O fiktívnych svetoch

Pred tým, než začneme, by som vás chcela požiadať o pozornosť, pretože na tento príspevok sa budeme musieť všetci sústrediť a nebudem ho opakovať dvakrát. To, o čo sa teraz s vami podelím, bude zatiaľ to najtemnejšie, čo som kedy napísala a nasledujúci výrok sa s prehľadom zaraďuje na popredné priečky nepopulárnych názorov v spoločnosti.

Nemám rada filmy. Presnejšie povedané: máloktoré zo súčasných filmov viem dopozerať bez toho, aby som po ich skončení nevyriekla tú najignorantskejšiu vetu v histórii filmovej kritiky: Tak toto bola dobrá strata času. Pred tým, než sa mi pokúsite odporučiť film, ktorý vám zmenil život, vás zastavím a len poviem, že toto všetko už máme za sebou. Ako člen tejto civilizácie som prirodzene filmy videla. Stalo sa mi niekoľkokrát, že som v detstve náhodne prechádzala okolo televízora, alebo mi bol nejaký film bez môjho súhlasu pustený v škole, prípadne som sa ocitla v spoločenskej situácii, kde bolo sledovanie filmu nevyhnutné. Filmovému priemyslu sa dá vyhnúť jedine v prípade, že sa narodíte do kmeňa Yanomami v Amazonskom dažďovom pralese (hoci nie som si celkom istá, či už aj tam náhodou nezavítal nejaký zanietený distribútor filmov, ktorý sa im pokúsil predať kompletnú ságu Star Wars). Moja neschopnosť pozerať filmy vyústila až do bodu, že semester na škole venovaný rozboru kanadského filmu som vzdala už po prvom seminári analýzy Mon oncle Antoine, pretože som nezvládla päťminútový záber na nákladné auto idúce po prašnom kopci. Medzi moje najväčšie životné obavy patrí predstava, že sa opäť raz nedopatrením ocitnem v kine. Akonáhle sa v sále zhasnú svetlá, viem, že už nie je úniku a stáva sa zo mňa rukojemník; a tak ako rukojemník, aj ja dúfam, že tá dráma skončí čo najskôr.

Edison mal v živote množstvo skvelých nápadov a film bol nepochybne jedným z nich. V teoretickej rovine je film dokonca ultimátne umelecké dielo, keďže spája vizuálne umenie, hudbu, divadlo, písanie či architektúru. Preto sa až čudujem, koľko ľudí si na to trúfa. Urobiť čo len jediný dobrý záber si vyžaduje celkom veľkú predstavivosť, technické znalosti, logické myslenie, ako aj cit pre strih či oko pre dobré lokácie. Na to, aby film vôbec vznikol potrebujete aj dobré ekonomické povedomie, aby ste neskrachovali, a hlavne, potrebujete sa obklopiť veľmi talentovanými ľuďmi. Ľuďmi, ktorí vedia narábať so svetlom, priestorom, pohybom, hudbou, strihom, makeupom, scénou či so zmluvami, a najmä, potrebujete ľudí, ktorí pred kamerou dokážu vzbudiť emócie a pretvoriť sa na niekoho iného. Toto všetko sú hlavne ľudia, ktorí filmom žijú. Takýchto ľudí poznám dokonca osobne, a tak si dobre uvedomujem koľko ľudského úsilia, spolupráce a čakania v rade na catering si výroba filmu vyžaduje. Chcem, aby tu teda zaznelo, že mám veľmi veľký rešpekt k všetkým ľuďom, ktorí niečo tvoria. Je síce pravda, že nie je veľa vecí, ktoré sa zmestia do toho milimetrového výseku mojej estetiky, ale ako človek, čo už dlhé obdobie má problém dopísať jeden súvislý text, naozaj obdivujem každého, kto sa denne dokáže postaviť tým kritickým démonom vo svojej hlave a zvíťazí nad znechutením nad vlastnou tvorbou. V neposlednom rade tu ani veľmi nechcem hodnotiť a analyzovať kvalitu filmov, pretože
a) sa do toho vôbec nevyznám
b) aj počas pozerania filmov ocenených kritikou sa pristihnem pri tom, ako popri jedení tyčiniek pozerám na nepodstatný predmet v zábere a rozmýšľam nad tým, prečo ho položili práve tam a uchádza mi dej. 

