New York, Providence, Boston

Život dospelého človeka niekedy obnáša niekoľko nepríjemných situácií. Je to napríklad ten moment, keď otvoríte schránku a nájdete v nej žltý lístok, na ktorom je napísané Daňový úrad alebo bolesť v tom jednom mieste na chrbte medzi lopatkami, ktorá neodchádza ani po niekoľkomesačnej aplikácii hrejivých náplastí. Medzi tie príjemnejšie momenty dospelosti sa naopak zaraďuje možnosť zjesť ľubovoľný počet balíkov gumených cukríkov, šoférovanie alebo kúpenie si leteniek po tom, čo vám váš partner oznámi, že jeho skladba bola vybraná na bostonský festival klasickej hudby.

Plánovanie našej tretej cesty do Ameriky začalo, ako vždy, celkom konzervatívne a skromne. Boston sme chceli navštíviť už aj predtým, no pri pohľade na naše bankové účty sme zodpovedne zhodnotili, že tam pôjdeme len na také tri-štyri dni a nebudeme k tomu pridávať ďalšie mestá. Pri kupovaní leteniek sa však ukázalo, že najvýhodnejšia možnosť je letieť priamo z Viedne do New Yorku. Z hlboka sme sa nadýchli a ešte zodpovednejšie sa dohodli, že obaja budeme silní a nenecháme sa touto nečakanou zastávkou rozhodiť, pretože si už ďalej v našich životoch nemôžeme dovoliť finančný freestyle. Z letiska pôjdeme pekne rovno na vlak do Bostonu. Hľadeli sme na mapu východného pobrežia a na mestá ležiace na vlakovej trase New York – Boston a vedeli sme, že rozhodnutie nerobiť z toho dlhší výlet je správne.
Onedlho sme sedeli v lietadle a pred nami bol osemdňový výlet po troch štátoch Ameriky plný zážitkov a dobrodružstiev.

New York

Leteli sme neskorým nočným letom. Moje kognitívne schopnosti ma značne opustili už pri vysvetľovaní jednej nedočkavej pani v lietadle, že tá batožina, ktorú dramaticky zhodila, lebo jej zavadzala, je moja. Zvyšok mentálnej energie som minula na čudovanie sa, prečo si ľudia po sebe nevedia upratať. Vždy, keď vychádzam cez poloprázdne lietadlo von, pohľad naokolo mi pripadá ako scéna z dystopického románu. Po zemi sa váľajú odpadky, vankúše a deky vyzerajú, ako keby ich privialo tornádo. Už len čakám, či sa náhodou niekde medzi sedadlami nemihne túlavý pes, alebo či nezahliadnem posledného preživšieho tejto planéty ako v roztrhanom oblečení tlačí nákupný vozík s prázdnymi plechovkami. Rozmýšľala som, prečo je tak zložité poskladať si na konci letu deku, dať ju na sedadlo, na vrch položiť vankúšik a odpadky priebežne odovzdávať lietadlovému personálu. Ako človek, ktorý kedysi upratoval po druhých ľuďoch, vám môžem povedať, že nič nezahreje pri srdci viac, ako keď natrafíte na poriadkumilovných a kultivovaných ľudí. Navyše, celý tento úkon zaberie 15 sekúnd a vám ešte ostane 9 minút 45 sekúnd na státie v uličke, kým sa otvoria dvere lietadla.

Konečne sme sa dostali cez všetky pasové kontroly z letiska na vlakovú stanicu. Bola som už tak unavená, že ak by sa pri mne pristavil muž v kostýme sochy slobody, odfotila by som sa s ním a kúpila by som si aj jeho CD s remixami. Z tohto dôvodu sa nedá vôbec čudovať, že sme sa pri automate na lístky fatálne pomýlili a namiesto desiatich jázd na regulérne metro, sme si každý kúpili po desať jázd na letiskový vlak. Dokopy sme tak mali spolu 20 jázd na air train, ktorý premával len medzi terminálmi letiska JFK. Náš cestovný rozpočet utrpel trpkú stratu už v prvých minútach na americkej pôde. Keď som si túto sumu prepočítala na môj kávový konverzný kurz a zistila, že sme prišli o 20 káv, upadla som do krátkej kómy. Predstava, ako sa tri dni vozíme letiskovým vlakom, sa nám nezdala až taká lukratívna, a tak sme sa rozhodli náš osud prijať, kúpiť si nové listky na metro a prepraviť sa z okraju Queensu k World Trade Center na Manhattane, kde bol náš hotel. New York ma tentokrát neprivítal tak vrúcne, ako som čakala.

