Zima je obdobie, kedy sa v mnohých domácnostiach zvádza boj o termostat, prekračujú sa hranice módy nosením teplákov zastrčených v ponožkách pod veľkou páperovou bundou a akosi častejšie vzniká dilema, či si dať na večeru piaty deň po sebe cestoviny, alebo už nadišiel čas opustiť teplo domova a ísť na nákup.
Ja a zima máme veľmi komplikovaný vzťah. Každý rok si na začiatku novembra poviem, že to s ňou nebude až také zlé. Snažím sa jej dať šancu a chcem ju prijať ako súčasť života. Niekde v polovici februára však stratím všetku trpezlivosť a neviem sa dočkať, kedy konečne skončí. Na môj vkus trvá príliš dlho, dve tretiny dňa v tme už po pol roku beriem osobne, nehovoriac o tom, že všetko naokolo je sivohnedé a prázdne stromy vyzerajú, ako keby už nikdy nemali zakvitnúť. Existuje len málo vecí, ktoré pomôžu človeku prežiť zimu. Na základe môjho odborného a dlhodobého skúmania boli na zoznam potenciálnych zimných radostí pridané nasledovné veci:
a. lyžovanie
b. Vianoce
c. štrikovanie
d. horúce kakao so škoricou
Ja som sa naposledy lyžovala na školskom lyžiarskom výcviku v deväťdesiatom deviatom, kedy som prevažnú časť dňa strávila paralyzovaná v polovici svahu a snažila sa trojčlenkou vypočítať, aký spôsob spustenia sa dole ma bude najmenej bolieť. Vianoce tiež nie sú moje obľúbené obdobie, navyše sa všetko nasilu stíši a zastaví, čo mi nabúra moj koncept žiť zo dňa na deň a som nútená plánovať dopredu. Čo sa týka ručných prác, tie mi idú oveľa horšie ako plánovanie dopredu. Posledný pokus vytvoriť niečo pre radosť bolo na základnej škole, keď som v centre voľného času Kamarát dostala za úlohu z kúskov látok a vlny ušiť medvedíka. Môj brat si ma vtedy doberal, že môj medveď spadol do miešačky s betónom, pretože z neho bola len jedna veľká guľa, z ktorej trčali nitky a kusy vlny. Mňa to však vôbec netrápilo, pretože som už vtedy vedela, že skutoční umelci bývajú takmer vždy nepochopení.
V zime mi úprimne povedané neostáva veľa potešení a prežívam ju len vďaka horúcemu kakau so škoricou. Keďže nie som ručne zdatná, táto škorica je počas celej zimy rozsypaná po kuchyni. Zimné mesiace prevažne trávim za oknom navlečená v dvoch hrubých svetroch, jem veľa pomarančov a skrehnutými prstami píšem do chladného oceľového notebooku. Raz za čas zazriem odraz seba v okne, za ktorým je len čierno-čierna tma a len čakám, kedy sa po polroku do bytu opäť vráti svetlo a na mojej tvári konečne pocítim prvé lúče jarného slnka. To je presne ten moment, kedy sa prebudím zo zimného spánku a po dlhom čase ma zaplaví pocit, ktorý by niektorí ľudia mohli pomenovať ako šťastie.
Tento rok na zoznam zimných radostí pribudla úplne nová aktivita- sledovanie sýkoriek. Táto zima bola prvá, ktorú sme strávili v malom mestečku pri Viedni. Dom, v ktorom bývame, sa nachádza uprostred lesa v obklopení kopcov. Je to také moje útočisko, sanatórium, kde ma tešia dve veci- prvá je, že tu nemám signál, a tak nemusím s nikým telefonovať, a tou druhou sú vysoké zelené borovice na skalnatých svahoch, ktoré vo mne vzbudzujú nekonečný pokoj. Do malej búdky na balkóne sme nasypali semienka a oriešky. Sýkorky ku nám začali chodiť najprv veľmi nesmelo, no po istom čase pochopili, že im z nášho balkóna nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Ako potvrdenie našich dobrých úmyslov sme prestali používať polovicu obývačky, aby si sýkorky mohli v pokoji ďobať do arašidov.
