Ak by som raz náhodou dostala za úlohu mimozemským civilizáciám priblížiť ľudí na našej planéte, určite by som bola najprv zmätená, prečo to chcú práve odo mňa, ale potom by som tú ponuku prijala a zobrala ich na miesto, kde by hneď uvideli skoro všetko, čo naše ľudstvo ponúka. Zobrala by som ich do Washington Square Parku.
V jedno októbrové popoludnie sme sa do Washington Square Parku vybrali aj my, tentokrát však bez vopred dohodnutého stretnutia s mimozemským životom. Prechádzali sme Greenwich Village, kde sa tento park nachádza a ja som sa započúvala do zvukov mesta. New York je konštantná hudba. Je to nikdy neutíchajúci tok zvukov. Všetko tam má svoju melódiu. To, ako ľudia rozprávajú, melódia ich hlasu, zvuky ulice, trúbenie aút, štekot psov z parku, sirény policajných aút, cúvajúce nákladné autá či ten chlapík v metre, ktorý na všetkých kričí, že sú blázni a majú ísť domov.
Často sa však stane, že na uliciach začujete aj naozajstnú hudbu. Bola som už na rôznych jazzových koncertoch, no najlepší som zažila práve vo Washington Square Parku. Na prvý pohľad by človek povedal, že aké sympatické, že si tam nejakí traja kamaráti prišli zahrať. Nič nenasvedčovalo tomu, že by išlo o serióznych jazzmanov. Nemali totiž baretky, traky a nerobili prehnané grimasy. Sadli sme si na lavičku blízko nich a pili naše ľadové kávy. Zapadajúce slnko presvetľovalo stromy, ponad ktoré poletoval kŕdeľ holubov. Zavrela som oči a započúvala sa do jazzu. Po chvíli som sa však spamätala. Prečo mám zavreté oči? Veď takto nič nevidím! Otvorila som oči a porušila základné pravidlo newyorských ulíc – začala som pozorne sledovať ľudí naokolo. Samozrejme, skrývala som sa za mojím veľkým ľadovým cappuccinom a tmavými sklami slnečných okuliarov. Vedľa nás sedel starší pán s bielou bradou, klobúkom na hlave, v saku a košeli s veľkým golierom. Prstami si vytáčal fúzy do strán a kýval hlavou do rytmu. Za ním na tráve stála žena v červených háčkovaných šatách a tancovala. Jej tanec však vôbec nesúvisel s hudbou, ktorú hrali jazzmani. Vypočuli sme si pár skladieb a potom sme sa išli prejsť po Village, ako tejto štvrti hovoria miestni. Prechádzali sme parkom a zrazu sme sa ocitli v nekonečnom množstve svetov a vesmírov. Išli sme okolo starých pánov, ktorí hrali šach, vedľa nich hral niekto na klavíri, na tráve sedeli ľudia a okolo raz za čas prebehla veverička. Keď sme prišli k fontáne na zemi sedel chlapík s dredmi a z macbooku púšťal svoj djský set. Oproti nemu sedel za stolom ďalší muž s dlhou bradou, ktorý niečo písal na starom písacom stroji. Vedľa neho sedela pani vo veľkom hojdacom kresle. Za ňou stála skupinka chasidských židov, ktorí sa každého pýtali „Are you a jew?” a pozývali ľudí na ich zhromaždenie pred šabatom. Prechádzali sme okolo stánkov s oblečením, ktoré niekto predával, ako aj psychadelických malieb, ktoré boli porozkladané po zemi. Okolo nás prefrčali dvaja skateboardisti, za nimi bežal pes a ponad naše hlavy preleteli tri biele balóny, ktoré niekomu uleteli.
Celý tento výjav sa udial len v priebehu pár sekúnd. Od lavičky, kde sme pred tým sedeli, sme urobili len pár krokov. Keď sme sa napokon dostali von z parku, mali sme pocit, že sme práve navštívili miliardu individuálnych svetov a galaxií. S Mišom sme sa na seba pozreli. Vo vzduchu visela tá nevyhnutná otázka.
„Pizza?” opýtal sa Mišo.
„Pizza,” odpovedala som pohotovo.