Tak, ako v americkom randení všetky karty vyložíte na povestnom treťom rande, aj moje tretie stretnutie s New Yorkom odhalilo toho celkom dosť. Ranný beh cez Manhattanský most do Čínskej štvrti za východu slnka síce ujmu z predošlej noci odčinil, no moje zmiešané pocity z New Yorku to nezahnalo. Nevedela som prísť na to, čo sa to zrazu stalo. Prečo nie som vôbec z ničoho unesená? Prečo mi mrakodrapy prídu úplne normálne? Prečo mi tu vadia ľudia? Zmenilo sa niečo za uplynulé dva roky na tomto meste, alebo vo mne? Že by sa zo mňa už stal Newyorčan, ktorý sa sťažuje na každú jednu vec naokolo? Mala som veľa otázok. Na nasledujúce horúce májové ráno pri kráčaní cez Battery Park k East River som sa rozhodla s mojimi novými pocitmi zveriť Mišovi. V mysli som si už chystala rozvodové papiere a rozmýšľala som, ako si podelíme veci, kto si zoberie kávovar a ako si rozdelíme knihy. Nabrala som odvahu a vyriekla som tú vetu: Ja sa tu akosi necítim dobre. Mišo sa na mňa sklamane pozrel a povedal: Ani ja. Ak my dvaja už ani do New Yorku nepatríme, tak kam teda?

Minulosť sa vždy zdá byť akosi ľahšia, pretože na ňu máme nostalgiu. Budúcnosť sa javí vždy príťažlivejšie, lebo na ňu máme sny. Ale čo prítomnosť? V prítomnosti sa nám všetko zdá akési obyčajné a nezaujímavé. Prítomnosť vieme oceniť veľakrát až ako minulosť. Dnes okrem našich vlastných životov sledujeme v reálnom čase aj to, čo sa deje v životoch iných ľudí po celom svete. Doľahla na mňa cestovateľská vina. Viem sa tešiť z toho, keď môžem stáť na brehu East River a hľadieť na Brooklynský most, ako na neho dopadá mäkkučké svetlo a nad riekou sa vznáša jemný ranný opar. Viem oceniť aj to, že moja jediná starosť je, že ten hot dog, ktorý som si predchádzajúci deň kúpila, bol studený. Lenže zároveň čoraz viac vnímam ten veľký kontrast medzi svetom pôžitkov a peňazí, a svetom, ktorý bojuje o prežitie. Ak mám byť úprimná, nie som úplne spokojná s tým, kam sa ako civilizácia uberáme. Prekáža mi, že sa z našich životov postupne vytráca normálnosť. Všetko je tak zvláštne vyhrotené. Keďže v New Yorku je všetko niekoľkonásobne intenzívnejšie, samozrejme, že som si ten rozdiel všimla aj tu. Za všetkým stoja peniaze. Zo všetkého sa postupne stáva produkt. Aj z takých vecí ako sú umenie či talent. Z ľudí sa stávajú osobné značky, kde ide iba o marketing. Z Manhattanu sa stáva Dubaj. Káva je na niektorých miestach už taká drahá, že pohľad na účet prebudí viac ako samotný kofeín. Kedysi bol Manhattan známy inštaláciami rôznych umeleckých diel, dnes sa namiesto toho všade inštalujú zrkadlá, ktoré ako nejaké tajomné portály privolávajú influencerov z celého sveta.

Stála som na 93. poschodí mrakodrapu One Vanderbild, ktoré funguje ako vyhliadka na mesto, a do očí mi svietilo nepríjemné ostré slnko, ktoré sa odrážalo od zrkadlového stropu a zrkadlovej podlahy. Rozhliadla som sa okolo seba a ocitla som sa vo veľmi zvláštnom filme. Podlažie bolo plné ľudí, ktorí si fotili svoje odrazy v zrkadlách. Presne vedeli z akého uhlu majú nastaviť iphone a z akého uhlu svoju tvár. Nechápala som to. Ako môže niekto fotiť svoj odraz v zrkadle, keď za obrovskými oknami sa rozprestiera celý New York z každej svetovej strany? Prišlo mi to celé neskutočne prázdne. Napadlo mi, že ako ľudstvo už máme svoj vrchol za sebou a vyslobodením z tejto prázdnoty bude jedine príchod novej renesancie. Ten zrkadlový výjav mi však nedal pokoj a začala som pátrať po tom, odkiaľ pochádza ľudská fascinácia svojím vlastným odrazom. Po pár minútach krátkeho výskumu som zistila, že okrem toho, že pomocou zrkadiel a fotenia sa na jednej strane získavame o sebe istú spätnú väzbu a informácie, ako nás asi vnímajú tí druhí, na druhej strane sa týmto spôsobom, na nevedomej úrovni, so sebou a našimi emóciami snažíme nadviazať kontakt. Hovorím si, či neexistujú aj lepšie spôsoby, ako so sebou nadviazať kontakt. Možno kebyže ich využívame viac, nepotrebovali by sme si fotiť toľko fotiek o zrkadlá?

