Vedci sa už od nepamäti snažia dohodnúť na tom, kedy a ako vznikla ľudská reč. Niektorí tvrdia, že jazyk vznikol z gest a posunkov rúk, iní to pripisujú akejsi náhlej genetickej mutácii v mozgu. Podľa mňa si ale evoluční lingvisti nad touto problematikou lámu hlavu úplne zbytočne, pretože pokojne by stačilo, ak by sa opýtali mňa. Ja som sa totiž už dosť dávno nad touto záležitosťou zamyslela a sformulovala som úplne legitimnu a odbornú teóriu: po dlhom dni lovenia a zbierania plodov si pravekí ľudia posadali okolo ohňa, v tichu sa zohrievali a papekmi si vyrývali do prachu obrázky. Zopár jednotlivcom prišlo toto príjemné a blahodárne ticho trápne, a tak začali vydávať rôzne zvuky. Z týchto prvotných zvukov vznikli hlásky, z hlások slabiky, zo slabík sa pomaly stávali slová. V momente, kedy človek dokázal sformulovať svoju prvú rozvitú vetu, sa zamiloval do svojho hlasu a rozprávania, až napokon dnes, stovky tisíc rokov neskôr, už ľudia nezakladajú oheň, ale podcasty, kde v kruhu hovoria o tom, aký mali deň.
Ja, prirodzene, chápem, že ľudstvo miluje príbehy, a dnes mám pre vás jeden príbeh aj ja. Tak, ako v každom dobrom príbehu, aj v tomto vás čaká trochu drámy, jedno či dve poučenia, a ak vydržíte do konca, možno sa dočkáte aj šťastného konca. Ak na dnes už nemáte žiadny program, môžeme hneď aj začať.
Okrem toho, že v taške nosím vrecúško s tabletkami proti bolesti rôznych častí tela, ďalším znakom, že som sa oficiálne preklenula do mojej dospelej éry, je skutočnosť, že som si vytvorila tabuľku v exceli s názvom Kanada. Neviem, kedy sa zo mňa stal zorganizovaný človek. Odjakživa som žila na hrane a väčšinu situácii u mňa zachraňovala improvizácia. Medzikontinentálne sťahovanie je ale veľmi zložitá záležitosť na operatívu a plánovanie. S Mišom sme sa totiž začiatkom roka spoločne zamysleli nad našimi životmi a po necelej minúte spoločnej diskusie sme usúdili, že sa musíme odsťahovať do Kanady, pretože naše dočasné pôsobenie v Rakúsku po siedmich rokoch už nápadne začínalo nadobúdať črty trvalého pobytu. Keď som následne vytvorila tabuľku so zoznamom vecí, ktoré budeme musieť kvôli sťahovaniu obaja zistiť, zohnať a vybaviť, s pohľadom upreným do diaľky som zatvorila notebook, decentne ho položila na nočný stolík, zložila si okuliare a pomaly sa zakryla perinou. Do ticha a prítmia izby sa ozval tlmený vzlykot.
My ľudia sme neustále v pohybe. Celá naša história je popretkávaná pohybom a presúvaním sa. Ak sa hýbete, žijete. To, že dnes ľudia ostávajú celoživotne na jednom mieste, je celkom nový a nezvyčajný jav. Ak ste sa napríklad nikdy nepresunuli vy sami, je dosť pravdepodobné, že to urobil niekto z vašich predkov, alebo to raz urobí niektorý z vašich prípadných potomkov.
Sťahovať sa dobrovoľne z jednej rozvinutej a dobre fungujúcej krajiny do inej rozvinutej a dobre fungujúcej krajiny je obrovské privilégium. Preto ak náhodou budem mať slzu v oku a posťažujem sa na tristnosť môjho bankového účtu a ešte tristnejšie kariérne vyhliadky, tak to robím len z perspektívy môjho osobného života uvedomujúc si obrovské šťastie v kontexte ostatného sveta.
Som si vedomá, že moja digitálna stopa vedie k niekoľkým textom o tom, ako raz budem žiť v New Yorku, a že nič lepšie ako New York neexistuje, a že ja milujem New York. Úplne legitímna otázka, ktorá vám určite všetkým napadla, znie, kedy sa v našich plánoch a snoch objavila Kanada? Naozaj som si vždy predstavovala, ako raz budem stáť na newyorskej ferry, hľadieť na Downtown, z neďalekej šesťprúdovky budú po East River ku mne doliehať zvuky trúbenia áut, a toto mesto sa stane mojim domovom. Odsťahovať sa do Ameriky bol naozaj dlhé roky môj sen. Ako to však veľakrát býva aj vo vzťahu s ľuďmi, ak sa platonická láska príliš dlho naťahuje, raz jednoducho nadíde čas sa posunúť ďalej. Je to o to ľahšie, ak sa z vášho vysnívaného objektu stane čudák, ktorý má problém nielen so zákonom, ale aj so základmi demokracie.