Filozofické okienko pri rieke Hudson
Sedeli sme na móle a jedli jeden regular slice z najlepšej talianskej pizzerie Il Mattone v štvrti Tribeca. Okolo nás bežali dobre vyzerajúci ľudia, niektorí z nich za behu telefonovali, iní bežali so psami, z ktorých každý druhý pes bol ten hnedý gigantický pudel. Hľadela som na panorámu New Jersey na druhom brehu a na vlniacu sa rieku. Za mnou sa rozprestieral New York. Bolo mi dobre. Človeku je vždy dobre, keď má za chrbtom New York. Bola to taká náhla ľahkosť bytia. Nevedela som však prísť na to, odkiaľ sa tá ľahkosť berie. Zahryzla som do pizze a vtedy mi to došlo: Mne tu nevadia ľudia!
Ľudia New Yorku
Turistický New York je iný než ten ozajstný, kde ľudia reálne žijú a nie je to len tých desať miest známych z fotiek. Rozhodne si nechcem nikoho prehnane idealizovať a vykresľovať Newyorčanov ako vznešené nadprirodzené bytosti. Na druhej strane však nemôžem povedať, že Newyorčania sú ľudia, ako všetci ostatní. Toto mesto nie je pre každého a človek musí mať istú mieru životaschopnosti a odolnosti, aby tam prežil. A presne túto energiu tam cítiť. Tak som teda ďalej pozorovala ľudí a snažila sa prísť na to, čo znamená byť Newyorčanom. Samozrejme, znova som sa skrývala za tmavými sklami slnečných okuliarov a za teplým dvojitým cappuccinom.
Dôvody pre ktoré Newyorčania momentálne patria medzi mojich najobľúbenejších ľudí sú nasledovné:
a) Zo všetkých Newyorčanov ide uvoľnenosť
Túto vlastnosť pripisujem tomu, že po istom čase sa človek prestane pozastavovať nad 1038483004 vecami denne. V New Yorku sú len dve možnosti: buď prídete o rozum, alebo ste proste v pohode.
b) Na ulici sa nikdy nezrazíte s Newyorčanom
Každý človek má nejaký cieľ. A to nielen pri chôdzi, ale aj v živote. Vo Viedni napríklad platí, že ten, kto sa neuhne, vyhráva. Prvé dva roky som teda vždy zoskočila z chodníka na cestu hoci aj do mláky, oprela som sa o múr, ak bolo treba, alebo vyskočila na zaparkované auto, len aby ľudia mohli prejsť. Dnes sa však na viedenskom chodníku neuhnem ani o centimeter a so zvolaním ENTSCHULDIGUNG?! sa nedám zastrašiť ani teenagermi vracajúcim sa z futbalu, ani ženami s kočíkmi. Ísť po širokom chodníku na Piatej avenue, kde sa každý človek vie včas uhnúť, bolo pre mňa ako kráčať v krajine zázrakov.
c) Newyorčania s vami komunikujú
V New Yorku funguje očný kontakt, gestá či prihovorenie sa. Samozrejme, keď netreba, nechajú vás všetci na pokoji, ale ak už máte s niekým interakciu, tak vás daný človek vníma. Ľudia sú pohotoví, na každú situáciu vedia povedať nejakú vtipnú poznámku. Dokonca aj keď od vás niekto pýta peniaze, má to svoj štýl a úroveň. Ako keď sme raz ráno sedeli na raňajkách na terase pred kaviarňou a podišiel k nám jeden starší chlapík, ktorý vyzeral ako rapper na dôchodku. Na hlave mal šiltovku s rovným šiltom so striebornými ostňami a bielo-čierne okuliare bez skiel. Na sebe mal veľkú zimnú bundu s kožušinou a na nohách žiarivé biele tenisky. Už z diaľky volal, že Mišo má strašne cool vlasy a dobrý štýl. Keď už bol blízko pri nás, pochválil mi moje bielo-čierne slnečné okuliare a na znak nášho okuliarového bratstva, sme si ťukli pästičkou. Pozrel sa na moje vysoké čierne topánky s hrubou podrážkou a povedal, aaaahh Lady Gaga boots! a spýtal sa, či nemáme pár dolárov pre neho, pretože je veľmi chorý a potrebuje peniaze na liečbu. Či už to bola pravda alebo nie, naše srdcia si rozhodne získal.
d) Newyorčania si vedia spraviť poriadok
Vyše osem miliónov ľudí v jednom meste je celkom dosť. Preto v tomto dynamickom a rušnom meste nemôžete robiť veci napolovicu. Nech už ide o hocijaké zamestnanie, každý ho robí naplno, ako keby to bola jeho životná rola. Či už ide o šoféra metra, ktorý hlási každú stanicu lepšie ako DJ v rádiu, alebo chlapíka, ktorý zametá ulicu a tancuje s metlou v ruke, či pracovníčku na stanici, ktorá musí usmerňovať autá, autobusy a ľudí čakajúcich v rade na nástupišti a nikto si jej nedovolí odporovať. Naozaj je jedno, čo robíte. Ide o to, ako to robíte. Aj preto je najmocnejším mužom na Manhattane ten chlapík na verejných toaletách v Bryant Parku, ktorý púšťa ľudí do voľných kabínok.
