámeho dôvodu roztvorili, čím sa trojnásobne zväčšilo.
7. jún 2020
Lockdownové úvahy I
Čítame romány o láske v časoch cholery, milujeme dramatické filmy a katastrofické scenáre. Od utrpenia druhých častokrát nemôžeme odtrhnúť oči, ale akonáhle nemôžeme ísť na medvedí cesnak do iného okresu, alebo vyšibať babku, sme z toho zrútení. Neviem, prečo niektorí tak nariekajú, v skutočnosti aj tak nikto nie je úplne zavretý doma (veď vidím vaše instastories!).
Chápem, ak je pre niekoho súčasná situácia to najťažšie, čo kedy zažil. Po prvýkrát pociťujem výhodu toho, že som si svoje ťažšie životné udalosti odžila v minulosti a všetko, čo sa deje teraz, mi pripadá už len ľahšie.
Ak toto všetci prežijeme a raz budeme môcť žiť opäť bez obmedzení a strachu z nákazy, možno táto skúsenosť nám všetkým pomôže byť viac vďačnými za obyčajné veci.
…
Práve som sa zamyslela nad tým, čo som napísala, ako aj nad ľudstvom ako takým, a ostávam radšej skeptická.
2. júl 2020
O potrebe zachovať si odstup
Pred lockdownom som si z práce zabudla zobrať moje letné topánky, a tak jediné, čo môžem teraz nosiť, sú rozpadnuté conversy. Na druhej strane, nikto z ľudí vonku nie je nikdy v takej blízkosti, aby si to všimol. To je celkom výhodné. To isté platí aj pre moje obočie, ktoré čaká na znovuotvorenie môjho obľúbeného salónu Brows & More.
19.august 2020
Haus der Kinder
My s Mišom máme niekedy veľmi dobré nápady. Ísť počas letných prázdnin do Haus des Meeres asi nebol jedným z nich. Neostávalo nič iné, len dúfať, že všetky ryby a iné vodné živočíchy majú vo svojich akváriách natoľko hrubé sklá, že k nim krik detí nepreniká a prípadne iné zvukové vibrácie zanikajú vo vode. Nebudem všetku vinu samozrejme pripisovať len deťom, pre ktoré mám ešte celkom pochopenie. Ľudia vo všeobecnosti majú problém byť ticho. Neustále majú potrebu niekomu niečo hovoriť, a to aj na miestach, kde to nie je potrebné, ako sú napríklad galérie, múzeá či korporátne kuchynky. Upodozrievam filmový priemysel, že to práve on vytvoril klišé, že ak medzi dvomi a viac ľuďmi nastane ticho, je to tá najtrápnejšia situácia, aká môže nastať. Ja si práveže myslím, že pokiaľ ste ticho, je veľká pravdepodobnosť, že sa nestrápnite nejakou banálnou poznámkou či názorom. Myslím, že viac ticha by prospelo nielen rybám v Haus des Meeres, ale aj všetkým ľuďom naokolo.
7. november 2020
Presné číslo je 16
Ak by niekto prišiel ku nám natáčať dokument „Obľúbene páry: ako si žijú v karanténe?”, dramaturg by musel vymyslieť viacero zápletiek, keďže sa v našej domácnosti toho veľa nezmenilo a ani sa veľmi nedeje. Musel by napríklad prísť s nápadom: ,,Miša, počuj, skús napríklad teraz spomenúť ten incident, keď ti Mišo nedovolil kúpiť to druhé balenie bryndzovej nátierky, lebo ho aj tak nezješ…alebo…toto je ešte lepšie! Skúste ešte raz zahrať tú scénku, ako sa dohadujete, čo si objednáte na večeru.”
Pravda je taká, že naša domácnosť v 15.bezirku Viedne aj počas pandémie na prvý pohľad vyzerá ako za normálnych okolností. Avšak iba skúsenému oku neunikne jeden výrazný rozdiel. Kamkoľvek sa porozhliadnete, číha na vás šálka od kávy. Ak by som teraz vstala z postele a cestou do kuchyne mala pozbierať šálky, prišla by som tam s plnými rukami, keďže väčšina kávovej konzumácie prebieha výnimočne tu v tomto byte a nie v oblasti Siebenstern- a Zollergasse. Vravíte si, že to čo má byť za zmenu? Tak moment! Ak vy po celom dni nezozbierate dvojciferný počet šálok, tak potom sa asi nemáme o čom baviť.
