Konečne som na to prišla. V mojich 32 rokoch som zistila, kým chcem byť. Viem, že toľko rokov by ste mi netipovali a viem aj to, že v tomto veku už Stravinskij mal skompované Svätenie jari a taký Schiele za svoj krátky život stihol namaľovať toľko obrazov, že zaplnia všetky viedenské múzeá. Môžeme sa však teraz sústrediť na mňa a na môj životný príbeh? Ďakujem.
Keďže ste to dočítali až sem, za odmenu vám prezradím, na čo som teda prišla. Zistila som, že by som chcela byť knižná postava.
…
Dobre, asi chvíľku počkám, kým spracujete túto informáciu a zatiaľ vám napríklad môžem povedať, čo sa mi minule stalo. Boli sme s Mišom v drogérii. Okrem iného sme chceli kúpiť aj toaletný papier a Mišo chcel zobrať parfumovaný, na čo mu vravím, že nech zoberie obyčajný. On na to že, ale veď tu iný nie je a ja že aha tam úplne naspodku je ešte jeden balík normálneho papiera a on že, ale veď to ako mám odtiaľ vytiahnuť, však sa to celé zrúti a ja že veď aha normálne sa to dá vytiahnuť takto…a začala som ťahať posledný balík extra-soft neparfumovaného toaletného papiera. Ťahala som ho celou silou zospodu tej gigantickej pevnosti. Už som ho takmer mala, keď sa horné poschodia začali hrozivo nakláňať a rozostupovať. Pár minút som rozmýšľala nad tým, že ak len trošku pohnem rukou na hocijakú stranu, môj osud bude spečatený. Zatvorila som oči a pomaly som púšťala balík z ruky. Zmierená so svojim rozhodnutím som odstúpila od toho monštra. Toto dokonalé dielo postavené ľudskou rukou sa kvôli narušenej statike prevážilo na stranu a zrútilo so sebou všetko, čo mu stálo v ceste. Rebrík. Mopy. Vedrá. Čas zastal a po predajni sa rozliehali iba tlmené údery padajúceho toaletného papiera. Predavačka dokladajúca dezinfekčné prostriedky sa s beznádejou v očiach rozbehla k rúcajúcej sa stavbe, neďaleko stojaca matka zakryla svojmu malému synovi oči a staršia pani stojaca pri pokladni sa prežehnala. Ďalej si už len pamätám, ako mlčky sedíme v metre. Dobre, vidím, že väčšina z vás je ešte zmätenejšia než na začiatku, z čoho usudzujem, že sa môžeme vrátiť k ústrednej téme.
Ak poviem, že by som chcela byť knižnou postavou, nemyslite si, že to hovorím preto, lebo si to celé chcem uľahčiť. Vôbec nie. Byť knižnou postavou vôbec nie je jednoduché. Niektorým spisovateľom je totiž úplne ukradnuté, čo si daná postava o svojej zápletke myslí a či má vôbec schopnosti na to, aby svoj knižný osud zvládla. Mám taký dojem, že by veľa spisovateľov mohlo zvažovať terapiu. O rozprávačoch ani nehovorím. Tí všetko hodnotia len zo svojej strany a podsúvajú svoje domnienky. Môj knižný príbeh by som si preto s dovolením chcela prerozprávať sama. Možno by som ešte vedela pristúpiť na kompromis dvojitej perspektívy, kedy by prvá polovica bola prerozprávaná z pohľadu „nestranného“ pozorovateľa a v druhej polovici by ste sa dozvedeli môj pohľad na vec- teda pravdu. Niečo ako vo Fowlesovom Collectorovi. Túto knihu som mimochodom úplne nepochopila, pretože tie dva pohľady dvoch postáv sa zasa až tak veľmi nelíšili, a tak som čítala jeden a ten istý príbeh dvakrát. Hm, teraz mi tak napadá…možno že tam práve o to šlo? V tom prípade touché pán Fowles. Touché.
Niektorí z vás sa už možno zamysleli nad tým, v akej knihe by chceli žiť. Ja osobne nemám na mysli žiadnu konkrétnu knihu, pokojne mi môže byť ponechaný môj ľudský život ako taký, len by som teda chcela existovať v písomnej forme.
Ja by som vedela byť veľmi dobrou knižnou postavou. Takou sympatickou, ktorá vám nepôjde na nervy. Zo začiatku by čitateľ mohol byť voči mne skeptický a chladný, no časom, keď by som dostala priestor na predostrenie môjho osobnostného vývoja a prerozprávanie môjho životného príbehu, určite by sa čoraz viac so mnou vedel identifikovať a držal by mi palce. Dokonca si myslím, že by si niektoré moje myšlienky a názory v knihe aj podčiarkol. V reálnom živote by to ale o mne veľa ľudí nepovedalo, keďže ma neraz počuli v kuchynke pri korporátnom kávovare vyriecť vety typu: „No, hej, mohlo by sa už otepliť,“ alebo, „čoo ty si bol cez víkend na chate? Super!“ V týchto klamstvách však ide čisto len o moju núdzovú stratégiu, ako prežiť v rôznych sociálnych kruhoch. A práve preto je pre mňa priam nevyhnutné existovať v knižnej podobe, kde si môžem zachovať moju osobnostnú integritu ako aj primeraný inteligenčný kvocient.
