Veľa vecí v živote robím úplne zle. Mám nesprávne držanie tela, nemám dostatočne rozvinuté motorické zručnosti, a tak sa každým jedlom aj v dospelom veku zašpiním, nevlastním žiadnu nehnuteľnosť a – nemám deti.
Ako ľudstvo sme za tristotisíc rokov vývoja na tejto planéte dosiahli neskutočne veľa fascinujúcich vecí. Zapichli sme vlajku na mesiaci, nazreli do jadra atómu a vieme si dvomi klikmi objednať domov Gnocchi alla Sorrentina z reštaurácie na rohu. Zdá sa však, že nič neohromí ľudí 21. storočia viac ako to, keď žena povie, že nemá deti a možno ich ani nikdy chcieť nebude. Väčšina ľudí sa po takejto informácii začne nervózne ošívať a špekulovať nad tým, aká asi bude tá jej „situácia“. Možno deti mať nemôže. Možno je chyba v mužovi? Ale…čo ak ich nechce? A ak ich nechce, prečo?!
Mohlo by zdať, že téma deti je tabu a nepatrí sa na ňu nikoho pýtať. Ja si myslím, že žiadna téma nemusí byť tabu, ide len o spôsob a zámer s akým sa o nej začne hovoriť. Nemám problém rozoberať žiadnu osobnú otázku, a teda ani tému deti, ak sa ma na ňu niekto opýta s úprimným záujmom zistiť, ako som k danému rozhodnutiu prišla a čo je pre mňa vlastne v živote dôležité. S čím ale problém mám, sú situácie, kedy na mňa niekto namieri reflektor a skríkne: „Takže už? Môžem gratulovať?” a to len preto, že odmietnem Veltlínske zelené, lebo naň jednoducho nemám chuť. Rovnako mám problém odpovedať na tie najosobnejšie otázky, keď si na rodinnej oslave naberám na tanier veterník a z ničoho nič sa vynorí teta z tretieho kolena, ktorá sa spýta „kedy budú detičky“ a na časovači mi beží 10 sekúnd na reakciu. Na moju celú odpoveď si však už nepočká, pretože tuší, kam smerujem, a tak len nadvihne ceruzkou nakreslené obočie a s našpúlenými perami skonštatuje: „Ó chápem, dnešné ženy chcú mať kariéru,” a pri teatrálnej otočke ešte stihne zašomrať niečo o tom, ako ona sama, bez pomoci, zvládla vychovať 5 detí.
Hoci som po deťoch nikdy netúžila, netúžim a s najväčšou pravdepodobnosťou ani v najbližšej dobe túžiť nebudem, netvrdím, že deti nikdy za žiadnych okolností mať nebudem. Za prvé, je úplne v poriadku svoj názor zmeniť a za druhé, ak ma raz niekto náhodou stretne s batoľaťom v jednej ruke a balónom v druhej, naozaj nechcem, aby šermujúc týmto textom pred mojou tvárou škodoradostne zvolal: „Ha! No vidíš!”
Rodičovstvo je pre mňa rozhodnutie. Pri rozhodnutí platí, že musíte mať na výber viac než len jednu možnosť. Pri otázke detí máte v princípe 3 možnosti: chcem deti, ešte nechcem deti a vôbec nechcem deti. V civilizovanom svete, kde sa ľudia navzájom tolerujú a rešpektujú, by som mohla tento text ukončiť už tu. Keďže však očividne nežijem v takomto svete a aj zdanlivo logická a jednoduchá vec rozdeľuje spoločnosť, neostáva mi nič iné, len písať ďalej a pokúsiť sa dať môj postoj k materstvu do širšieho kontextu. Čiže ak pri tejto otázke platí, že máte na výber z viacerých možností, rozhodnutie nemať deti je asi najviac nepochopené a nerešpektované. Až niekedy rozmýšľam, prečo niektorým tak strašne záleží na tom, aby sa ľudia okolo nich reprodukovali. Je povestné biblické „ploďte a množte sa“ naozaj jediným zmyslom života?
