Každý, kto sa so mnou rozprával aspoň päť minút, vie, že mám rada mesto New York. Každý, kto sa so mnou rozprával aspoň desať minút, vie, že som koncom júna spolu s ďalšími 500 kolegami dostala výpoveď v najrýchlejšie rastúcom rakúskom startupe a za odstupné som kúpila (bohužiaľ spiatočné) letenky do New Yorku, keďže sme si s Mišom povedali, že:
a) tie peniaze aj tak nijakým spôsobom nezhodnotíme a neinvestujeme do niečoho zmysluplného
b) život je nepredvídateľný, budúcnosť je neistá a treba urobiť to, čo človek neustále odkladá a hlavne to, čo ho teší.
Existečné otázky
Počas osemhodinového letu som si položila zopár otázok, na ktoré som chcela v New Yorku nájsť odpovede:
Aký vlastne je? Vedela by som tam naozaj žiť, ako som si to vizualizovala uplynulé štyri roky? Alebo som si ho od poslednej návštevy naivne zidealizovala? Dokáže vo mne ešte niečo vzbudiť nejaké pozitívne emócie?
Do New Yorku som totiž odchádzala v mentálnej kóme. Mala som pocit obrovského prázdna, ako keby vo mne už nezostal žiadny pocit, no zároveň som sa cítila všetkým tak preplnená, že žiadny nový podnet či emócia už vo mne nemali miesto.
Tieto otázky som si kládla aj preto, aby som si skrátila čas letu a odvrátila pozornosť od futbalu, ktorý bez slúchadiel pozeral spolusediaci po mojej ľavej ruke (a nebol to Mišo), ako aj od hádajúcich sa pasažierov za mnou, keďže jeden z nich si dovolil znížiť sedadlo a tomu druhému, ktorý sedel za ním, to narušilo predstavu o pokojnom lete v economy class.
Lietadlo začalo klesať a ja som sa nahla cez Mišove plece, aby som mohla cez malé okienko vidieť aspoň kúsok vynárajúcej sa jesennej krajiny z oblakov. Tak toto je Amerika.
V tom momente som vedela, že sa moja pocitová hibernácia skončila. Cítila som mierne dojatie. Pri pristávaní som už videla celú panorámu Manhattanu. Pristihla som sa pri tom, ako som si sama pre seba povedala: woooow. Pocítila som obrovskú úľavu a radosť, ako keď sa po dlhom čase vrátite domov. Pred nami bolo deväť dní. Deväť plných dní slobody.
Naša cesta do New Yorku tento raz nebola naplánovaná ako dovolenka. Nevybrali sme sa tam, aby sme deväť dní strávili ako turisti. Chceli sme tam proste len tak byť, pozorovať život, dvíhať hlavy k mrakodrapom, počúvať neutíchajúce zvuky mesta, cítiť vôňu oceánu, starého metra a stánkov s jedlom, držať v ruke doláre, potiahnuť metro kartičku cez terminál, rozplývať sa v horúcej newyorskej káve a v dokonalej kombinácii syra a paradajok na trojuholníku newyorskej pizze. Jednoducho, nasať do seba čo najviac energie, podnetov, farieb a inšpirácie, aby sme najbližšie mesiace či roky mali z čoho žiť (keďže po tejto ceste to bude to jediné, čo nás bude živiť.)
Všetko v poriadku. Neokradli nás
Hneď ako prvé sme si po pristátí v Newarku vytiahli z bankomatu po 20 dolárov. Ako správni Newyorčania sme potrebovali mať poruke mugger money, ktoré má človek len tak vo vrecku, aby ich mohol v prípade prepadnutia pohotovo vytiahnuť. Vychádzali sme z bežnej skúsenosti Newyorčana- byť okradnutý. Hoci je dnes v New Yorku už oveľa nižšia kriminalita, ako napríklad v divokých 70. rokoch, stále však platí, že život v tomto meste je ťažký a každý sa živí, ako najlepšie vie. Niekto bohužiaľ nemá veľmi na výber, a tak sa živí kriminálnou činnosťou. To ale neznamená, že sme mali strach. Tieto veci sa tam skrátka raz za čas dejú, a tak je jednoduchšie s tým rátať a nebyť potom prekvapený.
Ja som za celý náš pobyt nemala z ničoho strach. Musím povedať, že za posledné obdobie som sa bála iných vecí, ako je napríklad vojna či nenávisť voči menšinám na Slovensku, a tak mi predhalloweenské newyorské ulice hrôzu naozaj nenaháňali. Každý deň som si ale poctivo skontrolovala, či mám svoje mugger money vo vrecku bundy.