Ak ste introvert, máte veľmi bohatý a aktívny život. Vo svojej hlave. Táto danosť vie byť niekedy veľmi výhodná- napríklad sa neviete nudiť. Na pozadí všetkého, čo sa deje, sa vám v hlave odohráva ešte jeden paralelný vesmír, ktorý je minimále rovnako zaujímavý ako svet naokolo. V čom je to však na druhej strane nevýhodné, je, že tento vnútorný svet vôbec nie je jednoduché vyjadriť navonok a ukázať ho iným ľuďom. Ja som navyše človek, ktorý svojou existenciou veľmi nechce obťažovať druhých. Ak si napríklad zabudnem kľúče, hodinu budem stáť pred domom v daždi a čakať, kým niekto náhodou nepôjde do vchodu, namiesto toho, aby som niekomu zazvonila a poprosila ho, aby mi otvoril. Prípadne, ak mám nejaký názor alebo zaujímavý príbeh (napríklad ako som strávila noc v kríkoch v Škótsku), budem radšej o tom písať, pretože písaný text mi príde ako najmenej násilná forma komunikácie. Pýtate sa na tie kríky v Škótsku? O tom inokedy.
Inou nevýhodou toho, že som ľudská bytosť, je, že mi ľudia nevidia do hlavy a keďže nemám úplne zautomatizovaný prechod myšlienok z mozgu do hovoreného slova, ostatní majú tendenciu zle odčítať, čo si myslím a či si vôbec niečo myslím. Ja im to ale nemám za zlé. Dokonca by som im aj nejak rada pomohla. My ľudia sme predsa emočné tvory, na základe emócii spoznávame okolitý svet a vďaka tomu sa môžeme teda aj medzi sebou dorozumievať, však?
A týmto sa dostávame k ďalšiemu bodu. Ja nie som človek, ktorý dokáže prejavovať emócie. Možno ste sa teraz zarazili, veď ste ma predsa neraz videli plakať do kávy v meste. Tak ešte raz- hovorím o schopnosti prejavovať adekvátne emócie. Ak náhodou neplačem, tak sa u mňa nájde už iba jeden výraz tváre. Je to taký ten neurčitý výraz, ako keď sa na vás niekto pozerá, ale v skutočnosti zaostruje na bod vzdialený pol kilometra za vami. Takto sa tvárim ja, keď je všetko poriadku. Zaujímavé je, že ľudia nemajú až taký problém s tým plačom, ako s tým indeferentým výrazom. Hlavne keď vám ukazujú snubný prsteň, alebo vás prekvapia narodeninovou oslavou. To by už radšej uvítali ten plač.
V reálnom svete sú introverti braní ako tá čudnejšia skupina ľudstva. S takým introvertným dieťaťom svet naozaj nemá zľutovanie. Už odmalička vás nútia spievať, tancovať či recitovať básničky pred návštevou, a to bez toho, aby sa vás niekto opýtal, že či sa vám to vôbec chce. Ak sa vám podarí prežiť základnú školu plnú besiedok pre rodičov, v mladosti na vás zase číhajú skupinové aktivity a súťaže v popularite. S dospelosťou síce prichádza istá miera skúseností a múdrosti, no až príliš často vás začnú ľudia volať na svadby, krstiny či teambuidingové akcie ako je escape room (moja najobľúbenejšia escape room je mimochodom tá, kedy sa snažím dostať z registrácie na escape room). Ak sa mi náhodou nepodarí ponúknuť dostatočný dôvod na to, prečo by som sa danej akcie nemohla zúčastniť a náhodou sa na nejakej ocitnem, často sa mi stáva, že aj keď sa snažím celý čas vysielať signály, že ja som úplne ako vy, som v pohode, ja sa bavím, niekto sa ma spýta: „Ty si unavená?“ Po tejto prorockej vete na mňa potom naozaj doľahne spoločenská únava a potrebujem si ľahnúť a pobudnúť už len v tme a tichu. Ak by som však mala možnosť danú udalosť prežiť v knižnej podobe, tak by ste si práveže prečítali zopár bystrých postrehov, anekdot či zábavných opisov ľudí naokolo a ich vzťahov. Vo vašich očiach by som bola spoločník, ktorého chcete vyslať na párty, pretože môj pohľad na veci by vám rozjasnil dlhé zimné večery.
Ak ľudia majú s niekým trpezlivosť, tak sú to knižné postavy. Veľakrát ich síce môžu štvať, možno by niektoré z nich niekedy aj prefackali, no na konci dňa však vždy s citom zavrú knihu a pokojne ju položia na nočný stolík, pretože ku knihám sa treba správať s úctou.
Určite vo svojom okolí poznáte niekoho, kto sa vám zdá čudný, alebo po vás zazerá. Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde len o neškodného introverta, ktorý je z vás, tak ako aj z ostatných ľudí, iba vydesený. Skúste sa prehrýzť zdĺhavým a nič nehovoriacim úvodom, aby ste spoznali skutočný príbeh, ktorý sa skrýva za zdanlivo unaveným pohľadom. Stačí len k nemu pristúpiť nenásilne a trpezlivo až sa raz od tohto príbehu nebudete vedieť odtrhnúť.*
*tento záver platí len za predpokladu, že vás daný obsah zaujme. V opačnom prípade asi nebudete cieľovka.
O introvertoch a ľuďoch