Z mierneho skepticizmu z dnešnej doby ma prebral čerstvý studený vzduch vejúci na hornej palube newyorskej ferry. Ušli sme z rozpáleného mesta a ďaleko od hlučného davu loďkou do Queensu na Rockaway Beach. Ak je niečo, čo vždy pomôže navrátiť stratenú rovnováhu, tak je to oceán. Cestou z prístavu na pláž sme vošli do nenápadného deli, kde sme si objednali dva čerstvé bagle s krémovým smotanovým syrom. Keď som začula moje skomolené meno Makla, ihneď som naň zareagovala, ako keby to bolo odjakživa moje meno a išla som k pultu pre malú bielu taštičku s dvomi úhľadne zabalenými batôžkami.
Sedeli sme na lavičke a pozerali na vlny. Veľmi mi odľahlo. Náš New York stále existuje. Asi sme len tentokrát strávili až príliš času na Manhattane. Toto je ten ozajstný New York. Je ako ten plain bagel with cream cheese za tri doláre a sedemdesiatpäť centov. Na nič sa nehrá, je autentický a plný chutí. Z oceánu vial čerstvý vzduch, naokolo nebol takmer nikto. Takto si ťa chcem pamätať, New York.

Tri dni prešli neskutočne rýchlo a my sme sa na našej ceste vydali ďalej. Zaborili sme sa do veľkých a veľmi pohodlných kožených sedadiel Amtraku, čím sa mi splnil sen – cestovať americkým vlakom. Za oknom sa mihali mrakodrapy, ktoré onedlho vystriedali nízke tehlové budovy Bronxu, až sme napokon opustili štát New York. Ostal v nás zvláštne melancholický pocit a v našich peňaženkách lístky s dvadsiatimi jazdami na air train.

Providence

Toto maličké hlavné mesto štátu Rhode Island na severe Ameriky sa na moju mentálnu mapu dostalo vďaka seriálu s rovnomenným názvom z deväťdesiatych rokov. Ak si nepamätáte na seriál Providence, ste príliš mladí, aby ste vôbec čítali tieto texty. Providence je súčasťou regiónu New England, ktorý tvoria najstaršie štáty Ameriky, preto sú mestá v tejto oblasti zaujímavé svojou históriou, kultúrou a univerzitami. To spomínam len preto, ak by ste si náhodou kládli otázku, prečo sme sa na ceste do Bostonu, ktorý je od New Yorku vzdialený len tri a pol hodiny cesty vlakom, rozhodli jednu noc stráviť v tomto nenápadnom 180-tisícovom meste.

Z malej vlakovej stanice sme sa rozhodli ísť pešo k nášmu ubytovaniu v starej industriálnej štvrti Olneyville. Táto časť Providence celé desaťročia zásobovala krajinu vlnou, gumou či oceľou. Keď však mesto v polovici 20. storočia zažilo ekonomický úpadok, industriálne budovy v tejto štvrti ostali opustené a ulice vyľudnené. Ako to už v Amerike chodí, do opustených priestorov fabrík sa v podobných prípadoch nasťahujú umelci, ktorí sú radi, že si v rozpadnutých a neatraktívnych štvrtiach môžu dovoliť platiť nájom za ateliéry. Akonáhle umelci zabudnutej časti mesta opäť vdýchnu život, okrem rôznych zaujímavých komunít to priláka aj developerov, ktorí umelcov vyženú, staré fabriky ihneď skúpia a prerobia na predražené byty, ktoré si následne začnú kupovať milionári, aby mali pocit, že žijú tak naplno a cool ako umelci. Dané štvrte dostanú potom nejaký trendy názov vyskladaný zo skratky, no príchodom milionárov bez osobnosti sa z týchto miest stanú sterilné luxusné kulisy, ako sa to stalo napríklad v prípade newyorských štvrtí DUMBO alebo SOHO.