1.december 2020
Lockdownové úvahy II
Myslím, že neexistuje človek, ktorý by sa k pandémii ešte nevyjadril. Každý z nás má na ňu názor, no podaktorí disponujú naozaj neuveriteľnými poznatkami. Od čias 9/11 si nespomínam na inú situáciu, kedy by toľko ľudí vedelo, ako to je. Medzi všetkými tými predpoveďami o konci pandémie a zaručenými informáciami o tom, ako najmocnejší ľudia sveta chcú zničiť ľudstvo, ma zaujala myšlienka: „Každá kríza v nás prehlbuje to, čo v nás už aj tak dávno je.“
V niekom to je strach, v inom odpor k hygienickým návykom ako takým alebo neschopnosť byť sám. Za tieto pocity úplne nemôže pandémia, ale ak ich už ona dostala na povrch, možno je to šanca pre nás začať sa nimi aspoň trochu zaoberať. Rovnako ako nad fyzickou kondíciou, je dôležité zaoberať sa tiež otázkou, aký dopad toto celé bude mať aj na naše duševné zdravie. Všetci vedia, aký je to pocit, keď po chorobe nevládzu do schodov, alebo aké je to mať teplotu, kedy na tele bolí všetko, ešte aj tričko. Vedia však všetci, aké je to cítiť samotu, sociálnu úzkosť alebo mať depresiu?
16. apríl 2021
Livin’ la vida loca
Je osem hodín ráno. Viem to podľa toho, že som sa pozrela na hodiny. Po roku strávenom doma sa vytratila fascinácia všetkým naokolo. Výnimočné sa stalo pre mňa obyčajným. Netvrdím, že ma už neteší pracovať z domu. Našla som si však aj v tejto spočiatku nezvyčajnej situácii svoju rutinu.
Už nevstávam 8:59, aby som ešte v polospánku načiahnutím ruky zapla notebook. Tento krok sa mi totiž nie vždy osvedčil, hlavne keď som zabudla na meeting o 9:00. Vstávam hodinu pred prácou, vypijeme si kávu, ja si vyberiem z tentokrát už upratanej skrine niečo iné než mikinu. Následne sa pokúsime presvedčiť naše dva psy, aby šli s nami von, po návrate vypijeme kávu č.2. To je podľa mňa na ráno celkom dosť aktivít.
Čo sa týka pracovnej morálky, keď pracujem z domu, darí sa mi byť oveľa produktívnejšia, už len preto, že si počas dňa môžem zacvičiť, umyť si vlasy, dať prať, vyzdvihnúť balík od kuriéra, počas obednej pauzy si pospať a zároveň dokončiť prácu pred stanoveným termínom. Minútu po tom, ako vypnem pracovný počítač, zapínam ten svoj, lebo mi začína španielčina.
22. máj 2021
Umenie ako terapia
Tento týždeň sa uvoľnili opatrenia po ďalšom lockdowne, a tak sme sa po dlhých mesiacoch rozhodli ísť pozrieť sa na nejakú výstavu. Na Viedni sa mi páči, že niekedy máte problém vybrať si, kam ísť, ale z úplne opačného dôvodu ako v Bratislave. Zo všetkých otvorených múzeí a galérii v meste sme si vybrali Albertinu Modern, kde som bola po prvýkrát.
Mala som pocit, ako keby som bola v galérii ako takej vôbec prvýkrát. Uplynulý rok sa pre mňa už len taká cesta do potravín stala zážitkom týždňa, o to cennejšie a intenzívnejšie na mňa pôsobilo byť v prítomnosti umenia. Tento raz som sa pozerala úplne inak aj na vystavené fotografie a maľby. Namiesto toho, aby som len letmo preletela miestnosť a zamerala sa len na ten obraz, ktorý sa mi páčil, teraz som si pozorne prezerala každý obraz, študovala som jednotlivé farby a ťahy štetcom a rozmýšľala, čo to vo mne vzbudzuje. Pri niektorých obrazoch som ostala stáť so slzami v očiach.
Čím ďalej, tým viac zisťujem, ako veľmi dôležité je umenie a krása. Veľakrát sa zdá, že ide len o nejakú izolovanú udalosť za múrmi galérie, ktorá sa týka len malej elitnej skupiny spoločnosti. Každý z nás však môže v umení nájsť niečo, čo v danom momente práve potrebuje. V umení je obsiahnuté všetko a nech prežívate čokoľvek, určite sa nájde nejaké dielo, ktoré vaše momentálne rozpoloženie vystihuje a ktoré sa vás niečím dotkne. V prítomnosti umenia sa nikto nemôže cítiť úplne sám, pretože cez tie všetky maľby, sochy, knihy, budovy či skladby na nás prehovárajú ich tvorcovia. Človek si však musí v sebe vedieť vytvoriť priestor, do ktorého si ich vpustí.