Z evolučného hľadiska je odpoveď jasná. (Irónia, že som v dvoch vetách za sebou spomenula bibliu aj evolúciu). Ľudský rod prežíva práve vďaka odovzdávaniu génov ďalším generáciám, takže z tohto pohľadu je plodenie detí naozaj zmyslom života nás ľudí. A nielen plodenie! Zdá sa, že jediná životná náplň rodičov v istom veku je čakanie na vnúčatá, ktoré im dajú uistenie, že výchovu svojich detí zvládli, a ak sa aj vyskytli nejaké chybičky, rozmaznávaním vnúčat sa to dá nenápadne napraviť. Dôležité však je, že štafeta je odovzdaná, všetko je tak, ako má byť a zemeguľa sa točí ďalej. Nie ako v mojom prípade, kedy sa zemeguľa zastaví ako gramofónová platňa vždy, keď sa snažím už po 638975. krát rodine vysvetliť, že nemám nič nové a ani nie je žiadne dieťa na obzore.
Nechce sa mi veriť, že by založenie rodiny bolo jediným možným zmyslom života. Medzi nami sú predsa ľudia, ktorí deti mať nemôžu, alebo sa ich vzdajú pre nejaký vyšší cieľ, alebo túto túžbu jednoducho nemajú. Znamená to, že táto skupina ľudí je vyradená z plnohodnotného života a nikdy nezažijú životné naplnenie?
Už dlhšie sa snažím túto tému naozaj pochopiť a z môjho nevedeckého výskumu zatiaľ vyplýva, že biologická potreba mať deti nie je to jediné, čo ovplyvňuje túžbu založiť si rodinu. Veľmi významnú rolu tu hrá aj napríklad psychologický, socio-ekonomický, morálny, politický, náboženský, vzdelávací, historický či environmentálny kontext. Ja sama viem v mojom rozhodnutí identifikovať takmer všetky z nich. Ak mám pravdu povedať, to je teda dosť veľa kontextov. Jedna z vecí, ktorú som sa počas mojich štúdií translatológie naučila, je, že ak chceme správne preložiť čo len jediné slovo, potrebujeme poznať a chápať celý kontext. Naozaj dokážeme pochopiť rozhodnutie nejakého človeka, ak nevieme, alebo nás ani nezaujíma, z čoho daný človek vychádza a na čom bolo jeho rozhodnutie postavené?
Každá skupina ľudí, ktorú vyčleníme na základe nejakých spoločných znakov nevyhnutne čelí predsudkom. Za predsudky sa v princípe nemusíme hanbiť. Každý ich máme a je takmer nemožné nehodnotiť a neposudzovať. Ja určite nie som človek, ktorý by mal niekomu dohovárať, lebo sama mám vo svojej hlave kartotéky s dátami a poznámkami o druhých ľuďoch. V našich mysliach hranice neexistujú a každý si tam môžeme nerušene robiť, čo len chceme. Dôležité je to, čo s našimi myšlienkami urobíme. Predsudky sa dajú totiž racionálne odmietnuť, dokonca nemusia opustiť našu hlavu a nikto sa teda o nich nemusí dozvedieť.
Rozmýšľala som nad tým, čo majú všetky predsudky spoločné. Správanie nás ľudí vôbec nie je náhodné, keďže väčšinou ide o výsledok dlhých rokov zapisovania informácií do našich génov. Antropológovia a evoluční psychológovia tvrdia, že predsudky nám kedysi slúžili na našu ochranu a toto vysvetlenie mi dáva celkom zmysel. Spomínam si ako pred dvomi rokmi na našom poschodí prerábali slovenskí robotníci byt oproti. Počas tých dvoch mesiacov sme sa s Mišom rozprávali doma tlmenými hlasmi, aby nás nikto neodhalil, že aj my sme Slováci. V tomto prípade nás naše (primitívne) predsudky voči Slovákom, ktorí sa vždy chcú rozprávať, ak stretnú iného Slováka v zahraničí, ochránili pred dvomi mesiacmi smalltalkov na chodbe. Vidím, že máte niekoľko dodatočných otázok ohľadom tohto príbehu, avšak na to tu teraz žiaľ nie je priestor. Vráťme sa teda k otázke, akým spôsobom by mohli bezdetní ľudia ohrozovať spoločnosť.