Už pri prvých krokoch zo stanice sme si všimli ten obrovský kontrast s New Yorkom. Ulice Providence boli úplne prázdne. Bolo poludnie, obloha bola neznesiteľne modrá a slnko nepríjemne svietilo do očí. Kde-tu pred nami prebehol zajac. New York je walking city, ostatné americké mestá sú stavané na presúvanie sa autom. Nielenže sme tu my dvaja boli jediní turisti, ale boli sme aj jediní ľudia chodiaci po ulici. Naša cesta zo stanice sa zdala byť nekonečná. Kráčali sme cez centrum mesta, cez obytné štvrte, stúpali do kopca po rozhorúčenom asfalte, prešli cez most ponad osemprúdovú diaľnicu, až sme sa napokon dostali k Dye House, starej industriálnej budove, ktorá v minulosti slúžila na farbenie textílií a ktorá dnes prenajíma štyri miestnosti ako ubytovanie. Okolie Dye Housu prezrádzalo, že túto štvrť developeri ešte neobjavili. Vošli sme do vychladenej izby a padli sme sa do tej najpohodlnejšej postele na svete. Jedením amerických snackov sme si krátili čakanie na to, kým slnko trochu zíde z oblohy a my budeme môcť ísť trochu viac preskúmať mesto.

Za 24 hodín sme stihli asi všetko, čo sa dá v Providence podniknúť. Navštívili sme kaviarne, boli sme sa prejsť k Brownovej univerzite, ktorá sa nachádza v peknej uhladenej štvrti na kopci, odkiaľ je výhľad na celé mesto. Slnko už pomaly zapadalo a my sme vyšli na Capitol, odkiaľ sme sa opäť pozerali sa mesto. Večerali sme v Burger Kingu na okraji mesta, kde jeden zo zamestnancov práve oslavoval narodeniny. Vďaka pretrvávajúcemu jetlagu sme si opäť raz bez problémov privstali a išli behať. Nesmierne ma potešilo, že vzduch sa cez noc konečne trochu ochladil a že bolo zamračené. To však malo aj svoju odvrátenú stranu, pretože uprostred našej trasy začalo husto pršať. Mišo navrhol, že keďže mokrejší už nebudeme, môžeme si to rovno odbehnúť aj naspäť. Zablyslo sa. Spomenula som si, ako som bratovi chodila tajne do izby čítať jeho encyklopédie. V jednej z nich sa písalo, ako vypočítať vzdialenosť búrky. Každé 3 sekundy, ktoré uplynú medzi bleskom a hromom je búrka približne 1 kilometer ďaleko. Opäť sa zablyslo.  Jeden, dva, tri, štyri… Ozvalo sa hrozné dunenie hromu. Vravím Mišovi, že máme asi tak necelé tri minúty, kým do nás udrie blesk a že ja by som fakt chcela vidieť ten Boston. Zaradili sme teda pokročilejšie tempo behu a preskakovaním mlák sme sa o chvíľu dostali do jedinej otvorenej kaviarne pred ôsmou ráno- do providentského Starbucksu. Jedla som banana bread, ktorý som zapíjala vriacim cappuccinom a spoza veľkého zaroseného okna som sledovala hustý dážď a meniace sa svetlá semaforov na križovatke. Myslím, že sa mi tento program páčil o trochu viac, ako beh. Keď sa búrka vzdialila, šli sme nazad do Dye Housu, opäť sme sa zbalili a cestou na stanicu sme sa naposledy prešli po upršanom meste popri rieke.
Celí premočení sme si sadli do Amtraku a vydali sa na cestu do našej hlavnej destinácie.

Boston

Pri prechádzaní cez veľké otáčajúce dvere mi veľmi milá a zhovorčivá zamestnankyňa hotela podala zabalený zmrzlinový sandwich s čokoládovými keksami. Od tej chvíle som sa tešila na to, ako o pár minút budem ležať v suchom oblečení v čistej hotelovej posteli a pri pozeraní amerických reklám tú zmrzlinu budem jesť. Pri tejto myšlienke som sa trochu nechala uniesť a na chvíľu som zabudla na to, kto som a aké veci sa mi v živote dejú.