Podľa mojej neodbornej a ničím nepodloženej štatistiky väčšina divákov určite nehodnotí filmy na Netflixe podľa umeleckých kritérií, tak ako ja, a ani neočakáva, že im nové filmy vždy niečo dajú a budú ich inšpirovať. Filmy od svojho vzniku prešli veľkým vývojom; až takým, že sa z nich stal priemysel, výsledkom čoho už častokrát nebýva umenie, ale spotrebný produkt. Filmy sú tak pre veľa ľudí veľmi vďačná kratochvíľa na vyplnenie toho zvláštneho priestoru medzi prácou a spánkom. Nejdem sa tu teraz tváriť, že ja svoj voľný čas trávim čítaním Senecových listov jediac strapec hrozna na zamatovom diváne v knižnici. To, že sa mi nechce pozerať dvojhodinový film, neznamená, že rovnaký čas nestrávim jedením kečupových chrumiek popri pozeraní the Jane Fonda Workout na youtube. Čiže nie, nerobím o nič strhujúcejšie veci. Po filmoch však siaham jedine v prípade, že sa ocitnem vo výške 10 km nad oceánom, vozík s občerstvením je v nedohľadne a pozeranie na sedadlo predo mnou ma už nebaví. Ak už je pozeranie filmu nevyhnutné, rada by som sa však pozerala na niečo, čo je vizuálne príjemné s pomaly plynúcim dejom. Nemusí sa tam toho vôbec veľa udiať. Nemusí tam ani nič vybuchnúť, nemusí ísť nikomu o život a na konci si hlavné postavy nemusia založiť rodinu. Chcela by som si len tak s danými postavami a dejom požiť, ísť viac s ich charaktermi do hĺbky, mať možnosť ich spoznať a pochopiť, a len tak sledovať, ako si žijú svoj nedramatický život…malý moment prosím, vidím, že sa tu práve niekto z vás ku mne načahuje a podáva mi zoznam beletrie, keďže vraj existujú knihy, ktoré by tieto kritériá spĺňali. Dovoľte mi teda pár slov o príbehoch v knihách.

Jedna z výhod, ktoré prináša veková kolónka 30-40, je to, že máte možnosť žiť úprimnejší život k sebe samým. Väčšinový vkus už v tomto bode prestáva byť smerodajný a ja môžem bez výčitiek odložiť do police všetky rozčítané romány, ktoré celý svet tak zbožňuje. Viem, že existujú aj knihy. Kedysi som sa ich náhodou snažila aj čítať. A keby len čítať! V hlave som vždy viedla nekonečné diskusie a hádky s postavami, spisovateľmi a prekladateľmi. Boli to búrlivé roky mojej mladosti. Uznávam, beletria je na tom v mnohých prípadoch oveľa lepšie ako filmový priemysel a určite ju všetkým odporúčam. Upodozrievam však moje literárne univerzitné štúdiá z toho, že som v istom bode vyhorela z fikcie. Postupne mi dramatické a bezútešné životy vymyslených postáv prestali dávať zmysel, pretože ich bolo jednoducho priveľa. Ja sama som v tom období mala čo robiť, aby som vôbec pochopila moju vlastnú životnú zápletku, a tak som veľmi nemala kapacitu čítať o tom, ako pani Dallowayová chystá párty. Je tu ešte jeden dôvod, pre ktorý nemám rada fiktívne príbehy, a tým je istá neistota a napätie, ktoré musí každý príbeh obsahovať, aby udržal vašu pozornosť. Keď som v detstve čítala nejakú knihu, vždy som si najprv musela prečítať poslednú stranu, aby som vedela, ako to celé dopadne a nemusela sa počas čítania ničoho obávať (áno, aj Denník princeznej bol stresujúci). Myslím, že ako desaťročnej mi celkom postačili tá neistota a napätie doma, a tak som ich nepotrebovala veľmi vyhľadávať inde. Namiesto toho som si všetko, čo sa okolo mňa dialo zapisovala, výsledkom čoho bolo niekoľko hrubých denníkov.