My s Mišom sa celoživotne usilujeme o to, aby sme boli vzornými občanmi, a tak je pre nás samozrejmé, že do každej krajiny chceme prísť legálne. Pravidlá na získanie víz sa každoročne sprísňujú, čo sa deje hlavne kvôli ľuďom, ktorí sa celoživotne neusilujú byť vzornými občanmi. Na prísne pravidlá ale vždy doplácajú práve tí počestnejší jedinci, pretože tí druhí ich aj tak vždy obídu. Nám dvom sa víza do Ameriky nikdy nepodarilo získať, a to bol jediný dôvod, prečo sme stále ostávali v Rakúsku- v krajine, ktorá sa síce na začiatku javila ako bezpečný kultúrny prístav, no kde sme veľmi skoro pochopili, že toto určite nebude naša konečná zastávka. Keď už ma potom po rokoch pri rakúskych slovách ako Kipferl, Semmerl či Sakerl vždy tak trochu opustila vôľa žiť, pochopila som, že už naozaj nadišiel najvyšší čas odísť. Jediné, čo nám okrem 23 miliónov chýbalo, bola nová destinácia.
Uplynulé Vianoce sme sa rozhodli ísť po prvýkrát osobne navštíviť Kanadu. Táto krajina nám vždy prišla veľmi sympatická, dokonca som pred rokmi istý čas mala na budíku nastavenú kanadskú hymnu. Neviem, či viete, ale Kanada je inak dosť široký pojem, a tak ako prvý krok na našom nekonečnom zozname v exceli, sme si potrebovali určiť mesto, v ktorom by sme chceli žiť. Do užšieho výberu sa dostali dve: Toronto- ako najväčšie mesto Kanady, a Vancouver- pre jeho západnú polohu pri oceáne a mierne, daždivé podnebie. Na zasnežený Štedrý večer v Toronte nikdy nezabudnem, ale už pri prvej káve ráno na hmlistej a upršanej pláži vo Vancouveri, bolo rozhodnuté. Bude to Vancouver.
Keď človek po niečom túži, tak si v skutočnosti predstavuje už dobre zabehnuté veci. Keď niekto chce dieťa, s najväčšou pravdepodobnosťou si predstavuje, ako ho kočíkuje, alebo ako ho na rodinnej oslave vyhadzuje do vzduchu, a nie to, ako sa už druhý rok v noci budí na detský plač. Ja som si predstavovala, ako vo Vancouveri pôjdem z práce, zoberiem si kávu a donut z kaviarne, ktorá sa na rozdiel od Rakúska nezatvára o piatej poobede, sadnem si k vode a kde-tu zazriem tuleňa, ktorý sa pravidelne vynára, aby sa nadýchol. Čo som si určite nepredstavovala, je to, ako sa rozhodujem, ktorej z mojich obľúbených šálok, platní a kníh sa budem musieť zbaviť, ako predávame auto pod cenu, ako letím s dvoma prestupmi 16 hodín so starou čivavou zdedenou po Mišovej bývalej priateľke, ako som si už prestala číslovať a označovať odoslané životopisy a motivačné listy, pretože odpoveď už ani nečakám, a rozhodne som si nepredstavovala ani to, ako som unavená z rešeršovania miestnych štvrtí a z hľadania bytov, že mi už ani kimchi neposkytuje dostatočné živiny. Realita je ale taká, že presne tieto veci sú nevyhnutnou súčasťou k dosiahnutiu nášho sna. Buď ich podstúpime všetky a odsťahujeme sa za oceán, alebo sa každý večer opustím a ležiac na krabicami zapratanej podlahe sa budem ľutovať a ostaneme ďalej žiť v Rakúsku.