26. máj 2021
Prekročenie hraníc
Nadišiel ten čas! Po takmer roku som sa rozhodla ísť do Bratislavy. Zistiť, aké opatrenia platia na Slovensku si vyžadovalo niekoľkodňové štúdium práva, no nakoniec som to vzdala a zobrala si so sebou pre istotu všetky dokumenty od pracovnej zmluvy až po diplom za plávanie zo šiestej triedy. Pribalila som si tašku s vianočnými darčekmi a vydala sa na najväčšie dobrodružstvo roka.
Dvere viedenského bytu som zatvárala s istou melanchóliou, pretože som si uvedomila, ako sa mi zrazu nechce opustiť môj malý svet za dverami tohto bytu. Je tam pokoj, Mišo* a kávovar. Teraz sedím vo vlaku. Je tu hluk, cudzí ľudia a výpary z Red Bullu. Celú cestu ma sprevádzal taký čudný pocit. Bol mi niečím známy, ale za nič na svete som ho nevedela identifikovať, pretože som nič podobné už dlhšie obdobie necítila. Ako sme sa pomaly približovali k bratislavskej stanici, konečne som na to prišla. Bol to stres.
*Mišo na toto dobrodružstvo ešte nebol pripravený, a tak sa ho rozhodol nezúčastniť.
28. máj 2021
Medzi jarou a letom
Mám rada toto obdobie v roku, kedy jar už pomaly končí, ale leto to ešte nie je. Vzduch vonia kvetmi, na stromoch sú sýtozelené listy a dni sú čoraz dlhšie. Ako som tak pri venčení Ruda prechádzala staromestskými ulicami, všetko sa mi zdalo byť akosi krajšie. Možno mi dlhšia prestávka od Slovenska prospela a som schopná ho vnímať oddýchnutými očami, bez negatívnych dojmov?
..alebo žeby nie?
4.júl 2021
Optický klam
Krivka kritického videnia Slovenska:
1. návšteva máj 2021: Ako je tu super!
2. návšteva jún 2021: Mhhm, čo to…
3. návšteva júl 2021: Tak nič.
Trvalo mi to presne ďalšie dve krátke návštevy, aby som pochopila, že hoci na mňa toto miesto po období dlhšej absencie zapôsobilo, tieto pocity boli len klam v opojení voňavého vzduchu, mäkkých lúčov jarného slnka a rannej kávy vo Svagu. Mentálne mi zmena prostredia očividne prospela a mozog vyhodnocoval všetky nové podnety ako pozitívne. No v ostrých lúčoch letného slnka sa všetko zdá byť akosi reálnejšie.
Zásadný rozdiel medzi západnými krajinami a Slovenskom je ten, že zatiaľ čo všade inde sa môžem pohybovať slobodne, tu musím byť vždy v strehu. Nikdy totiž neviem, kedy na mňa niekto vybehne, aby ma upozornil, že robím niečo zle. Zle stojím v rade u veterinára, zle si naberám rožky do sáčku v potravinách, alebo sedím na nesprávnom sedadle v električke. Z tohto dôvodu vždy, keď cestujem do Bratislavy, si už na hraniciach pustím Soundgarden, aby som nabrala patričnú hustotu a nikto si na mňa po vystúpení z vlaku nedovolil.
Sú to už 3 roky, odkedy žijeme vo Viedni. Nemôžem povedať, že by som za ten čas prišla o všetky východoeurópske vlastnosti, ale postupom času sa mi mení vnímanie a západná mentalita sa stáva pre mňa štandardom. O to viac je citeľné, keď sa po roku vrátim naspäť. Na Slovensku nie sú zlí a neochotní ľudia, ale všetko má taký čudný pasívno-agresívny podtext a všade sa vznášajú mračná negativity. Ak vychádzate z dverí s plnými rukami, pani pred vami vám síce po chvíli váhania podrží dvere, ale so slovami- „Bože, veď ja vám tie dvere podržím.“
21. august 2021
Dotyk mora
Čas pre mňa prestal existovať. Neviem odpovedať na otázku- Aké si mala leto?