Keďže som však presvedčená, že knihy čítať treba, posledné roky teda čítam len non-fiction knihy (alebo ako by pracovník Matice slovenskej povedal- literatúru faktu), z ktorých sa dá niečo využiť aj v reálnom živote a ktoré sa vo vás nesnažia vyvolávať emócie. Môj nočný stolík kúpeľňová ikea polička vedľa postele mi to dosvedčí, keďže tam už vyše roka leží pán Sapolsky (tá 800-stranová kniha o ľudskom správaní, nie ozajstný Robert M. Sapolsky!). Pýtate sa, a čo hovorím na dokumenty či filmy založené na skutočných udalostiach? Tam sa predsa nefabuluje, takže tie by ma mohli baviť, nie? Dobrá otázka, vidno, že dávate pozor.

Dokumentárne a biografické filmy sú oveľa zaujímavejšie, hoci podľa mňa nemajú až tak ďaleko od fikcie. Pokiaľ by sme chceli naozaj autenticky sfilmovať niekoho život, daný film by musel trvať desiatky rokov. To, na čo sa však pozeráme je len malý, ale naozaj veľmi malý výsek reality. Tvorcovia takéhoto filmu môžu síce natočiť hodiny materiálu, avšak do finálnej verzie sa dostanú len starostlivo kurátorsky vyselektované obrazy, ktoré sú zaujímavé, posúvajú dej ďalej, alebo majú nejakú výpovednú hodnotu. Je teda otázne, či taký dokumentárny film vie byť naozaj hodnoverný a či zbytočne neglorifikuje alebo naopak nedémonizuje hlavných protagonistov.

Ak by som ja dostala možnosť sfilmovať môj život, tak by som samozrejme hrala hlavnú úlohu ja (čo už v tomto bode začína byť celkom nedôveryhodné) a snažila by som sa samu seba vykresliť v čo najblahosklonnejšom svetle. V sfilmovanej biografii o mne by ste sa napríklad dozvedeli, ako sa v skorom veku osamostatním a presťahujem do veľkomesta, kde sa živím písaním textov pre modernú medzinárodnú firmu a každé ráno pred prácou sa zastavím pre dvojité cappuccino so sebou, ktoré následne nesiem v ruke bez toho, aby som sa ním obliala. V spomalenom zábere prechádzam slnkom zaliatou ulicou a jemne zvlnené vlasy mäkko dopadajú na moje plecia v rytme mojej chôdze. Usmievam sa na ľudí okolo a staršej pani pomáham prejsť cez cestu. Po príchode do práce si vymením pár vtipných poznámok s kolegami a dávam si s nimi high-five, ešte stále v spomalenom zábere. Nasleduje moja prezentácia, na ktorej sa snažím presvedčiť manažment prečo by sme mali písať texty neformálnejším štýlom. Manažment tlieska a CEO mi gratuluje k pracovným vízam do Ameriky. Nasleduje strih ako bežím po daždi domov, avšak to, že som zmokla nevadí, lebo ma doma Mišo zabalí do teplej osušky. Kamera plynule prechádza našim priestranným bytom v centre Viedne až smerom von oknom na historickú ulicu, kde dážď už ustál, spomedzi oblakov svietia lúče slnka a v diaľke počuť spievať drozdy. Kamera sa opäť vracia naspäť do bytu, kde práve cvičím jógu a vôbec ma nesekne pri tom, ako sa snažím rukami dotknúť prstov na nohách. Samozrejme v spomalenom zábere.