Obrovskou súčasťou sťahovania sa na opačný koniec sveta je byrokracia. V našej domácnosti zodpovednosť za administratívu preberám vždy ja. Čomu sa vlastne dosť čudujem, keďže pri triedení krabice s dokumentmi som našla neotvorené úradné obálky z roku 2014. Ak sa navyše v živote niečím vyznačujem, tak je to práve moja dosť pohnutá úradná karma. Vybavovanie byrokratických záležitosti preto prebehlo presne podľa očakávaní. Prvý problém nastal už pri vypĺňaní žiadosti o ročné pracovné víza. Teraz nemyslím to, ako som nevedela vyplniť údaje o mojom otcovi, ale skôr ten moment, kedy som miernym nedopatrením urobila vo formulári fatálnu chybu. Sú len dve veci, ktoré v živote ľutujem. Prvou je rozhodnutie v roku 2007 ísť do kina na film Beowulf a druhou je vyplnenie rakúskej korešpondenčnej adresy namiesto tej slovenskej v dokumentoch k vízam. Uvedomila som si to pár hodín po odoslaní. V snahe zachrániť túto situáciu som ešte v ten večer kanadským úradom písomne vysvetlila naše rezidenčné pomery. Nepomohlo. Žiadosť sa nám o pár dní vrátila zamietnutá. Akonáhle sme sa dozvedeli náš nemilosrdný verdikt, chvíľu som zvažovala, či mám úradníkov ešte raz kontaktovať a spomenúť, že som kedysi mala na budíku nastavenú kanadskú hymnu. Tieto ročné víza boli totiž naša jediná možnosť vstupu do Kanady. Náš kanadský sen sa rozplynul ako hmla nad Pobrežnými horami pri Vancouveri. Boli sme sklamaní, no veľmi rýchlo sme sa jednoducho museli zmieriť s tým, že ešte nejaký čas ostávame teda v našom malom rakúskom mestečku. Naše dni plynuli ďalej ako obvykle.
Jeden februárový deň sme jedli pizzu a pozerali Baywatch. Zrazu nám obom prišiel veľmi oficiálne vyzerajúci email a v ňom rozhodnutie, že máme ignorovať predošlé stanovisko a že našu žiadosť akceptujú. Po predchádzajúcej jazde na vízovej horskej dráhe sme s Mišom už vo svojej emočnej výbave nenašli adekvátnu reakciu, a tak sme s miernym váhaním a otáznikom v očiach dopozerali Baywatch, dojedli pizzu, utreli si ruky a znovu otvorili excelovskú tabuľku s názvom Kanada, aby sme sa pozreli, aký ďalší krok v našom pláne nasleduje. Neviem, či sa podobné situácie stávajú bežne aj iným ľuďom, no odvtedy som sa vždy len tak rutinne prihlasovala do môjho konta na kanadskom imigračnom portáli, len aby som sa presvedčila, že naša žiadosť je naozaj schválená. Nesnívalo sa mi to.
Keď už sme mali vyriešenú otázku ako a kam, ostávalo už len nájsť odpoveď na otázku kedy. My s Mišom máme jednu jedinú šancu. Nevieme, aké rozhodnutie je to správne. Nevieme, či vôbec budeme mať prácu, a ak áno, či sa v Kanade uchytíme. Musíme počítať s tým, že možno náš plán navrhnutý v exceli vôbec nevyjde, a po pár mesiacoch sa totálne skrachovaní vrátime naspäť na Slovensko. Pri podobných úvahách sa mi vždy zaslzia oči. Ja so slzami v očiach ale absolútne nebojujem a som práveže vždy veľmi rada. Počas neustáleho pozerania do obrazovky notebooku kvôli môjmu rešeršovaniu totiž slzy v očiach pôsobia vždy veľmi regenerujúco a blahodárne na moje znavené očné prostredie.
Po rôznych návrhoch, powerpointových prezentáciách a trojčlenkách sme dospeli k nasledovnému riešeniu: Mišo pôjde skôr o tri mesiace. Teoretická rovina tohto rozhodnutia spočívala v tom, že on už nemal v danej dobe žiadne pracovné či iné záväzky a pri pohľade na neho mi bolo jasné, že mu už oveľa lepšie bude v Kanade. Ja som na rozdiel od neho mala trojmesačnú výpovednú lehotu v práci a rovnaká výpoveď nás čakala aj v byte, v ktorom sme bývali. Povedali sme si, že ja to tu všetko v Rakúsku dokončím a zabalím a Mišo zasa všetko začne a rozbalí v Kanade. Však čo sú to tri mesiace oproti večnosti. To určite prejde rýchlo. To som však nevedela, ako strašne sa vedia také tri mesiace vliecť. Mám pocit, že čas je veličina, ktorej by si človek vôbec nemal byť vedomý. Akonáhle začnete čas sledovať, mentálne sa ocitnete v prvom kruhu pekelnom, a tak, ako v Danteho epose, sa z tejto večnej čakárne dostanete len veľmi ťažko. Moje dni sa rozložili na opakovania. Odpočítavala som, koľkokrát si ešte ráno dám vitamín B12, kým odletím. Koľko umývačiek riadu poobede ešte naložím, kým odletím. Koľkokrát si nanesiem večer rozjasňujúce sérum, kým odletím.