Stále si o sebe myslím, že som veľmi metropolitne a komunitne založený človek, no bývanie v izolácii v prírode je nateraz veľmi povznášajúce a rozhodnutie odísť po piatich rokoch z Viedne som ani raz neoľutovala. Prednedávnom som o záhradných vtákoch nevedela nič, teraz rozoznám päť druhov sýkoriek. Namiesto kompilácii najsmiešnejších momentov v popkultúre si teraz na youtube púšťam spevy a zvuky lesných vtákov, aby som ich vedela rozoznať, googlim rôzne druhy stromov, na ktoré natrafím po ceste do mesta a nanovo sa učím súhvezdia, keďže po dlhom čase na nočnej oblohe zreteľne vidím hviezdy. Rozplývam sa v rannej hmle na skalnatých kopcoch a všímam si každú zmenu vo vzduchu. Zapájam všetky zmysly a vnímam všetky podnety. Toto zmyslové uvedomovanie si každého momentu ma veľmi uzemňuje a pomáha mi celkom vnímať a sústrediť sa na prítomnosť. Na jar sa teším na každý deň, dokonca aj na pondelky, pretože les za oknami sa každým dňom vždy o trochu viac prebúdza a mení.
S bývaním v prírode však súvisí aj skutočnosť, že tú prírodu nemáte len za múrmi vášho domova, ale aj priamo vo vnútri. U nás doma je ale vítaný každý chrobáčik, pavúk alebo mucha. Nerobíme rozdiely. Ak to počasie dovolí, odborne pomocou pohára a pohľadnice danú existenciu vyprevadíme a vrátime do exteriéru, ak to podnebie nedovoľuje, poskytneme im azyl v jednej z rastlín. Podľa mňa sa netreba života okolo seba zbavovať. Dokonca si myslím, že ak by ľudia vedeli rešpektovať život malého chrobáka na stene, mali by rovnaké zľutovanie aj s ľuďmi naokolo a svetom ako takým. Tomuto svetu by naozaj nezaškodilo oveľa viac jemnosti.
Dobre si uvedomujem, že mám len pár týždňov, kým sa z prívetivého slnka stane úhlavný nepriateľ a ja začnem zaťahovať rolety a chodiť výlučne po tieni, čo má potom vždy za následok to, že začiatkom jesene na preventívnej prehliadke dostanem zásobu vitamínu D s najvyššou možnou dávkou. V marci však slnku ešte nastavujem tvár a roleta ostáva vytiahnutá. Sú však dve veci, ktoré mi uplynulé pusté mesiace určite nechýbali. Z nejakého dôvodu podľa mojich prepočtov pripadá na jedného obyvateľa Mödlingu približne 2,5 motorky. Táto štatistika mi ale veľmi nejde do hlavy, keďže väčšina obyvateľov tohto mestečka sú veľmi, ale naozaj veľmi starí ľudia. Pokiaľ ide o motorky, nielen že sú ohromne zvukovo obťažujúce, ale útočia aj na čuchové receptory. Vždy, keď v rámci môjho behu musím chvíľu bežať popri ceste a predbehne ma motorka, na chvíľu upadnem do kómy. Druhá vec, ktorá mi absolútne nechýbala, sú šortky. Tie sú zase vizuálne nie veľmi hodiaca záležitosť a dokážem ich akceptovať len v prípade, že sa v okruhu maximálne piatich metrov od danej osoby nachádza surf.
Vždy, keď sa skončí február, vydýchnem si, že je ďalšia zima za mnou. Keď po dlhom čase podvečer začujem spievať drozda, vždy pookrejem na srdci, no zároveň cítim aj zvláštnu melanchóliu. Krása ma často dokáže rozcítiť. Je to preto, že si vtedy uvedomím, čo chýba našej spoločnosti a že tento krásny moment je len efeméra. V poslednom období si zbieram a ukladám rôzne úryvky básni, pretože v časoch, kedy človeku dochádzajú slová, je dobré mať poruke niečo, čo tie nepomenované pocity vyjadrí za nás. Na záver tak vyberám úryvok z knihy Journal of a Solitude od belgicko-americkej spisovateľky May Sarton:
Keep busy with survival. Imitate the trees. Learn to lose in order to recover, and remember nothing stays the same for long, not even pain. Sit it out. Let it all pass. Let it go.*
*V prípade záujmu o voľný umelecký preklad ma kontaktujte a doručím vám ho v priebehu dvoch pracovných dní.
