Oveľa zaujímavejšie ako byť v New Yorku prvýkrát, je byť v New Yorku druhýkrát. Pri prvej návšteve totiž zažijete a uvidíte také množstvo nových vecí, že sa vám na každom kroku zatočí hlava a po návrate domov budete potrebovať ešte niekoľko týždňov, aby ste to všetko spracovali. Ak sa však rozhodnete zažiť toto všetko ešte raz, je šanca, že aj New York vás opäť rád uvidí. Totiž, nielen vy si musíte New York vybrať, ale aj New York si musí vybrať vás. Ak medzi vami vzniknú obojstranné sympatie, tento pocit môže byť až tak silný, že sa v noci po návrate domov strhnete zo spánku, posadíte na posteľ a vykríknete: ale veď ja sa tam musím presťahovať!
Túžba žiť v New Yorku je ale tá najľahšia časť. Ak prejdete od snívania k plánovaniu, narazíte na také nepartné detaily ako víza, peniaze či samotné sťahovanie. Keďže žiadny z mojich predkov do Ameriky neemigroval (ďakujem pekne) a nemáme pol milióna na investície (zatiaľ) a zelenú kartu sme doteraz v lotérii nevyhrali (držte palce tento rok), naše možnosti, ako sa legálne presťahovať do USA, sú značne obmedzené. Je tu predsa len ešte jedna možnosť. Pracovné víza. Mám ale také podozrenie, že úradník, ktorý spisoval podmienky pre udelenie pracovných víz, bol veľkým fanúšikom Josepha Hellera. Výsledkom je, že legálnu prácu vám v Amerike bez víz nedajú, lenže víza vám bez pracovnej ponuky takisto nedajú.
Pred dvomi rokmi som preto rozohrala zákulisné hry v mojej vtedajšej práci, ktorá mala pobočku aj v Jersey City. Stálo ma to množstvo zdvorilostných konverzácií s Bruceom počas našich online meetingov, až mi napokon bolo oznámené, že mi relokáciu neponúknu. To nevadí. Dajte mi pár mesiacov a ja sa na to opäť opýtam aj v mojej novej práci. Niečo mi hovorí, že máme pobočku v SoHo…
Treba povedať, že štyri roky odlúčenia sú v každom vzťahu naozaj dlhá doba. Mysleli sme si, že do New Yorku sa nám už neoplatí chodiť na výlety, pretože o tomto čase tam už aj tak dávno budeme bývať (hahahahahahahahahahahahahaha). Napriek našej snahe ostať s týmto mestom v kontakte, sme tú počiatočnú iskru a motiváciu hľadať rôzne spôsoby ako sa presťahovať postupne začali strácať. Preto bola pre nás táto návšteva rozhodujúca. Našou úlohou bolo zistiť, ako to medzi nami a New Yorkom teda naozaj je.
Prečo New York nikdy nespí
Zobudila som sa so zvláštnym pocitom. Rozhliadla som sa po našej izbe, či v tme nespozorujem niečo podozrivé. Pozrela som na mobil, bolo pol štvrtej ráno. Mišo vedľa mňa pokojne spal a všade bolo ticho. Niečo mi však stále nesedlo…
VŠADE BOLO TICHO?!
New York je mesto, ktoré vám nedá spávať. Toto tvrdenie platí o to viac, keď sa v ňom aj fyzicky nachádzate. Ak vás v noci nezobudia štyri hasičské autá, trinásť policajných áut alebo útržky rozhovorov ľudí, ktorí prechádzajú okolo vášho domu, tak vás o druhej v noci zobudí pesnička Gansta‘s Paradise, ktorá hrá z okoloidúceho auta tak nahlas, že si ju stihnete vypočuť celú, kým sa auto nestratí v diaľke.
Keďže podľa viedenského času bolo pre moje telo už desať hodín ráno a zaspať sa mi už nedalo, nenápadne som zobudila Miša, aby sme mohli vyraziť do newyorských ulíc a začať tak náš prvý oficiálny deň. Kam by sme ale mohli tak skoro ráno ísť?
Donut s oceánom
Keď ste v Amerike, aj celkom obyčajné veci môžu byť zážitkom. Vo Viedni by som sem nikdy nevkročila, ale o takejto skorej hodine bolo pre nás miesto ako Dunkin’ Donuts záchrana. Objednali sme si donuty a naše obvyklé kávy- ja cappuccino a Mišo americano. Keďže obe kávy boli vriace, pili sme ich ešte dve hodiny.