Ak vo svete, kde sa ľudia neustále rozmnožujú, poviete, že deti mať nechcete, ste s najväčšou pravdepodobnosťou iní a v niekom môžete vzbudzovať prehistorický pocit ohrozenia. Vyčleňujete sa zo spoločného tábora, ako keby ste porušovali nejakú verejnú spoločenskú dohodu. Ľudia vám to dajú samozrejme aj patrične pocítiť.
Ja som si vypočula už asi všetko: bola som poučená o tom, že pes nie je dieťa, ale my mladí to teraz tak máme, že zvieratá sú nám prednejšie. Keď mi dá niekto do rúk bábätko, čaká, že ho budem držať ako rádioaktívny odpad, pretože neznášam deti. Nemala by som toľko riešiť prácu a už vôbec by som ako žena nemala riešiť peniaze, ale vlastne, v mojich tridsiatichdvoch rokoch som už aj tak dosť za zenitom, takže už nie je čo riešiť. Ak zagratulujem kamarátovi k synovi, tak mi blahosklonne odpovie, že aj teba to čoskoro čaká, nehovor, že nie, ani ja som nechcel a aha, ale na druhej strane je pochopiteľné, že deti nechcem, veď som bola vždy tak trochu čudná, no teraz som k tomu ešte aj sebecká…
Tu by som sa s dovolením pristavila. Takže pre niektorých ľudí sebectvo znamená, že sa riadim tým, čo cítim. Rozumiem. Nie je ale potom podľa tejto logiky aj mať deti sebecké? V oboch prípadoch sa človek predsa len snaží vyhovieť svojej túžbe.
Mám ešte jeden trochu kontroverznejší argument, ktorý môže raz a navždy vyvrátiť mýtus o sebeckosti, ale píšem ho len s veľmi malou dušičkou, pretože sa určite nechcem dotknúť nikoho, kto už deti má. Ak by sa to predsa len niekoho malo dotknúť, tvárme sa, že tento odsek nižšie nevidíte a pokračujte prosím ďalej.
Deti prinášame do sveta, kde sú politické či spoločenské nepokoje, klimatické zmeny, hlad, pandémie, vojny, neistá budúcnosť. Nie z každého dieťaťa vyrastie laureát Nobelovej ceny za mier, ktorý zásadne ovplyvní svet. Neexistujúci človek netrpí. Narodený dosť pravdepodobne áno. Preto z tohto pohľadu nepriviesť dieťa do takéhoto sveta môže byť jeden z najhumánnejších činov, ktorý môžeme pre niekoho urobiť. V tomto bode mi dáva oveľa väčší zmysel dieťa si adoptovať, pretože takémuto už narodenému dieťaťu môžeme reálne pomôcť a dať mu šancu na lepší život. Nenarodené deti nečakajú smutne v nebeskej čakárni, kým konečne prídu na rad a niekto ich zavolá na svet. Neexistujúce deti nie sú utláčané bezdetnými ľuďmi, ktorí im odopierajú právo na život a vôbec ich netrápi, že sa ešte nenarodili. Rovnako ako nikoho z nás miliardy rokov netrápilo, že sme neexistovali. Takže pšt, už žiadne reči o sebeckosti. Ďakujem.