Hoci som nikam necestovala, slaný pocit mora mi ani nechýbal. Náhodou ho mám vďaka slaným roztokom v kloktacích testoch celkom už aj dosť.
30. august 2021
Neverte motivačným rečníkom
Je pondelok. Rozhodla som sa, že dnešný deň budem robiť z práce. Naposledy, keď som tam bola osobne, začínala jeseň.
Absolútne nesúhlasím s tým, že život začína mimo komfortnej zóny. Pozrite sa, jediné, čo v živote treba, je byť k sebe úprimný a vedieť si zhodnotiť svoje schopnosti. Ak niečo funguje, načo to meniť? Neviem, čo som si myslela; že budem mať pokojné ráno, stihnem si umyť vlasy, pri jedení croissantu si prečítam kapitolu z Vonneguta, dám si na seba reálne oblečenie, ktoré som kedysi zvykla nosiť a za rozplývajúceho sa obláčika parfumu Yves Saint Laurent radostne pobežím na metro? Nie, takto to v živote nefunguje. Komfortná zóna sa volá komfortná, pretože je tam dobre. Za jej hranicami vás nečaká nič dobré, len množstvo nových ťažkostí a stavy hraničiace s infarktom.
Problém nastal už pri príchode do metra, čo znamená dve minúty od opustenia bytu. Zistila som, že metro z technických príčin práve nepremáva. Metro. V Rakúsku. Nepremáva. Každý ostrieľaný obyvateľ Viedne vie, že je vždy výhodnejšie v stanici počkať, pretože sa problém obyčajne do 15 minút vyrieši a v cieľovej destinácii budete stále rýchlejšie, ako keď to prekombinujete alternatívnymi spôsobmi. Čo som teda urobila ja? Vybehla som naspať po eskalátore a hľadala električku. Mala som celkom šťastie, pretože jedna akurát prichádzala. Nastúpila som a v duchu som ľutovala všetkých tých úbožiakov, ktorí sa rozhodli čakať na metro. Pocit víťazstva ma však prešiel, keď som po pár zastávkach zistila, že moja električka nešla úplne smerom, v aký som dúfala. Keď som vystúpila, zistila som, že v okolí nie je žiadny iný spoj, a tak som musela ísť niekoľko ulíc pešo. Prešla dobrá polhodina, kým som konečne prišla na to, v akej časti Viedne sa nachádzam a kde je najbližšie metro. Moja chôdza sa čoraz zrýchľovala pri predstave, že budem v práci musieť ostať o to dlhšie. Ku koncu som po Mariahilfestraße už takmer bežala a okolo mňa vylietali splašené holuby. Keď som napokon nastúpila do metra, cítila som sa ako po dobehnutí polmaratónu, po ktorom si len túžite dať sprchu a ľahnúť si. To, že som nastúpila na to isté metro len 2 stanice od domu, radšej ďalej rozvíjať nebudem.
Aktuálny bodový stav:
Homeoffice vs. office
4848503 : 0
4. september
Nečakaný odchod
Pokazil sa nám kávovar.
Moja životná spokojnosť a úroveň citeľne poklesli.
18. september 2021
Klarinet, cello a husle
V tomto bode som naozaj vďačná za každý nový zážitok, ktorý ma dokáže vytrhnúť z mojej každodennosti.
Takým svetlým momentom bol pre mňa aj koncert Konvergencií, kde odznela aj Mišova skladba. Okrem hudby ako takej, sú ešte dve veci, ktoré sa mi na koncertoch klasickej hudby páčia. Po prvé, v tomto veku už oceňujem, keď môžem na koncertoch sedieť. Po druhé, kultúrne podujatia tohto typu sú dobrou voľbou aj vďaka kultivovanosti ostatných návštevníkov a väčšina z nich si dokáže správne nasadiť respirátor.
Sedela som v koncertnej sále u Klarisiek, ktorá bola osvetlená dofialova a cez farebné mozaiky na oknách dopadali oranžové lúče jesenného zapadajúceho slnka. Mišovu skladbu som poznala už takmer naspamäť, keďže vždy počujem všetko, čo tvorí. Toto bolo však prvýkrát, kedy som ju počula naživo. Keď zazneli prvé tóny klarinetu, prestala som dýchať. Svet naokolo som začala vnímať až niekde na ceste domov.
