Jedna z najobohacujúcejších vecí, ktoré môže človek pre seba urobiť, je to, že raz za čas opustí svoje domáce okolie a preskúma nové prostredie, uvidí ľudí s odlišnými účesmi či v zaujímavých kombináciách oblečenia a dopraje svojmu mozgu nové podnety. Ľuďom, ktorých nové situácie nezaujímajú, podľa mňa chýba (okrem iného) zvedavosť – a ak niekomu chýba zvedavosť učiť sa nové veci a záujem objavovať svet, tak po čase stratí evolučnú výhodu voči iným tvorom na tejto zemi a z jeho nadpriemerne vyvinutého mozgu sa stane nepoužívaný orgán. A to je rozhodne škoda.
Na Slovensku sa v poslednom období často spomína slovo inakosť. Vždy, keď počujem toto slovo, tak sa nad ním musím na chvíľu zamyslieť. Čo je to vlastne za pojem? A prečo ním vôbec niekoho označujeme? V prvom rade, ak nejakú skupinu ľudí považujeme za iných, a pritom náš úmysel môže byť ten najlepší na svete, týmto slovom ich vlastne my sami vyčleňujeme zo skupiny, ktorá sa všeobecne považuje za tú normálnu. V druhom rade, inakosť je vždy len lokálna záležitosť, nikdy nie je univerzálna. To čo je iné na Slovensku, je takých 50 km na západ úplne bežné. Vidíte? O tomto hovorím. Vždy sa dostanem do nekonečnej slučky rozmýšľania a nesústredím sa na to, čo mám robiť. Ako napríklad písať o New Yorku. To mi pripomína…hádajte v akom meste sa nad týmto jazykovým problémom vôbec nemusím zamýšľať?
Mesto New York je od Slovenska vzdialené 6 976 kilometrov. Túto vzdialenosť môžem potvrdiť, pretože som sa nikdy necítila byť od mojej rodnej krajiny vzdialenejšia. Tam totiž platí, že všetko, čo vidíte je úplne normálne. Zároveň platí, že všetko, čo tam vidíte je ale aj absolútne nenormálne. Je to preto jedno z mála miest, kde každý človek môže len tak existovať a byť úplne sám sebou. Inakosť tu neexistuje, pretože ani normálnosť tu neexistuje. V New Yorku je presne toľko svetov, koľko je potrebných a preto sem zapadne každý.
Každého, koho inakosť na Slovensku pohoršuje, by som vzala na jednu jazdu linkou A z 207. ulice na Manhattane až na Far Rockaway Beach v Queense. Som si istá, že by uvidel toľko nevídaných nových vecí, že by mu to navždy zmenilo život.
Pracoval však pán Sinatra v rakúskej firme?
Sedeli sme pri jazere v Prospect Parku a pili našu prvú rannú kávu. Jasná modrá obloha a stromy so zelenožltým lístím sa odrážali v pokojnej hladine jazera, ktorú rozvírili dve kačky. Všetko naokolo bolo opäť zahalené do zlatého svetla vychádzajúceho slnka. Pozerala som na moje pevné vysoké kožené topánky a rozmýšľala som, prečo som si radšej nezbalila tie ľahké desaťročné bežecké tenisky s dierou pri ľavom palci. Naozaj nemám rada, keď musím ľutovať moje rozhodnutia z minulosti.
Čakal nás tretí deň strávený prevažne v rýchlej chôdzi a už teraz ráno ma moje nohy prosili o zmilovanie. Všade inde na svete by som tejto žiadosti vyhovela a strávila daný deň prevažne vo vodorovnej polohe. Ale nie tu! Energia, ktorá nepretržite koluje v tomto meste, mala aj obrovský vplyv na mňa a hoci som fyzicky bola neskutočne unavená, moja životná únava paradoxne úplne odišla.
Pýtate sa, že aká životná únava? Vedela som, že sa spýtate. No takže, uplynulé týždne som začínala moju v poradí piatu prácu za posledné štyri roky, tentokrát vo verzii- rakúska* reklamná agentúra.