Sú dni, kedy si idem zabehať 14 kilometrov a následne plná sily a motivácie riešim logistiku sťahovania. Potom sú tu dni, kedy si veľkou lyžicou naložím tiramisu zmrzlinu do hrnčeka, celé to zarovnám šľahačkou, pustím si pesničku Exit Music od Radiohead a najradšej by som namiesto všetkých tých veci, ktoré musím zbaliť, poskladala do jednej veľkej krabice samu seba a na krabicu napísala veľký nápis pozor krehké. Navonok sa náš príbeh možno javí inšpirujúco a ako jedno veľké dobrodružstvo, ale realita je vlastne veľakrát celkom nepríťažlivá. Otázka teda znie, ako si zachovať nejakú iskru aj v otupnom tuneli, na konci ktorého ešte nevidíte svetlo. Ja vám to samozrejme rada poviem, pretože som objavila dve veci, ktoré mi v tomto prípade pomáhajú.
Prvá dôležitá vec je humor. Humor je môj obranný mechanizmus, ktorý som podľa mojich denníkových záznamov objavila už v roku 2002 a odvtedy naň nedám dopustiť. Miera môjho sarkazmu je takmer vždy priamo úmerná so životným diskomfortom, ktorý v danej dobe prežívam. Druhú vec som objavila, keď som nedávno plávala v bazéne. Na plavárni som bola úplne sama. Pokojnú hladinu narúšalo iba moje pravidelné vynáranie sa. Uvedomila som si, že pri plávaní sa vždy sústredím len na nasledujúci nádych a výdych. Nič viac. Plávanie sa stalo mojou meditáciou. Pochopila som, že aj v našom plánovaní sa potrebujem sústrediť len na ten ďalší krok pred sebou. Nič viac. Nemôžem sa pozerať na to, ako si nájsť v Kanade prácu, ako si nájsť bývanie spoza oceánu a ako si po roku predĺžiť víza, ktoré sa predĺžiť nedajú. Je oveľa užitočnejšie pozerať sa len na nasledujúci krok. Ten viem totiž takmer vždy vyriešiť a zvládnuť. Ľudia cestujú po celom svete a platia za drahé spirituálne pobyty, len aby našli svoj zen v bonsajovej záhrade či na odľahlých miestach v Amazónii. Na pokojnom kopci pri východe slnka v Tibete by ale osvietilo každého. Zachovať si svoj pokoj v chaose, hluku a pri požiadavkách úradov, ktoré musíme každý deň spĺňať, to je to skutočné majstrovstvo osobnej vyrovnanosti.
Uplynulé tri mesiace rozhodne preverili nezlomnosť môjho ducha a zároveň som objavila aj niekoľko nových schopností. Napríklad som zistila, že síce už nezapnem moje obľúbené čierne levisky, ale za to som schopná odniesť naraz dve zimné pneumatiky z podkrovia až na parkovisko. Ďalej som zistila, že dokážem žiť naraz na dvoch miestach. Fyzicky som síce ešte stále sedela a pracovala za stolom v Mödlingu, duchom som už však bývala vo Vancouveri. Ľudia naokolo ma niekedy poľutovali, že mi určite samej musí byť smutno. V skutočnosti toto vôbec nebol problém a ani raz som sa necítila osamelo. S Mišom sme stále trávili veľa času. Spolu sme jedli, alebo nakupovali veci do bytu. Počas našich videohovorov ma vždy zobral nejakou inou trasou, kde mi ukazoval rôzne ulice, parky či budovy, a aj keď bol obraz častokrát rozštvorčekovaný, stačilo mi, že v pozadí aspoň počujem čajky a vrany. Náš vzťah proste prešiel len do inej rutiny. Aj ja sama som si vytvorila úplne novú rutinu. Každé ráno po zobudení som si ako prvú vec s kávou v ruke pozrela všetky byty, ktoré za noc pribudli na stránkach s prenájmami. Túto činnosť som vykonávala dennodenne niekoľko mesiacov, pretože pokiaľ ide o nehnuteľnosti, nemôžete urobiť dobré rozhodnutie, ak ste nevideli všetko. Myslím naozaj všetko. Keďže my s Mišom si v živote vždy vieme