Sú situácie, ktoré v živote zažijete a hlboko sa vás dotknú. Tá chvíľa, ktorú som tam prežila, bude presvetľovať moje bežné dni ešte dlho. Ako to svetlo prenikajúce cez mozaiku dovnútra.
20. október 2021
Bowlingové inferno
Homeofficové obdobie sa nateraz končí a ja som po návrate do práce zistila, že neviem udržiavať rozhovor s viac ako s dvomi ľuďmi. Čo mi však chýba najviac, je možnosť polohy ležmo počas prezentácií, na ktorých nemusím mať kameru a kde mi stačí na konci zapnúť mikrofón a povedať moju obľúbenú vetu: Thank you guys, byeee.
Ďalšia vec, ktorej sa ešte neviem vzdať sú pohodlné legíny, ktorých počet v skrini sa mi za posledné dva roky strojnásobil. Čo znamená, že ich mám teraz tri (trojo? trojmo?).
Samozrejme, legíny v žiadnom prípade nepovažujem za spoločensky vhodný odev, a tak som si ich nenápadne na sebe prepašovala pod dlhým svetrom. Môžem teda aj naďalej sedieť v tureckom sede na kancelárskej stoličke. Keď som tento trik ukázala Jessice, predstaviteľke generácie Z v našom tíme, s uznaním kývla hlavou.
Toto je presne obdobie, kedy väčšina ľudí, otvára šampanské a držiac sa za ruky tancuje v kruhu, pretože sa opatrenia pomaly uvoľňujú. Ja s nimi v istom bode tiež zdieľam ich nadšenie, avšak nemôžem si pomôcť a na tvári sa mi zjavuje mierna vráska pri zistení, že svet sa za dva roky vôbec nikam neposunul a ja som opäť nútená ísť na firemný bowling. Ako by to nestačilo, týždeň na to, je naplánovaná vianočná párty. Myslím, že nadišiel čas oprášiť staré kontakty a v pohodlí terapeutického kresla a s krabicou vreckoviek v dosahu ruky si prebrať najvhodnejšiu stratégiu.
22. november 2021
Lockdownové úvahy III
Od dnes je vo Viedni už 4. lockdown. Keď som baristke v kaviarni, kde sme si kupovali pol kila kávy do zásoby zaželala veľa šťastia na nasledujúce obdobie, len sa usmiala a povedala, že nič, čo by nezažili a nejak to tie tri týždne prežijú.
Čo sa týka mňa, zdá sa, že aj ja mám veľkú šancu tento lockdown prežiť. Pripravovaný bowling ani korporátna vianočná párty sa nekonajú, čím som opäť dostala čas k dobru, a tak nikto zatiaľ neprekukne, že nie som tímový hráč.
Medzi nami však žije skupina ľudí, ktorá má na celú situáciu očividne iný názor a má pocit, že opatreniami, ktoré dopomáhajú k ochrane našich životov, sa práveže ľudské práva porušujú. Je však zaujímavé, že keď už ide o práva homosexuálov, žien alebo ľudí utekajúcimi pred vojnovými režimami, títo bojovníci pojem ľudské právo už zrazu nepoznajú. Vždy sa snažím ľudí s inými názormi pochopiť a nájsť v ich videní aspoň nejaký zmysel. V tomto prípade, po dvoch rokoch pandémie, už nechápem ich videniu a už nejdem v ich uvažovaní ani hľadať zmysel.
Tu vo Viedni sa mi od tejto skupiny celkom darí držať odstup. Ak sa tu napríklad deje nejaký protest, ani sa to nedozviem, pretože Viedeň je našťastie veľmi veľká. O dianí na Slovensku sa však dozviem, aj keď nechcem a takmer nikdy to nie je nič pozitívne, vždy ide len o nejakú bizarnosť. Slovensko je ako taký váš dobrý známy, ktorému by ste radi pomohli, ale už nemáte ako, lebo si jednoducho nedá povedať.
Dnes som sa rozprávala s mojím kamarátom z Brazílie a vravel, že on v každej krajine, kde doteraz žil, vyhľadáva komunitu Brazílčanov, aby bol stále v kontakte so svojou kultúrou a koreňmi. Ja som mu povedala, že síce žijem 60 kilometrov od Bratislavy, no snažím sa skôr mojej kultúre a koreňom vyhýbať. Určite to nie je najlepšie riešenie a ani nie som na to hrdá. To, čo mi však nateraz prospieva je pocit slobody, istá kultúrnosť a moderné zmýšľanie, ktoré som našla práve v zahraničí.