Cesta metrom do Queensu je super, pretože je časť z nej nad zemou a z metra tak vidíte nielen typické nízke domy s americkými vlajkami a malými dvormi, ale aj kúsok Manhattanu či obrovské vtáky letiace ponad oceán. Práve vtedy, keď metro prechádzalo ponad oceán, začalo vychádzať slnko a celá panoráma bola zahalená do mäkkého oranžového svetla. Na moje prekvapenie žiadny zo spolucestujúcich tomu nevenoval pozornosť. Iba ja a Mišo sme boli pritisnutí na oknách a pozerali sme von.
Keď sme prišli na Far Rockaway Beach, ešte stále bolo skoré mrazivé ráno a na pláži nebol takmer nikto. Kde-tu prebehol bežec, pes alebo čajka. V diaľke sa surfoval nejaký veľmi otužilý človek. Spravila som pár krokov smerom k oceánu a nechala som si obmývať topánky vlnami. Pozerala som sa na vlny a započúvala sa do ich zvuku. Po chvíli som sa zohla a po prvýkrát som sa dotkla oceánu. Čajka, ktorá stála vedľa mňa, vycítila, že ide o veľmi osobný okamih a diskrétne sa vzdialila. Vytiahli sme si s Mišom donuty, ktoré sme si priniesli so sebou, a každý sme si ich v tichosti zjedli pri svojich vlastných myšlienkach a pohľade na oceán.
Jednou z mojich životných teórií je, že mesto, v ktorom je jeden z dopravných prostriedkov hromadnej dopravy loď, nemôže byť zlé mesto. Bude to asi šokujúca informácia, ale New York jedným z takýchto miest náhodou je. Keďže z neďalekého prístavu išla loď na Manhattan, rozhodli sme sa ísť tam. Nevýhodou len bolo, že lode nechodia každých pár minút, a tak sme mali celkom dosť času, kým príde ďalšia. Vybrali sme sa teda nájsť nejakú kaviareň v okolí, kde by sme sa mohli zohriať. Po pár minútach sme uvideli známy ružovo-oranžový nápis. Dunkin’ Donuts. Vedľa stál billboard s nápisom Ježiš žije! Ak chceš poznať pravdu, zavolaj medzi 8.00 a 00:00. Napriek tejto lákavej ponuke sme sa rozhodli pre donuty a ďalšiu vriacu kávu. Sadli sme si k oknu, aby sme sa mohli pozerať na vodu. Za nami sedeli dvaja starší páni a jeden z nich si listoval v novinách. Pri každom prevrátení strany si zaspomínal, ako pred dvadsiatimi rokmi cestoval metrom za dolár päťdesiat a ako zdražel internet. Jeho spolusediaci z času na čas prikývol a odpil si z kávy.
Čo sa stane v New Yorku, (ne)ostane v New Yorku
Z prístavu na Rockaway Beach nás loďka doviezla až na Wall Street. Oblasť Financial District mám rada preto, lebo je tu veľa mrakodrapov s kanceláriami, ulice sú tu netradične krátke a tmavé a je tu cítiť takého neúnavného korporátneho ducha: ľudia v oblekoch jedia pizzu za chodu, iní majú v jednej ruke kufrík a v druhej kávu. Aby bolo jasné, ja nie som vôbec fanúšikom korporácií, ale ak už sa tým mám živiť, tak by som bola radšej súčasťou toho korporátneho sveta tu.
Keď sme vyšli na roh Water Street, zavanula ku mne vôňa newyorského streetfoodu. Nasledovala som tento omamný závan až som sa ocitla pred Halal stánkom s falafelom a hotdogmi. Pred pár rokmi, keď som úplne prestala jesť mäso, som so sebou spravila dohodu, že keď raz budem opäť v New Yorku, jeden hotdog si ešte predsa len dám. Táto chvíľa nadišla a ja som si na pozadí arabskej hudby, ktorá znela zo stánku, objednala môj sľúbený pred-predposledný hotdog. (Pšššt.)
Na pointu s menčestrákmi si už nespomínam
Ak by som mala urobiť rebríček top 100 vecí, ktoré nemám rada, určite by sa tam na nejakej poprednej priečke objavil aj standup. Ani nie tak kvôli rozprávaniu politicky nekorektných vtipov, ako skôr kvôli povahám ľudí, ktorí činnosť tohto typu vykonávajú a aj ich potrebe interagovať s publikom. Na dnešný večer sme mali kúpené dva lístky na open mic v East Village. Pýtate sa prečo? Náhodou mám na to logické vysvetlenie. Prišlo nám celkom zaujímavé zažiť autentickú atmosféru malého klubu, v akých začínalo množstvo ľudí, ktorí sa nakoniec vypracovali na celosvetovú úroveň. Okrem toho, túto konkrétnu comedy show robil nádejný herec / komik / turistický sprievodca / bývalý právnik Tom Delgado, ktorého youtube kanál sledujeme už niekoľko rokov.