e) Newyorčania majú v živote srandu
V New Yorku nie je nič nudné, pretože Newyorčania nie sú nudní. Boli sme tam práve vtedy, keď celé mesto bolo vyzdobené halloweenskymi dekoráciami. Všetko malo halloweensku tématiku. Od potravín cez fasády domov až po psy prezlečené za hotdogy či superhrdinov. Život v tomto najdrahšom meste na svete určite nie je jednoduchý, ale ľudia sa vedia zabaviť. Napríklad si zatancujú v stanici metra na kubánsku hudbu, alebo len tak idú po ulici a spievajú si pesničku, ktorá im ide v slúchadlách. Keď si nespievajú, aspoň ústami vyslovujú text piesne, hýbu sa do rytmu, alebo gestikulujú rukami do textu. Aj mne veľakrát ide dobrá pesnička, ale vo viedenskom metre som ešte nenabrala odvahu sa odviazať, pretože sa bojím, čo si pomyslí uhladená pani sediaca oproti. V New Yorku však každý môže vždy slobodne vyjadriť svoje pocity a osobnosť.
Neviem, či je to len môj pocit, ale zdá sa, že hlavný dôvod pre ktorý mám New York tak rada, budú asi ľudia, ktorí tam žijú.
Hm. Zaujímavé. Veľmi zaujímavé.
Lingvistické okienko na Park Avenue
Bolo pár minút pred šiestou večer. Baristi naokolo utierali stoly a zasúvali stoličky za stoly. Dohrala hudba, čo bolo jasné znamenie, že máme odísť. Ja som ale ešte stále sedela pred mojou prázdnou šálkou na stole. Predstava toho, že sa mám postaviť a urobiť čo i len jeden krok navyše bola nereálna. Bolelo ma celé telo. K bolesti nôh z predchádzajúcich dní sa dnes pridala nová bolesť. Bolesť krku – asi z toho neustáleho vytáčania hlavy k vrcholom mrakodrapov.
Pomaly som sa postavila a urobila pár bolestivých krokov smerom k východu. Otvorila som dvere kaviarne a vyšla som na ulicu. Chodníky boli mokré od dažďu. Farebné svetlá ulice a červené svetlá áut sa rozpíjali vo vode na zemi. Nadýchla som sa a uvedomila som si, že som ešte stále v New Yorku. Tá energia mesta ma oživila a úplne som zabudla na bolesť.
Kráčali sme po večernej Park Avenue a rozmýšľala som, či je niečo, čo mi z Európy alebo domova chýba. Náhodou som prišla na dve veci, ktoré mi v danom momente celkom chýbali. Prvá vec bol môj obľúbený kondicionér, bez ktorého sa moje vlasy kvôli inej kvalite vody nedali nielenže rozčesať ale ani dať do gumičky. Druhá vec, ktorá mi podstatne chýbala bola vláknina, ktorej sa nám z neustáleho príjmu pizze a muffinov nedostávalo veľa. Zajtra si už určite pôjdem kúpiť jablko.
Všetko ostatné, čo som k životu potrebovala, bolo tam.
Slová v jazykoch vznikajú preto, lebo máme potrebu vyjadriť nejaký pocit, opísať činnosť, jav alebo predmet. Napadlo mi anglické slovo homesickness. Paralelne som rozmýšľala nad inými jazykmi. Nemčina má slovo Heimweh. Španieli tomu hovoria morriña. A čo slovenčina? V slovenčine sa jedným slovom nedá opísať túžba po domove alebo keď vám chýba domov. Nebude to tým, že každý, kto sa rozhodol zo Slovenska odísť, nemal nikdy potrebu tento pocit pomenovať?
Ak ste objavili miesto, kde sa cítite ako doma a kde chcete ostať, nie je nič smutnejšie ako spiatočná letenka. V aplikácii Austrian Airlines mi blikla notifikácia, že si môžeme spraviť check in. O dva dni odlietame domov.
Tak akí sú teda Newyorčania? Newyorčania nefňukajú. A čo idem teda robiť ja? Nefňukať. Povedala som si so slzami v očiach a kráčala som ďalej po Park Avenue v mojich Lady Gaga boots.
*** Koniec štvrtej časti ***