Počas tohto obdobia sa povráva, že spoločnosť na Slovensku je polarizovaná, ale s tým ja nesúhlasím. Problém Slovákov nie je ten, že sú rozdelení na dva tábory. Slováci sú roztrieštení na 5 miliónov táborov a dokážu sa rozhádať na úplných banalitách aj v rámci vlastných rodín, skupín, redakcií, a to aj v prípade, že majú rovnaký názor.
26. november 2021
Náhly pocit konečna
Medzi neprebádané pocity tejto pandémie si môžem pripísať jeden ďalší. Dozvedela som sa, že môj otec leží na pľúcnej ventilácii na intenzívnej starostlivosti. Jeho neprítomnosť v mojom živote ma poznačila viac, než by si dvaja rozvádzajúci sa rodičia dovolili priznať a táto informácia ma veľmi zasiahla.
Kým žije, stále mám pocit nekonečna; raz určite príde chvíľa, kedy si my dvaja k sebe nájdeme cestu, po 25tich rokoch si spolu sadneme do nejakej pražskej kaviarne a ja sa budem môcť konečne dozvedieť aj inú verziu tých príbehov, ktoré tak dobre poznám.
Viem, možno je tento scenár, ktorý si stále prehrávam v hlave, len obyčajná ilúzia a ja sklamane zistím, že on kávu nepije.
Každú chvíľu myslím na to, či tu takáto možnosť ešte stále pre mňa bude, alebo či už náhodou znova neodíde- tento raz definitívne.
Je to taký Schrödingerov otec.
2. január 2022
Netrvá tento denník už nejako dlho?
Toto obdobie mi dalo niekoľko vecí. Je to napríklad priestor na pokojný život v malom okruhu ľudí. Uplynulé dva roky som tiež dostala možnosť premýšľať nad sebou, nad vlastnými hodnotami a nad hodnotami iných ľudí.
V kontexte môjho života malo toto celosvetové zastavenie sa veľký zmysel. Kedysi som mala tendenciu sa ku všetkému vyjadrovať a mať na všetko odpoveď a ak mal niekto iný názor, moja misia bola presvedčiť ho o tom mojom, teda správnom názore.
Jediné, čo však momentálne viem k tejto celej situácii povedať je: neviem, ako dlho bude toto ešte trvať, neviem, ako by sa to dalo vyriešiť a neviem ani, ako a prečo toto celé vzniklo.
Nikdy som sa necítila byť medzi privilegovanou časťou obyvateľstva. Hlavne nie vtedy, keď som počas školy chodila bohatým zahraničným rodinám upratovať vily a jedno z detí, počas toho, ako som im čistila záchod, podišlo ku mne a povedalo: ,,A vieš čo, Michaela? Ja nikdy nebudem musieť nikomu čistiť záchod.” Vtedy som sa na to osemročné dieťa len pozrela, odhrnula si z tváre padajúce vlasy, spláchla zvyšky Domestosu a s ním aj moje slzy. Privilegovaná sa cítim až teraz. Naozaj nepociťujem obmedzenie slobody len preto, že musím nosiť respirátor. Náhodou to má pre mňa aj výhody, pretože si môžem v metre aspoň opakovať španielske vety z podcastu. Sú ľudia, ktorí v respirátoroch a v ochranných oblekoch od hlavy po päty slúžia 24-hodinové služby pri pacientoch, ktorí im za to ešte aj nadávajú. Zatiaľ čo je pre mňa najhoršou vecou dňa online spievanie happy birthday kolegovi, niekto prišiel kvôli pandémii o svoj príjem, blízkych alebo dokonca aj život. Nie každému sa životná úroveň počas uplynulých dvoch rokoch zlepšila a nie každý môže tento čas využiť na písanie o svojom živote. Moja úloha sa od začiatku pandémie nezmenila. Nebola som to ja, kto vynašiel vakcínu, nepriniesla som ani plán na záchranu globálnej ekonomiky, keďže ledva rozumiem pohybom na mojom osobnom účte. Ak sa však opäť vyhlási ďalší lockdown či iné opatrenia, tiež to nebudem ja, kto pôjde protestovať a nadávať iným ľuďom, a tak mojím užitočným činom je aspoň to, že neprispejem k zhoršeniu situácie.
***
Poteší ma, ak mi napíšete vaše pocity, dojmy alebo hocičo, čo by ste mi chceli povedať na instagram alebo na undercovermichaela@gmail.com : )