Keďže bolo do začiatku predstavenia ešte dosť času, prechádzali sme sa po Tompkins Square parku. New York má ohromne veľa parkov a v každom z nich to aj ohromne žije. Na Slovensku som často počúvala o tom, ako má Slovensko tú najkrajšiu prírodu a ako svetové metropoly sú len jedna veľká betónová džungľa. Ha! Tak to ani náhodou. Tento výrok si teraz konečne dovoľujem vyvrátiť. Nikdy som nevidela toľko druhov stromov, rastlín, kameňov, vtákov, kvetov, veveričiek a hlodavcov ako v newyorských parkoch. Toto tvrdenie sa ale nevzťahuje na psov. Diverzita medzi newyorskými psami je dosť diskutabilná, keďže každý druhý pes je tu taký ten gigantický pudel.
V každom parku je okrem výbehu pre psov aj ihrisko pre deti či basketbalové ihrisko, ľudia posedávajú na lavičkách alebo na tráve, čítajú si noviny, alebo hrajú šach. Z rôznych kútov parkov sa takmer vždy ozýva hudba. Ľudia s týmto mestom proste žijú. A toto mi na Slovensku chýba, pretože ak už je v meste nejaký park, vždy je strašidelne prázdny.
Štvrť, v ktorej sme sa práve nachádzali, sa volá Alphabet City, lebo ju tvoria štyri ulice, ktoré sú označené písmenami od A po D. V 80. rokoch táto štvrť nebola práve najbezpečnejšie miesto, pretože čím šiel človek do tejto štvrti hlbšie, tým bola menšia šanca, že sa odtiaľ vráti. Z toho dôvodu kolovali o týchto uliciach celkom milé veršíky ako: A, you’re adventurous; B, you’re brave; C, you’re crazy; D, you’re dead.
Dnes je táto oblasť oveľa bezpečnejšia, hoci vám to ja osobne potvrdiť neviem, pretože ďalej ako po B Avenue sme sa nedostali. Práve na tejto ulici sa totiž nachádzal klub Poco. Sadli sme si do rohu na sedačku a sledovali sme ľudí, ktorí postupne prichádzali. Ako sme tak nehybne sedeli a čakali, náhle nás dobehol náš európsky čas a s ním aj únava. Show sa začala a k mikrofónu sa postavili dvaja muži, o ktorých som si pred tým myslela, že sú zvukári a začali rozprávať vtipy. Keďže ani jeden z nich nebol Tom, mali sme pochybnosti, či sme na správnom mieste. Nieee, oni sa začínajú pýtať otázky publika! S Mišom sme sa na sedačkách zviezli nižšie, aby sme boli menej nápadní. Prosím len nie mňa, len nie mňa. A prečo je tu také svetlo? Vravela som si pre seba, keď sa komici začali zaradom pýtať ľudí v publiku, akú majú prácu. Fuuh, tak toto bolo tesné. Tentokrát som nemusela použiť moju predpripravenú odpoveď, ktorú som si v hlave nacvičovala. Zrazu jeden z dvojice komikov povedal, že Tom dnes prísť nemohol a zavolal k mikrofónu komičku, ktorá okamžite začala rozprávať vtipy o svojich nevydarených rande a menčestrákoch.
Que sera, sera
Kráčali sme po nočnom Broadwayi s pocitom úľavy, že sa nám podarilo nepozorovane vykĺznuť uprostred prebiehajúceho standupu. Neexistuje desivejšia predstava ako to, že by ma v polovici mojej únikovej cesty osvietil reflektor a komik by sa ma začal pýtať otázky. My sme naozaj nechceli byť nezdvorilí. Ja chápem, že pre začínajúceho komika neexistuje asi nič demotivujúcejšie, ako keď diváci počas vystúpenia odídu. Únava na nás však doľahla natoľko, že sme si povedali, že ak tam teda nie je Tom, bude lepšie ísť spať, inak tam budeme len trpieť. A to by sa vo svetle reflektorov komikovi vysvetľovalo len ťažko.
Ako sme tak kráčali naspäť do Brooklynu cez ulice lemované čiernymi vrecami odpadkov a cez starú zatečenú stanicu metra, kde neďaleko nás prebehol potkan, zistila som, že už nie je nič, čo by ma na New Yorku šokovalo, alebo čo by som na ňom chcela zmeniť. Čakali sme na semaforoch a okolo nás prešlo auto, z ktorého hrala pesnička Que Sera, Sera. V tom momente som si uvedomila, že som New York prijala taký, aký je.
Asi to teda bude naozajstná láska.
***Koniec druhej časti***