dobre vybrať, vybrali sme si jedno z najdrahších miest v Severnej Amerike, čo znamená, že náš rozpočet nám umožnil nastaviť filter vyhľadávania na tie najnižšie cenové rozpätia. Bolo teda jasné, že si budeme vyberať len medzi jednoizbovými bytmi, a ak by náhodou nejaký z nich mal aj malý balkón či šatník, bol by to zázrak. Ľudia z nejakého dôvodu zbožňujú dokonalé fotky a videá o nehnuteľnostiach bohatých ľudí, ktorým architekt navrhne celý interiér a stolár im všetko vyrobí namieru. Do spálne si dajú koberec, utkaný za splnu slepými mníchmi na úpätí Kaukazu, do kúpeľne si žeriavom osadia vaňu z Japonska, na steny zavesia investičné umenie, a sem-tam sa im do obývačky zmestí aj krídlo. Podľa mňa to zaujímavé nie je. Ja chcem vidieť normálneho človeka s normálnou prácou a obmedzeným budgetom, ako do jednej malej miestnosti zmestí posteľ, práčku, vypočíta ťažisko zrkadla, ktoré môže zavesiť len na tri malé klinčeky, pretože majiteľ nepovoľuje vŕtať do steny a ešte k tomu to spraví vkusne a štýlovo. Chcem vidieť niekoho, kto sofistikovane uskladní dva veľké kufre v byte bez odkladacieho priestoru. Niekoho, kto si namiesto veľkých izbových rastlín, pre ktoré nemá miesto, spraví aspoň malú poličku, na ktorej má vo fľaštičkách výhonky a odrezky kvetov, ktoré bytu dodávajú nežnosť. Niekoho, kto si z jednej miestnosti dokáže spraviť pracovňu, obývačku, spálňu a ešte mu zostane priestor aj na jógu. To je naozaj zaujímavé.
My s Mišom ideme do Kanady každý s jedným kufrom a jedným psom. Uvedomila som si, že k životu toho naozaj nepotrebujem až tak veľa. Medzi vecami, ktoré si so sebou beriem, je obrázok dvoch oviec túliacich sa k sebe z Faerských ostrovov, ktorý ma vždy vráti na toto výnimočné miesto. Beriem si pohľadnice a obrázky od ľudí, ktoré mi pripomínajú, čo všetko som s nimi prežila. Beriem si knižku od Fran Lebowitz, ktorej texty čítam stále dookola, pretože vždy už len po pár vetách pociťujem nárast môjho IQ a jazykových kompetencií. Beriem si obitú šálku, ktorú mám už roky a z ktorej mi chutí káva najviac, a maličké svetielka v tvare hviezdičiek, ktoré som mala na parapetnej doske medzi mojimi obľúbenými knihami. To mi nateraz stačí. A samozrejme, keďže zastávam filozofiu, že snívať treba stále, pribalila som si aj moje čierne levisky.
Pri pohľade na jeden malý kufor, ruksak a prepravku so psom som si zrazu uvedomila: toto je všetko, čo momentálne vlastním. Táto myšlienka ma náhle naplnila absolútnym pokojom. Tak, ako vtedy, keď sa na plavárni hladina bazéna utíšila, akonáhle som na chvíľu ostala stáť na kraji vo vode, aj teraz stíchli všetky moje obavy a analytické pochody v hlave. Uprostred rušného letiska som zrazu pochopila tú dookola omieľanú vetu z hodiny latinčiny – Omnia mea mecum porto – všetko svoje nesiem so sebou. Potrebujem len seba, nič viac. Nádych a výdych.
Neviem, ako bude vyzerať môj život v Kanade. Jediné, čo viem, je, že po pristáti vo Vancouveri chcem s Mišom sedieť na cappuccine vo veľkosti mojej hlavy a jesť panini s bazalkou a mozzarellou tak, ako uplynulé Vianoce. Všetko, čo sa udeje potom, je zatiaľ zahalené tajomnou tmou. V našich osobných príbehoch vždy túžime po šťastnom konci, po momente, kedy sa nám všetky naše neisté situácie vyriešia. Ja mám oveľa radšej otvorené konce. Pretože vtedy ten príbeh môže pokračovať ďalej.
Auf Wiedersehen Rakúsko, bonjour Kanada
