Je osem hodín ráno. Sedíme na káve a ja sledujem pokojnú ulicu za veľkými oknami. Nikto nič nehovorí. Zlaté lúče slnka uplynulých dní vystriedalo ostré svetlo skorého októbrového rána.
– Habt ihr alles? Nemčina ma náhle prebrala z môjho zamyslenia. Dobrá otázka.
Objednáme si ďalšiu kávu, hoci je jasné, že neexistuje také množstvo kávy, ktoré by nás dokázalo postaviť na nohy. Sme vo Viedni.
Opäť sa zahľadím von oknom a pohľadom skúmam zlaté ornamenty na fasáde budovy oproti. Stratím sa v myšlienkach na New York.
Cesta na koniec sveta
Stáli sme na palube Staten Island Ferry, ktorá nás už po niekoľkýkrát viezla na neďaleký Staten Island. Zakaždým, keď tento veľký oranžový trajekt prechádza okolo Sochy slobody, pohľad na ňu ma dojme. Zo symbolov sa ľahko stane gýč. Hlavne vtedy, keď ich ľudia vytlačia na tričká, hrnčeky, alebo z nich spravia kľúčenky. Pre mňa je ale Socha slobody stále veľmi silný symbol. Je to naozaj socha slobody. Socha oslobodenia. Lady Liberty.
Ak by som raz od nejakého lifestylového magazínu dostala otázku, akým mottom sa v živote riadim, moja odpoveď by bola nasledovná: „Mesto najlepšie spoznáte vozením sa hromadnou dopravou.”
Po príchode na Staten Island sme sadli na prvý vlak, ktorý sme uvideli na nástupišti a viezli sme sa až na konečnú zastávku. Vlak bol takmer prázdny. Popri trati sa mihali veľké parkoviská, staré tehlové budovy a spoza hustých kríkov sa črtali vzdialené mrakodrapy Manhattanu. Po vyše hodiny jazdy sme vo vozni ostali už len my dvaja. Vystúpili sme na konci sveta – v Tottenville. Intuitívne sme zabočili doľava, prešli okolo starých odstavených áut na malom parkovisku a po chvíli kráčania miernym kopcom, sme sa zrazu ocitli v typickom americkom mestečku. Prechádzali sme popri nízkych domoch s verandami a takmer pred každým z nich visela americká vlajka. Na upravených trávnikoch boli osadené náhrobné kamene a okná boli pokryté obrovskými pavučinami. Ulicu lemovali stromy s tmavočerveným lístím, z ktorých kde-tu viseli kostry alebo čarodejnice na metlách hojdajúce sa vo vetre. Nič som si z toho nerobila, keďže som kedysi študovala americkú kultúru. Išlo totiž len o halloweensku výzdobu.
Mišo navrhol, aby sme odbočili na blatovú cestičku, ktorá viedla do lesa. Len tak mimovoľne som si spomenula na právo Američanov nosiť zbraň a rozhliadla som sa okolo, či náhodou neuvidím ceduľku s nápisom súkromný pozemok. Pokračovali sme ďalej lesom medzi hustými stromami. Odľahlo mi, keď sa po chvíli stromy začali rozostupovať a za nimi sa začala črtať voda. Ale veď to je oceán!
Kráčali sme po pláži, na ktorej každým prílivom vĺn pomaly mizli odtlačky stôp a labiek. V tmavom mokrom piesku v prudkých lúčoch slnka zrazu niečo zasvietilo. Zohla som sa a zo zeme som zdvihla bielu mušľu. Napadlo mi, že okrem čokoládovo-arašidových košíčkov Reese’s sa možno niekto poteší aj tejto mušli zo Staten Islandu. Navyše, pri nej je oveľa vyššia pravdepodobnosť, že sa k niekomu aj dostane, keďže sa nedá zjesť. Oprášila som ju od piesku a dala si ju do vrecka.
Keď sme sa po dlhej prechádzke popri oceáne rozhodli zabočiť naspäť do civilizácie, dostali sme sa na hlavnú ulicu, kde boli malé obchody, reštaurácie a pekárne. V jednom z dvorov sme zbadali taliansku zástavu a veľký nápis Antonio’s Gourmet. O pár minút sme už jedli ten najlepší taliansky syrový sandwich na svete. Misia splnená.
Záhada gigantického pudla vyriešená
Po prvýkrát som sa zobudila až na budík. To znamenalo len jediné. Konečne som sa zbavila jet lagu! Takéto zistenie vždy poteší v deň odletu.
Vybrali sme sa do miestnej kaviarne, aby sme si dali našu poslednú brooklynskú kávu. Keď sme stáli v rade, začula som, ako si chlapík pred nami objednáva red eye. Hmm red eye? Síce som nevedela, čo to je, ale znelo to ako niečo, čo určite potrebujeme. Mišo si objednal red eye ako prvý, no keď som videla, ako mu do veľkej filtrovanej kávy lejú ešte jedno espresso, prejavila sa vo mne konzervatívna stránka a objednala som si obyčajné cappuccino. Bez ľadu. To bol dovetok, ktorý som vždy musela povedať, pretože Brooklynčania sú očividne na svoj lokálny vynález klimatizácie zo začiatku 20. storočia nesmierne hrdí. Aj koncom októbra boli všetky kaviarne vychladené a aj ráno o siedmej Newyorčania pili svoje kávy s ľadom, zatiaľ čo ja som si ohrievala skrehnuté ruky šálkou teplého cappuccina.