Podišli sme k samoobslužnému pultíku, aby sme si spravili check-in. Všetko vyzeralo v poriadku. Sebaisto sme klikali na tlačidlo next. Pri poslednom kroku sa na obrazovke objavila výzva, aby sme priložili kartu. Pozreli sme sa na seba, čo to znamená. Všetko sme predsa zaplatili vopred. V našom páre sú naše cestovateľské úlohy jasne zadefinované. Mišo naviguje a vie sa orientovať v priestore a ja rozprávam, keď je to nutné. S veľkou vráskou na čele som vykročila k recepcii. Odkašľala som si, vystrela zvesené plecia a hlbokým hlasom som americkým prízvukom informovala vysokého recepčného s dlhými tmavými vlasmi uhladenými dozadu, že sa asi stala nejaká technická chyba, pretože samoobslužný pultík ukazuje, že musíme uhradiť 300 dolárov. Vysoký recepčný s uhladenými vlasmi dozadu do systému zadal naše mená a po troch dynamických kliknutiach myšou mi oznámil, že tá suma je štandardná záloha, ktorú nám po odubytovaní do desiatich pracovných dní vrátia. „Pokiaľ platba neprejde, systém vás ďalej nepustí a vy sa nemôžete ubytovať,” bezstarostne mi oznámil vysoký recepčný, ktorý po tejto vete ešte o kúsok podrástol. Zmrzlina, ktorú som zvierala v ruke sa mi náhle úplne roztopila. Otočila som sa a zamierila som naspäť k Mišovi, ktorý pohodlne usadený v kresle dojedal tú svoju. Spoločne sme sa pozreli sa na náš rozpočet. Mali sme dokopy 18 dolárov a dvadsať jázd na air train.

Život na hrane má svoje výhody. Dáva vám to možnosť riskovať a zažiť veci, ktoré by ste ako racionálny, zrelý a zodpovedný dospelý jedinec nikdy nepodnikli. Nevýhoda ale je, že môže nastať situácia, kedy vás vaše voľnomyšlienkárstvo dostane do situácie, akou bola táto. Ja som si už za tých 35 rokov života na hrane vybudovala stratégie prežitia a začala som v hlave prepočítavať, že veď je celkom teplý večer, to by sme mohli zvládnuť prečkať niekde v meste, kým mi na ďalší deň príde výplata. Zrazu nám na účet prišlo 300 dolárov. Mišo počas môjho plánovania outdoorového nocľahu napísal kamarátom do skupiny a jeden z nich si o polnoci slovenského času túto správu prečítal. Dostali sme do rúk malé fialové kartičky a číslo od našej hotelovej izby. Pri vyťahovaní mokrého oblečenia a rozmočených kníh z ruksaku na izbe som pocítila veľkú úľavu a vďačnosť za to, že naše problémy, nech sú akokoľvek bizarné, majú vždy riešenie.

O Bostone sa hovorí, že je jedným z najeurópskejších miest Ameriky. Toto tvrdenie môžem naozaj potvrdiť. Mestá ako New York či Chicago majú ulice navrhnuté do systému prísnej mriežky a pravých uhlov, známeho ako grid. Mnohé historické mestá na východnom pobreží, ako je Boston, majú však trochu chaotickejší, organickejší mestský dizajn, ktorý kopíruje pôvodné ulice a cesty z koloniálnych čias, čo pripomína práve európske ulice. To, čo je však na rozdiel od Európy na Bostone iné, sú mrakodrapy. Vnútorne začínam cítiť, že sa potrebujeme už naozaj pohnúť ďalej z Rakúska. Mentálne som už na to pripravená, avšak otázka stále znie- kam. Amerika sa zdá byť čoraz viac nereálna. V Bostone sme si však ujasnili jednu podmienku. Ak sa niekam máme presťahovať, musí to byť mesto pri mori. Niečo na tej vode, ktorá obmýva celé mesto, je nesmierne upokojujúce. Modrá voda, vlny, veľké morské čajky prelietavajúce nad mrakodrapmi, lode, nekonečný horizont, morský vzduch.

Pri prechádzaní ulicami centra Bostonu som sa neustále obzerala okolo seba. Bola to láska na prvý pohľad. Zapadajúce slnko ožarovalo vrcholy mrakodrapov, ulice boli tmavé a takmer prázdne. Rozmýšľala som, kde sú všetci ľudia. Odpoveď som dostala, akonáhle sme vkročili do talianskej časti North End. Vysvietené úzke kľukaté uličky lemované nízkymi oranžovými tehlovými domčekami s terasami boli plné turistov a miestnych. Bolo počuť hlasný smiech, hudbu, rôzne jazyky, štrnganie pohárov a príborov. Všade rozvoniavalo jedlo, ryby a vyprážené jedlo. Prechádzali sme sa týmto zvláštne pulzujúcim miestom a onedlho sme už sedeli v neďalekom parku a každý mal na kolenách položenú malú krabičku s pizzou od Ernesta. Keď mi pri dopíjaní večerného cappuccina začalo prudko biť srdce, uvedomila som si, že v daný deň už asi tej bostonskej kávy aj stačilo.