Podzemný svet
Po polhodinovej ceste vlakom z letiska v New Jersey sme vystúpili na Penn Station, a tak sme boli oficiálne v New Yorku. Na to, aby sme sa z podzemnej stanice dostali na denné svetlo, sme sa museli vyštverať niekoľkými nekonečnými úzkymi schodiskami, až sme sa napokon ocitli na križovatke tridsiatejdruhej a siedmej. Obaja sme zastali a porozhliadli sa naokolo. Pohľadmi sme premeriavali mohutné budovy, široké ulice, žlté taxíky, žlté semafory, žlté čiary na čiernom asfalte, odraz zapadajúceho slnka v mrakodrapoch…a mohla by som pokračovať do nekonečna. Zostala som ohromená. Úplne som zabudla, aký je New York obrovský! Mala som pocit, ako keby sa moje zmysly nastavili na úplne inú frekvenciu. Všetky farby som videla zrazu jasnejšie a počula som zvuky, ktoré v Európe nepočujem. (Môže to byť samozrejme aj tým, že New York je naozaj veľmi farebný a ohromne hlučný.) S Mišom sme sa na seba sprisahanecky usmiali a naraz sme prikývli hlavou. Sme doma.
Jednou z najvynímočnejších ulíc na Manhattane je pre mňa 42. ulica. Nachádza sa na nej podľa mňa tá najkrajšia budova na svete. Viem to podľa toho, že vždy, keď ju vidím, tak sa mi chce plakať. Aha, že neviete, ktorá je moja najobľúbenejšia budova? No predsa Chrysler Building! Ďalej sa ešte na tejto ulici nachádza známa newyorská knižnica, za ktorou sa v obklopení mrakodrapov rozprestiera Bryant Park, ďalej je tam aj komplex obytných budov Tudor City, množstvo divadiel a v neposlednom rade tu leží aj nádherná a historická vlaková stanica Grand Central Terminal. Tu by som sa rada krátko pristavila a spomenula, že je neskutočne zaujímavé, že v tomto meste sa nachádza niekoľko obrovských vlakových staníc, len tak, nepozorovane, pod zemou…Napríklad pod Grand Central Terminal je okrem 44 nástupíšť a 67 koľají vybudovaná aj gigantická sieť potrubí, kanalizácie a metra. Ako je to vôbec možné? A my sa tu ešte stále ideme pozastavovať nad pyramídami?
Pozornému čitateľovi určite neušlo, že táto ulica je vzdialená len 10 blokov od 32. ulice, na ktorú sme vyšli z Penn Station. A tak bolo rozhodnuté. Ako prvé musíme ísť pozdraviť Chrysler Building, tak, ako sa na slušne vychovaných ľudí, ktorí majú rešpekt k architektúre, patrí. Navyše je na tejto ulici aj kaviareň Blue Bottle Coffee a obaja sme boli už v značnom deficite dobrej kávy. Je to síce sieť najdrahších kaviarní v galaxii, ale akosi som si k nim vytvorila citovú väzbu. Možno kvôli tomu, že som si od nich pred desiatimi rokmi kúpila moju prvú knihu o káve, kedy som ešte vôbec netušila, že nejaký New York existuje. A možno je to len kvôli ich čokoládovým mini muffinom s jemnými kryštálikmi soli. A možno to bude kvôli tomu tmavému, silnému a hustému cappuccinu, ktoré robia. A možno je to jedno.
No sleep till…
Do Brooklynu sme sa dostali okolo šiestej večer, v prepočte na náš európsky čas a biorytmus to bola už hlboká noc. Dostať sa do metra z Grand Central Terminal ale vôbec nebolo jednoduché. Podarilo sa nám to až na tretíkrát, keďže všetky linky, ktoré išli naším smerom boli preplnené. Keď sme vystúpili na Nostrand Avenue a vyšli sme z podzemia, všimli sme si, ako veľmi sa zmenil charakter ulíc. Mrakodrapy vystriedali nízke tehlové budovy s požiarnymi schodiskami a po kraji ciest boli odstavené žlté školské autobusy. Kráčali sme dlhou rovnou ulicou a pohľadom sme obozretne scanovali okolie. Prechádzali sme okolo lokálnych kaviarní, reštaurácií či potravín, pred ktorými postávali skupinky ľudí. Z času na čas k nám priplával obláčik marihuany, ktorá je od minulého roka v New Yorku legálna. Mám podozrenie, že tento obláčik nás sprevádzal celé dni. Musím však povedať, že marihuana má okrem množstva iných aj teleportačné účinky. Keď teraz vo Viedni na ulici zacítim trávu, vždy ma to prenesie naspäť do New Yorku.
Asi po pätnástich minútach chôdze sme prišli k nášmu Airbnb, ktorý sa nachádzal pod schodami do domu, takže okná mal na úrovni ulice. Najprv som bola skeptická, ale keďže náš ubytovací manuál hovoril, že si máme kľúč vybrať spod rohožky, povedala som si, že to asi vôbec nebude nebezpečná štvrť. V tento deň nás čakala už len jedna dôležitá misia. Zohnať pizzu. Po chvíľke hľadania na mape sme zistili, že typická newyorská pizzéria je len päť minút od nás. Už dlho som sa na niečo tak netešila. Keď sme tam prišli, s hrdosťou v hlase som si objednala trojuholník margherity a pepsi. Táto hrdosť ma však prešla, keď si po mne Mišo objednal s ešte väčšou hrdosťou jeden regular slice. Musím sa ešte veľa učiť.
* * * koniec prvej časti * * *