*dôraz na slovo rakúska
Každý, kto mal možnosť pracovať alebo študovať v čisto rakúskom prostredí, si určite teraz položil ruku na srdce a zovrel pery na znak súcitu. Len aby sme si rozumeli, nemám nič proti ľuďom, ktorí sa narodili v Rakúsku. Ja naozaj vo Viedni žijem rada a dobrovoľne, ale po štyroch rokoch môžem skonštatovať, že s väčšinou Rakúšanov nemám absolútne nič spoločné. A už vôbec nie viedenský, vorarlbergský či burglandský dialekt. Zaraďovať sa do takéhoto prostredia bolo pre mňa oveľa náročnejšie v porovnaní s inými medzinárodnými kolektívmi doteraz. Môj prvý mesiac som teda pretrpela mlčaním. Párkrát som sa počas meetingov načiahla za krabicou vreckoviek na mojom stole, aby som si decentne utrela kotuľajúcu sa slzu z mojho líca a rozmýšľala som, či peniaze na jedlo a nájom naozaj tak strašne potrebujem. Odvtedy už prešli dlhé dva mesiace a dá sa povedať, že som dnes o trochu silnejšia osoba, ako som bola v lete. Alebo mi je len viac vecí jedno. Viem, že Sinatra spieval, že ak to dáš v New Yorku, tak to potom dáš už aj hocikde inde. Ja si Frankieho dovolím trošku doplniť a poviem, že ak to zvládneš v rakúskej firme, tak už aj všade inde na svete.
Pekelná kuchyňa
Hovorí sa, že v New Yorku nikdy nikoho nestretneš dvakrát. Toto tvrdenie však neplatí o baristoch v kaviarniach, pretože s nimi si už po pár dňoch vytvoríte veľmi osobný, vrúcny no stále profesionálny vzťah. Keď som v nejakom novom meste, sú to práve kaviarne a baristi, ktorí predstavujú môj záchytný bod a prvý kontakt s miestnymi ľuďmi. Do tohto vzťahu sa mi preto oplatí investovať a pestovať si ho. Ak si v peňaženke po nejakom čase nájdem zo desať kartičiek na pečiatky za kávu, viem, že som sa v danom meste úspešne zabývala.
Znova sme sa náhodou objavili na 42. ulici, a tak sme sa opäť museli náhodou zastaviť aj v Blue Bottle pri Grand Central Terminal pre kávu. Vošli sme dovnútra a už pri dverách počujem ako nás zdraví strašne cool chlapík za kávovarom. Áno, vyzeral presne tak, ako si ho predstavujete. Mal náušnicu v nose, tetovania na rukách a spod čiapky mu trčali krátke kučeravé vlasy. Vy ste tu už boli!
Bola som dojatá. On si nás pamätá! Vymenili sme si zopár základných informácií o sebe a keď sa dozvedel, že bývame vo Viedni, povedal, že aj on tam chcel vždy študovať. Rýchlo som sa snažila uhádnuť, čo také by mohol študovať vo Viedni. Cool chlapík dosiahol novú úroveň bytia cool, keď povedal, že hru na viole. Tento človek nielenže vedel robiť tú najlepšiu kávu, ale ešte k tomu je aj violista! Keď sme sa dorozprávali, za nami sa už vytvoril celkom dlhý rad, čo sme si ani nevšimli, pretože cool chlapík za kávovarom a hráč na viole v jednom sa s nami bavil úplne ležérne a nič nenasvedčovalo tomu, že by toho mal veľa.
S kávou v ruke sme išli ďalej 42. ulicou a keď sme prechádzali okolo American Radiator Building, museli sme prirodzene zastaviť. Ak je Chrysler Building pán budova New Yorku, tak American Radiator Building je pani budova New Yorku. Čierna, vysoká a elegantná so zlatými ornamentami. Opravte ma, ak sa mýlim, ale podľa mňa už nič lepšie ako Art Deco v architektúre nie je. Kráčali sme ďalej, až sme sa ocitli v štvrti s mojím obľúbeným názvom. Raz by som tam chcela bývať, už len preto, aby mi mohli chodiť faktúry za elektrinu na adresu- Michaela Blazek, Hell’s Kitchen. Tak, ako každá časť New Yorku, ani táto vo svojej minulosti nebola lukratívne miesto. Tam by ste vtedy určite nechceli ísť s kamarátmi na nedeľný brunch s proseccom.