Bezdetnosť nie je nový trend, ktorým chcú ženy ako ja upútať. Dôvod, prečo stále viac a viac žien materstvo odkladá, je ten, že táto možnosť je čoraz viac dostupná. Podľa prieskumov sa postoj k bezdetnosti v západoeurópskych krajinách tiež postupne mení, hoci na Slovensku, ako inak, sa dobrovoľná bezdetnosť aj naďalej vníma veľmi negatívne, a to hlavne v prípade žien. Ak muž povie, že si neplánuje zakladať rodinu, nespôsobuje to až tak veľa zmraštených čiel a vypadnutých šálok z rúk. To, že som sa ja narodila ako žena, predsa neznamená, že mám aj automaticky zaškrtnuté políčko matka. Nie som ale ojedinelá rebelka, ktorá materstvo vidí ako voľbu. To, že ja, ako žena žijúca v 21.storočí mám možnosť slobodne sa pre deti rozhodnúť, je jedine vďaka všetkým tým odvážnym ženám predo mnou, ktoré mnohokrát riskovali svoju (už aj tak dosť obmedzenú) slobodu či život, len preto, že chceli mať rovnaké ľudské práva, ekonomické možnosti, prístup k vzdelaniu, volebné právo či sociálne podmienky ako bieli muži. Dnes sú mnohé z týchto vecí pre nás úplnou samozrejmosťou, pretože sme sa do nich narodili. Máme pocit, akoby platili odjakživa a zmeny, ktoré sa dejú počas nášho života, častokrát vnímame ako niečo neprirodzené. Je to presne ako s bicyklovaním. S bicyklovaním? Áno s bicyklovaním. Čítajte prosím ďalej, vysvetlíme si to.
Málokto sa dnes už pozastavuje nad tým, keď vidí ženu na bicykli. Koncom 19.storočia to však bolo to najneženskejšie a najvulgárnejšie, čo mohla žena urobiť. Tento „diablov vynález” sa nestal len obľúbeným dopravným prostriedkom žien, ale aj prostriedkom k ich zrovnoprávneniu v modernom západnom svete.
Túžba žien premávať sa po meste na dvoch kolesách nespočívala len v tom, že si užívali ten pocit vejúcich vlasov hmkajúc si najnovší Offenbachov hit CanCan. Taký bežný predmet ako bicykel náhodou ženám priniesol oslobodenie od dlhých nepraktických šiat, dal im slobodu pohybu a hlavne samostatnosti v presune, a tak si mnohé ženy vybicyklovali cestu von z kuchýň do ulíc, čo prispelo aj k lepšej angažovanosti sa žien vo verejných veciach.
Okrem narastajúceho počtu bicyklujúcich žien spoločnosť v tom období zažíva aj niekoľko ďalších zmien, z ktorých sa vtedajším fundamentalistom musela krútiť hlava. Mestá sa rozrastajú, vidiecky spôsob života nahrádza urbánny štýl, životná úroveň sa postupne zvyšuje a napriek tomu, že ešte stále väčšina žien pracuje ako služobníctvo, niektorým sa na základe lepšieho vzdelania predsa len darí získať lepšie pracovné pozície a podmienky. Žena v meste má čoraz viac a viac možností. Jej jediná rola v spoločnosti už nie je starať sa o manžela a rodiť mu deti.