The Church of the Covenant sa nachádza v štvrti Back Bay, ktorú tvoria nádherné a elegantné viktoriánske radové domy a tehlové budovy. Za normálnych okolností sakrálnu architektúru či umenie nevyhľadávame, no keďže sa práve v tomto veľkom kostole konala skúška Mišového tria the Fallout, výnimočne sme vkročili do kostola. Aj keď som si to nechcela priznať, uprostred blikajúcich ulíc s obchodmi a hlučných skupiniek ľudí, tento priestor poskytoval naozaj akési útočisko a pokoj. To bola určite aj pointa tohto neogotického priestoru, ktorého vysoké oblúkovité piliere siahali do výšky a kde cez farebné mozaikové okná prenikalo svetlo z ulice. Sadla som si do bočnej lavice. Hoci vieru nepraktizujem už roky, bolo zaujímavé sledovať, ako hlboko siaha svalová pamäť, ktorá sa okamžite automaticky zapla vstupom do tohto priestoru pri zacítení vône kadidla. Ihneď som začala rozmýšľať nad existenciou boha. Po chvíli som však prišla k záveru, že táto otázka pre mňa už nie je relevantná a odpoveď vlastne ani nepotrebujem. V každom prípade by môj život a rozhodnutia vyzerali rovnako. Z mojich úvah ma vytrhli hlboké zvuky pravidelného brnkania na struny violončela. Začala sa skúška skladby. Kostol bol úplne prázdny. Len traja hudobníci, dirigent a Mišo sediaci v prednej lavici, ktorý sústredene počúval a tvár mal zaborenú v dlaniach. Túto skladbu som počula naživo už dvakrát. Raz na festivale Konvergencie a raz na Melos-Éthos. Táto skúška bola však jedným z tých momentov, kedy si pre seba musíte všetko pomenovať, aby ste sa uistili, že to, čo zažívate, sa naozaj deje. Sedím v centre Bostonu v obrovskom kostole a počúvam skúšku Mišovej skladby, ktorú hrajú vynikajúci bostonskí hudobníci. Bol to len náš piaty deň v Amerike a ja som mala pocit, že som tu prežila celý život.
Keď potom táto skladba zaznela na koncerte v nahrávacom štúdiu v kultúrne rozmanitej štvrti Roxbury, rozhliadla som sa okolo seba na niekoľko prázdnych sedadiel. Koľko ľudskej námahy a energie sa vynaloží na to, kým vznikne taká párminútová skladba, kým sa dá dokopy hudobné teleso, ktoré skladbu nacvičí do dokonalosti. Vravela som si, ako by som dopriala omnoho viac ľuďom počuť a vidieť všetky podobné koncerty súčasných skladateľov, hudobníkov a performerov. Potom som sa ale znova vrátila k môjmu presvedčeniu, že tie najhodnotnejšie veci často nie sú tie, ktoré pritiahnu najviac pohľadov a potlesku. Veľakrát sú to veci, ktoré proste vzniknú bez povšimnutia a ktoré nekričia. Sú však hlboké a autentické, pretože s ničím nekalkulujú, nešpekulujú a nerobia kompromisy. Nie je dôležité, koľko ľudí sa o nich dozvie, či sa stanú virálnymi, alebo či tie diela tvorcovi prinesú peniaze. Ich cieľ je splnený už len tým, že vznikli.

***

Po príchode domov som sa pri umývaní tváre po únavnom rannom lete zahľadela na svoj odraz v zrkadle. Pýtala som sa samej seba, čo teda v živote ďalej. Nadviazala som so sebou kontakt. Začal mi chýbať New York. Odpustím mu všetko. Aj tú osemdolárovú kávu, turistov, teplo, slnko, miliardárov, politiku aj influencerov. Chcem to celé zažiť znova a znova. Z mojej indiferentnej prítomnosti, ktorú som nedávno prežívala, sa stala minulosť. Dostavila sa nostalgia. Všetko je tak, ako má byť.