Ako sme tak čakali na naše kávy, zrazu do kaviarne vošiel on. Dlhonohý, upravený, nesúci sa celou kaviarňou s neskutočnou hrdosťou. Bol to on. Gigantický pudel. Ako tak distingvovane prechádzal okolo, pristavil sa pri mne. Jeho majiteľka, tiež dlhonohá, upravená a nesúca sa celou kaviarňou s neskutočnou hrdosťou, sa mi začala ospravedlňovať, že jej pes vkročil do môjho osobného priestoru. Na čo som jej povedala, že sa cítim práveže poctená.
– Ako sa volá? Prihovorila som sa, ako to len ja v New Yorku viem.
– Cherry Pie.
– Oh hi, Cherry Pie! Povedala som hlasom vyšším o niekoľko oktáv, takže to počul iba Cherry Pie. Sklonila som sa k nemu a hladkala som jeho veľkú bielohnedú kučeravú hlavu. Vzápätí som sa však vzpriamila a po chvíľke váhania som sa tlmeným hlasom opýtala jeho majiteľky, prečo je všade v New Yorku tak veľa týchto obrovských pudlov.
– Because we’re idiots.
Po pár doplňujúcich otázkach, vysvitlo, že počas pandémie sa veľa ľudí rozhodlo zaobstarať si psa. Niekto si ako prvý v New Yorku zaobstaral šteniatko tejto rasy, a tak všetci ostatní začali opakovať. Preto sú teraz ulice a parky plné dvojročných gigantických pudlov.
– Aaahhhh! Povedala som a v duchu som si vydýchla, pretože som konečne dostala odpoveď na túto dôležitú otázku. Už naozaj môžem ísť domov.
Miles Davis má tiež svoje motto
Opäť raz sme stáli na štyridsiatejdruhej. Tak, ako pred deviatimi dňami sme hneď po príchode išli pozdraviť Chrysler Building, tak aj v náš posledný deň sa patrilo ísť sa s ním rozlúčiť. On sa však tentokrát tváril, že tam nie je a bol ponorený do sivej tmy. Ja som mu to ale nemala za zlé, tiež sa nerada lúčim.
Do odletu sme mali ešte pár hodín, a tak sme sa rozhodli ísť do múzea. Mišo vykročil k ceste so zdvihnutou rukou a taxík stojaci v zápche vybočil ku nám. Len aby ste vedeli, ide to aj bez toho, aby ste zvrieskli: “TAXI!?!”
–Whitney museum, please. S taxikárom sa nám v spätnom zrkadle stretli pohľady a jeho nepatrné prikývnutie hlavou sa dalo preložiť ako: samozrejme, že vás tam odveziem, poznám najkratšiu cestu, vôbec neprekáža, že je zápcha, len sa pokojne usaďte a do polhodiny sme tam.
Premávka v centre New Yorku sa posúvala len veľmi pomaly, ale bolo vidieť, že Newyorčania presne vedia, kedy je ten správny čas preradiť sa z pruhu do pruhu a kedy sa otočiť v strede cesty a ísť opačným smerom. Z tmavého okna taxíka sme míňali Times Square či novo vybudované mrakodrapy Hudson Yards, ktoré sú jedno z mála miest, ktoré mi do tohto mesta vôbec nezapadá, a to aj napriek tomu, že New York je veľmi eklektické miesto. Najväčší problém, ktorý s Hudson Yards mám, je ich skvelá poloha, pretože tieto neforemné sklenené mrakodrapy vidno z takmer všetkých pohľadov na mesto. Našťastie teraz boli tiež zahalené hmlou.
Prechádzali sme popri rieke Hudson a scenéria sa začala meniť. Prišli sme do Meatpacking District. Kedysi oblasť plná bitúnkov, dnes známa designerskými obchodmi, drahými reštauráciami, hotelmi či galériami. Príchodom milionárov sa z tejto kedysi veľmi špecifickej a industriálnej štvrti stal Parndorf New Yorku. Ulice a budovy tam teraz pôsobia skôr ako kulisy, než ako reálne miesto. Keď sme prišli pred Whitney múzeum, zbadali sme rad ľudí po dĺžke celej budovy, a tak namiesto obdivovania umenia v galérii sme sa rozhodli ísť obdivovať umenie vonku, v uliciach. Zamierili sme do neďalekej pizzérie pre dva regular slices. Po ceste sme sa obligátne zastavili v maličkej tmavej kaviarni v tehlovej budove, kde nad veľkým zlatým kávovarom visela tabuľa s citátom od Milesa Davisa: „Nie je dôležité, aké tóny hráš, ale aké tóny nehráš…” Napadlo mi, či tiež náhodou neplatí, že nie je dôležité to, čo robím v New Yorku, ale to, čo robím, keď tam nie som.