Ak by môj film mal byť naozaj reálny, tak by ste sa pozerali na to, ako prvé dve hodiny po prebudení raz za čas za svojím pracovným počítačom žmurknem, snažím sa zaostriť na obrazovku a rozmýšľam, akú chybu som spravila v html kóde, následne vstanem od stola a idem do chladničky, kde nič nie je, hodinu s Mišom rozmýšľame, čo ideme jesť, potom si sadnem do kresla zívnem, scrollnem instagram, zavrhnem ľudstvo ako také, dve hodiny sa s Mišom dohadujeme, kto spraví kávu, potom cestou k stolu kávou nechtiac oblejem nezaplatenú faktúru za elektrinu a po aktualizácii stránky zistím, že ten html kód sa mi opraviť nepodarilo. To ale nevadí, pretože do konca pracovného dňa ostáva ešte 6 a pol hodín. Po práci si rozrolujem podložku na cvičenie, kde sa len gúľam z boku na bok a rozmýšľam, čo budeme po cvičení jesť. Taktiež rozmýšľam nad tým, že by som už mohla upratať tú obrovskú kopu oblečenia z kresla.
Je veľká šanca, že by si ani jedno spracovanie nenašlo svojho diváka. Hoci je ten druhý scenár oveľa realistickejší, nemôžem povedať, že by ten prvý nebol ani trochu založený na pravde. Avšak, čo z toho je realita? A čo fikcia? Kto vie…

Filmom sa nedá uprieť to, že majú na našu spoločnosť zásadný vplyv. Síce väčšina filmov napodonňuje realitu, niekedy je to práve realita, ktorá začne napodobňovať filmy. Hocijakú čudnú vec, ktorú ľudia začnú robiť, ste v podstate mohli najprv vidieť v kine. Dôkazom toho je potreba ľudí žiadať sa o ruku pri sviečkach a mesačnom svite, čo následne vedie k preplneným diárom plánovačov svadieb, ktorí sa snažia zreprodukovať filmový sen svojich klientov. Filmy nemajú len vplyv na naše romantické vzťahy, ale môžu ovplyvniť naše cestovateľské, kariérne či realitné sny a niekedy môžu dokonca mať aj pozitívny efekt. Môže sa napríklad stať to, že sa konečne podarí prenajať nikým nechcené priestory v novopostavenom Empire State Building, ako to bolo po premiére King Konga, alebo môže klesnúť záujem o poľovníctvo, ako sa to stalo vďaka filmu Bambi. Otázne však stále zostáva, či my ako publikum vieme vždy spozorovať aj neobjektívny a neodborný pohľad režiséra, alebo či dokážeme odhaliť podsúvanie tendenčného pohľadu na ženy, menšiny, národnosti a kultúry či celkovo na rôzne spoločenské javy.

Nebolo to dávno, čo som znova dostala otázku, aký je môj najobľúbenejší film. Keď tak nad tým rozmýšľam, nejde o to, že príbehy vôbec nemám rada, avšak viac, ako príbehy podané inými ľuďmi, na základe ich vlastnej skúsenosti a estetiky, ich rada tvorím sama a dokumentujem si môj život a okolitý svet pre mňa samú. Svojim pohľadom vyhľadávam v každom priestore scénu či kompozíciu, ktorá je zaujímavá a pri ktorej sa oplatí zotrvať. Hľadám ju aj pri sledovaní rušnej križovatky z okna, alebo pri čakaní na električku pozorovaním tieňov konárov hýbajúcich sa na múre. Hľadám ju napríklad aj teraz, pri pohľade na odkvitajúce ružové karafiáty na stole. To, na čo sa nepozerám, je kávou obliata faktúra za elektrinu a tá kopa oblečenia na kresle. Je tento môj kurátorsky vybraný pohľad na svet realita? Je to fikcia? Kto vie…