Prichádza antikoncepcia a ženy majú konečne v rukách prostriedok, ktorým môžu ovplyvniť svoju budúcnosť. Počet dobrovoľne bezdetných žien v západných krajinách teda stúpa. Situácia sa však po druhej svetovej vojne mení a na krátko počet bezdetných žien klesá. Tento jav poznáme ako starý dobrý baby boom. Rodina sa stáva hlavným útočiskom pred hrôzami vojny a zároveň aj vlády krajín vidia potrebu podporovať pôrodnosť, aby sa mohlo obnoviť fungovanie spoločnosti a ekonomiky. Návrat k bezdetnosti sa znovu objavuje v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, avšak na Slovensku je tento trend opäť raz pozadu o pár desaťročí. Sedemdesiate roky boli v Československu práveže známe ako obdobie Husákových detí a bezdetný manželský pár bol počas normalizácie považovaný za niečo nenormálne. Zaujímavých pracovných či iných možností tiež nebolo veľa, a tak rodina bola jedna z mála vecí, kde sa žena mohla realizovať. Tak, ako na západe to sú deti babyboomerov, u nás sú to deti Husákových detí, ktoré túžia po inom živote, ako mali ich rodičia, a lákajú ich nové ekonomické príležitosti a nezávislosť, alebo len skrátka hľadajú odlišné sebanaplnenie.
Z vášho výrazu tváre enormného sústredenia usudzujem, že tento úsek bol veľmi faktografický a asi by som mala teraz začať žonglovať, aby som trochu odľahčila situáciu. Mohla by som sa tiež pokúsiť túto pasáž skrátiť a pridať zopár vtipov, ale viete čo? Všetci potrebujeme poznať súvislosti a život nie je jednoduchý, takže to ešte chvíľu prosím vydržme. Zhlboka sa nadýchnime a ponorme sa spoločne do poslednej časti. (Samozrejme ďakujem všetkým, ktorí ste tu so mnou ešte ostali, veľmi si to vážim.)
Odpoveď na otázku koľko detí mať, kedy a s kým by si mala každá žena vybrať slobodne sama. Hoci by toto malo byť úplnou samozrejmosťou, realita býva však v mnohých prípadoch stále iná. Moja situácia je v porovnaní s inými ženami veľmi jednoduchá, pretože za moje názory sa maximálne stretnem s nepochopením u niektorých ľudí, alebo sa mi ten okruh rodiny, s ktorou ešte ako tak udržujem kontakty, ešte viac zúži. Čo nemusí byť nevyhnutne zlé.
Nie každá žena to však má takto jednoduché. Nie všetky ženy poznajú „tajomstvo” plánovania rodiny, ktoré je ešte stále známe poväčšine len vyspelejšej časti sveta a vyšším socioekonomickým triedam. Sú medzi nami ženy, ktoré stále nerozhodujú o svojich reprodukčných právach; buď sú prinútené dieťa mať- ako napríklad ženy v hlboko zakorenených patriarchálnych spoločnostiach alebo dokonca v otroctve, alebo naopak im je možnosť mať deti odobratá. Nútené sterilizácie sa stále používajú ako prostriedok na zabránenie rozmnožovania príslušníkov rôznych etnických či náboženských skupín. Áno, a to aj v centrále tradičnej rodiny- na Slovensku. (viac sa môžete dočítať na www.amnesty.sk/prava-romov-a-romok/).
Sú ženy, ktoré denne zažívajú systémový rasizmus, nemajú prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti, k vzdelaniu či sexuálnej výchove. Na to, aby ste sa vedeli rozhodnúť správne, potrebujete mať všetky dostupné informácie, no čo ak ich nemáte? Alebo ak aj sú, nie sú vo vašom jazyku? Ja si napríklad ani krém na tvár nekúpim bez toho, aby som si najprv pozorne nepreštudovala zloženie a recenzie, pretože božechráň, aby som urobila chybu a zle sa rozhodla. A čo také závažné rozhodnutie ako mať dieťa?
Ženy, ktoré tieto informácie a možnosti nemajú, sú prvé, ktoré trpia pri dobromyseľných úvahách o sťažení dostupnosti interrupcií. Antikoncepcia a potraty sú síce pre istých ľudí to najväčšie zlo, avšak pre už narodené ženy, je to častokrát jediná možnosť a prostriedok, ako mať lepši život a menej utrpenia. Rodina nie je to, čo sa nám vykresľuje v reklamách s blonďavými deťmi bežiacimi po tráve rodinného domu pri západe slnka. Nie je to ani niečo, o čom sa dá rozhodnúť v referende.