Etymológia je pre mňa veľmi fascinujúca oblasť lingvistiky, pretože skúmaním pôvodu slov sa dá naučiť veľa o histórii, kultúre ale aj mentalite ľudí. Dokonca už aj etymológia slova etymológia je zaujímavá. Toto slovo pochádza z gréčtiny a znamená náuka o pravde. V prípade názvu Hell’s Kitchen je ťažké vystopovať pravdu o vzniku tohto názvu, ale zo všetkých teórií bude asi najpravdepodobnejšia tá, kedy dvaja newyorskí policajti koncom 19.storočia sledovali nepokoje v uliciach a jeden z nich to opísal ako hotové peklo, na čo mu druhý odpovedal, „ani v pekle to takto nevrie, keď už, tak toto je kuchyňa pekla.”
Nesmrteľné muffiny
Po dlhom objavovaní Hell’s Kitchen sme si museli spraviť nevyhnutnú pauzu v ďalšej kaviarni, aby som si mohla rozviazať topánky a nechať moje úbohé pomliaždené nohy vydýchnuť. Pili sme kávu, pozerali sme sa von oknom na rušnú ulicu a čakali, kým sa mi do nôh opäť vráti cit. Bruises that won’t heal…ozýval sa spev Thoma Yorka z reproduktorov v kaviarni a ja som dúfala, že to nie je o mojich chodidlách.
Do Brooklynu sme sa vrátili podvečer a cestu sme si krátili rozprávaním vtipov: Mišo povedal, že už nebude jesť pizzu, lebo jej má dosť. Ja som mu povedala, že by sme sa mali začať správať ako zodpovední dospelí ľudia a ísť si normálne nakúpiť do potravín, lebo si nemôžeme dovoliť stále kupovať hotové jedlá. Na čo Mišo povedal, že aj s tou kávou by sme to nemuseli preháňať. Po chvíli sme sa na seba pozreli, chytili sa bruchá a začali sme sa smiať.
Po ceste do pizzérie sme sa zastavili v potravinách. Americké potraviny na mňa pôsobili neuveriteľne mätúco a trvalo mi asi pol hodinu nájsť šampón, pretože som bola oslepená všetkými tými farebnými gigantickými baleniami z regálov. Oslepila ma aj krikľavo žltá krabička banánových muffinov, ktorú som v dobrej viere, aby sme mali aspoň na pár dní raňajky, vložila do nákupného košíka. Až neskôr som si všimla, že mali záručnú dobu ešte niekoľko mesiacov. Najprv som nechápala prečo, ale keď som ich neskôr jedla a trvalo mi 20 minút, kým som požula jedno sústo, všetko som pochopila.
Terapia mestom
Svet ako taký, je podľa mňa celkom diskutabilné miesto na život. Po tridsiatichtroch rokoch mojich skúseností na tejto planéte som čoraz viac skeptická. Všimla som si, že napriek silným zážitkom a dojmom z New Yorku, som po pár dňoch pocítila ten známy pocit, ktorý sa z času na čas nepozorovane objaví. Je to také nič. Taká moja malá osobná čierna diera, kam môžete nasypať čokoľkovek na svete a nikdy sa nezaplní. Musím povedať, že po tých rokoch som si tento môj malý kúsok prázdnoty už aj obľúbila a stala sa z nás nerozlúčna dvojka.
Bola som dokonca rada, že som tento pocit nachvíľu pocítila aj v New Yorku. Uvedomila som si, že asi nikde na svete sa nebudem cítiť úplne bezstarostne a šťastne. Dôležité však je, ako trávim každý deň. New York je pre takýto prípad ideálne miesto, pretože každý deň sa tu dá využiť naplno.
Plavili sme sa popri brehu East River, slnko už zapadlo a pozerala som sa na zlaté rozsvietené okná v tmavých mrakodrapoch. Sedeli sme na otvorenej terase na lodi a na mojej červenej tvári od studeného vetra sa objavil úsmev. Pochopila som, prečo si tak s New Yorkom sedíme. My sa totižto dokonalo dopĺňame. On ponúka nekonečne veľa možností a ja mám v mojom vnútri pre neho zase nekonečne veľa miesta.
*** koniec tretej časti ***