Neviem síce, ako túto vetu uplatniť v mojom každodennom živote, ale zaujalo ma to.
Večnosť nad oceánom
Konečne som sedela na mojom sedadle 36D a počúvala bezpečnostné pokyny pre let. Bola som rada, že nesedím na sedadle 36E. Tam sedel chudák Mišo. Presnejšie, Mišo sedel len na polovici tohto sedadla, pretože do druhej polovice mu presahoval starší pán s východoeurópskym prízvukom a očividne vo veľmi starej koženke. Sadnúť si na naše miesta ale vôbec nebolo jednoduché. Predchádzalo tomu vysvetľovanie staršiemu pánovi v koženke a jeho manželke, že miesta na ktorých pôvodne sedeli, boli naše. Po niekoľkých kolách ukazovania prstom striedavo na čísla na letenkách a čísla na sedadlách, sa zdalo, že problém je vyriešený. Pán v prehistorickej koženke pomaly začal vstávať zo sedadla, no na pol ceste k svojmu vzpriameniu zastal, lebo mal okolo seba niekoľko porozkladaných tašiek. Trpezlivo sme sledovali veľký presun tašiek a keď sa už zdalo, že naše miesta sú na dosah, pánovi vypadol mobil z rúk, na čo sa ihneď zvalil na zem a stratil sa v tme pod sedadlami. My sme niekoľko minút len stáli a čakali, či sa niekedy ešte objaví, no napokon sa predsa len spod sedadiel vynorila vztýčená ruka, ktorá víťazoslávne stískala mobil. Pred nami bolo krásnych osem hodín a desať minút spoločného letu.
Motory lietadla začali hučať a lietadlo sa začínalo pomaly pohýňať. Vo vrecku som zvierala dva kamienky z Central Parku. Našťastie mi ich pri letiskovej kontrole nikto nevyhodil a nemuseli ma násilne deportovať z krajiny, tak ako som to očakávala. Moje Haribo cukríky, ale také šťastie nemali a skončili v letiskovom smetnom koši. Vedľa mňa cez uličku sedel falošný James Franco, ktorý si do notebooku písal niečo vo veršoch. Pýtala som sa samej seba, či by som si aj ja nemala niečo písať, ale po krátkej úvahe som takúto myšlienku zahnala a pustila si film Ako stratiť chlapa za desať dní. Už v úvodných titulkoch ma však vyrušil koženkový rukáv kývajúci pred mojou tvárou. Mišov sused sa totiž takto diskrétne snažil od letušky vypýtať si pivo. Na obrazovke som z filmu prepla na mapku letu a zistila som, že do konca letu ostáva už len osem hodín a tri minúty.
Naukladala som si na seba malé vankúšiky od Austria Airlines a dúfala, že sa mi podarí aspoň na chvíľu zaspať, keďže to bolo jediné možné vyslobodenie z tejto situácie. Mišo však takúto možnosť nemal, pretože musel svojmu spolusediacemu pravidelne odpovedať na otázku, koľko hodín je práve v New Yorku, koľko nad oceánom a koľko v Albánsku.
Sú aj lepšie čaje ako Earl Grey
Je osem hodín ráno. Sedíme na káve a pohľadom skúmam zlaté ornamenty na fasáde domu oproti. Rozmýšľam v čom je Európa iná. Je to tým, že tu na každom kroku cítiť pozostatky monarchie?
Viedeň je na život dobré miesto. Ak by som sa tu chcela naozaj usadiť, mohla by som mať celkom pohodlný život. Je však pohodlný život, naozaj dobrý život? Majú zvieratá v zoo, ktoré sú v bezpečí, s pravidelným prísunom jedla a zdravotnej starostlivosti naozaj lepší život? Nie je to veľmi príjemné zistenie, ale pohodlie a luxus asi nebude to, čo človeka prehlbuje a formuje.
Niekto si chodí pre osvietenie do Tibetu, ja do New Yorku. Je pravda, že ma tam mohlo osvietiť o trošku viac, pretože z neznámych dôvodov som si zle prepočítala časové pásma a posun času, čím som prišla o jeden voľný deň po návrate a musela som ísť rovno do práce.
Možno je dobré v živote po niečom túžiť, o niečom snívať. Ako napríklad ja snívam o tom, že raz budem žiť v Amerike. Chcem teraz poprosiť všetkých, čo si práve so zdvihnutým malíčkom usŕkli z Earl Grey a prevrátili očami nad ďalším človekom, ktorý verí v americký sen, aby pomaly položili šálku na stôl a vrátili malíčky do prirodzenej polohy.
Ak má niekto svoj sen, nechajme ho snívať. Sny sú v tomto svete malé záblesky nádeje, kde môžeme byť tým, kým chceme byť a kde neexistujú žiadne limity. Presne tak, ako v New Yorku.
*** Koniec ***