Nie všetky ženy sú požehnanými bohyňami, ktoré si krátia čas do pôrodu pridávaním výbavičky do online košíka dokumentujúc rast bruška fotením sa v zrkadle. Veľa žien z chudobných a vylúčených komunít musí ťažko pracovať ešte aj vo vysokom štádiu tehotenstva. Ide napríklad o ženy v kozmetickom priemysle, v práčovniach či toxických textilných fabrikách. Sú ženy, ktoré sa každým ďalším nechceným dieťaťom prepadávajú hlbšie do začarovaného kruhu ťažkostí, a teda ich deti namiesto bytu v lukratívnej lokalite, zdedia množstvo problémov, za ktoré vôbec nemôžu. Tí šťastnejší si v dospelosti zo svojho nástupného platu nakoniec budú môcť platiť hodiny terapie, aby napokon zistili, že ich detstvo bolo natoľko poznačené, že vracať sa do toho obdobia s prípadným vlastným dieťaťom asi nebude možné. Čo to? Že či hovorím o sebe? Ja? Hahahahaha. Títo dnešní čitatelia…čo im ešte nenapadne.
Možno sa niekto pozerá na moderné ženy, ktoré nie sú stotožnené so zabehnutými rolami v spoločnosti, s predsudkami a nechápe, čo také by ešte chceli. Ja si však myslím, že v spoločnosti, kde majú všetci zaistené rovnocenné práva a kde ľudia môžu mať autentický život v úprimnosti k sebe samým, sa musí každému žiť lepšie. Zrovnoprávnenie žien dalo predsa väčšiu slobodu aj všetkým tým ženám, ktoré si život v domácnosti zvolili dobrovoľne, keďže aj ony dnes môžu slobodne voliť svoje obľúbené konzervatívne strany s politickým programom zo stredoveku, zároveň môžu mať vzdelanie, po akom sa ich predchodkyniam ani len nesnívalo, majú oveľa viac podpory od zamestnávateľov a nikto im nebráni mať hoci aj 6 detí, ak chcú. Navyše sa môžu realizovať a rozvíjať aj mimo rodiny a domácnosti, pretože čoraz viac mužov preberá úlohy, ktoré donedávna boli označované ako ženské práce. Nech sa teda žena rozhodne mať nula alebo desať detí, toto rozhodnutie by malo byť rešpektované, pretože je vždy legitímne, a spoločnosť či štát by mal ženu v každej jej situácii podporiť. Spoločenský tlak na ženy, aby rodili, podľa mňa nevedie k spokojnému životu ani u samotných žien, ani u ich detí. Preto ešte raz: môcť si slobodne odpovedať na otázku koľko detí, kedy a s kým, je nevyhnutné pre psychické zdravie, ekonomickú situáciu a celkový dobrý pocit zo života všetkých nás žien. A aj mužov. Teda, nás všetkých.
Nevlastním bicykel. Keby som ho však mala, predstavujem si, ako by som sa na ňom túlala ulicami Viedne. Viali by mi vlasy a hmkala by som si najnovší hit od Arlo Parks. Zhlboka by som sa nadýchla a v duchu poďakovala všetkým tým ženám, ktoré sa vzopreli mýtom, že ženy majú byť to slabšie a nežnejšie pohlavie a že mali v sebe obrovskú silu a odvahu bojovať za svoje práva. Vozila by som sa po uliciach Viedne v pohodlných nohaviciach a vychutnávala by som si slobodu; ani nie tak slobodu vejúcich vlasov a ľahkého pohybu v Levi´s skinny džínsach, ale tú moju, osobnú, vnútornú.
***
Poteší ma, ak mi napíšete vaše pocity, dojmy alebo hocičo, čo by ste mi chceli povedať na instagram alebo na undercovermichaela@gmail.com : )
