A sme tu zas. Zem aj tento rok úspešne obehla okolo slnka a poniektorí jedinci sa rozhodli tento astronomický jav opäť osláviť odpaľovaním rozličných chemických zlúčenín do vzduchu, ktoré vytvárajú rôzne zvukové či svetelné efekty. Vždy, keď vidím ohňostroje a počujem petardy, hovorím si, že ako ľudstvo sme zase až taký veľký pokrok za uplynulý rok neurobili.
Je nový rok, a tak ako rímsky boh Jánus s dvomi tvárami – jednou hľadiacou do minulosti a druhou v ústrety budúcnosti a novým začiatkom, aj my počas tohto neúprosne dlhého mesiaca, ktorý dostal meno podľa tohto dvojtvárového boha, hodnotíme to, čo bolo a snívame o tom, čo príde. Ani moje cynické ja nie je voči tomuto úkazu odolné, a tak sa aj ja o čosi častejšie pristihnem, ako premýšľam a spisujem si plány na najbližší rok. Ja mávam mimochodom neuveriteľne veľa dobrých nápadov. Problém je, že mám aj rovnaký počet zápisníkov rôznych veľkostí, vo všetkých rozčítaných knihách mám pozastrkované papieriky s poznámkami a plánmi a v počítači mám niekoľko priečinkov s mojimi myšlienkami. Celý život si teda len zapisujem a zapisujem a raz za čas objavím nejaké zabudnuté zápisky z predošlých rokov. Keď vidím, ako som sa v roku 2014 chcela stať life koučom, poviem si, že vlastne vôbec nie je na škodu, že sa svet o väčšine mojich skvelých nápadoch nikdy nedozvie.
Pýtate sa, aký som mala rok 2023? Myslím, že teraz je vhodný moment, aby ste si priniesli kávu alebo iný nápoj ľubovoľného výberu, lebo tu budeme spolu sedieť asi trochu dlhšie.
Snáď nebudem preháňať, keď poviem, že som koniec roka strávila pádom do nekonečnej špirály neistoty a existenčných pochybností. Áno, ja viem, že takmer v každom texte riešim nejakú inú krízu, ale majte prosím strpenie. Tento text píšem ešte stále v roku 2023, ale v roku 2024 plánujem byť už naozaj v pohode. Sľubujem. Poznáte ale aj vy ten pocit, keď sa cítite ako taký sveter? Viete, taký ten sveter, ktorý ste mali strašne radi a v ktorom ste sa cítili dobre, všetci vám ho chválili, zažili ste v ňom veľa pekných chvíľ, no po všetkých tých rokoch ho už nosievate len po dome, na lakťoch má žmolky, na golieri fľak od špagiet z minulého mesiaca a váľa sa vám po zemi spolu s ponožkou, ku ktorej neviete nájsť pár a tejto smutnej kôpke robia spoločnosť len chuchvalce prachu víriace sa okolo. Takto by sa dali zhrnúť moje uplynulé mesiace.
Prvý náznak toho, že sa so mnou niečo deje, som spozorovala, keď som jeden večer pracovala z kaviarne. Sedela som už pri treťom cappuccine a pedantne, pixel po pixeli, som nastavovala veľkosť vianočného banneru na stránku, ktorý mi stále veľkostne nesedel. Bolo niečo po siedmej večer a mne vôbec neprekážalo, že pracujem o dve hodiny dlhšie než zvyčajne. Nohou som si klepkala do rytmu kaviarňového hiphopového playlistu. V jeden nestrážený moment som sa zahľadela von oknom a spozorovala svietiaci Jupiter na večernej oblohe. Vravím si, to je ale pekné. V tú chvíľu ma premkol veľmi zvláštny pocit. Rozhliadla som sa okolo seba a hľadala nejakú spriaznenú dušu, ktorú by som mojim alarmujúcim pohľadom mohla požiadať o pomoc, ale všetci boli ponorení do svojich macbookov. Asi tiež nastavovali vianočné bannery na stránku. Veľmi zmätene a pomaly som zavrela môj pracovný notebook a odtlačila ho čo najďalej od seba až na úplný okraj stola. Nemohla som tomu uveriť. Prečo mi nevadí, že ešte pracujem? Tak ono to predsa len prišlo. Moja práca ma pohltila.
Zo všetkých tých mojich plánov a snov, ktoré si roky spisujem do zápisníkov a na lepiace papieriky, nebolo nikdy mojím snom stať sa korporátnym človekom. Dohoda bola jasná. Bude to vzťah s výhodami, žiadne city. Ja pekne vytvorím cashbackovú kampaň pre istú kozmetickú značku a mne na konci mesiaca príde suma, ktorá bude využitá v prospech bývania, jedla a dvoch žrebov do Österreichische Lotterien. Môj skutočný život sa mal odohrávať mimo tejto zmluvnej pracovnej doby. Síce bol môj osobný život zredukovaný len na pár hodín pred tým, než pôjdem spať, ale ak nejaký večer ponocujem dlhšie, môžem si k osobnej slobode nejakú tú hodinu či dve prihodiť. Tento môj osobný život mal byť život, v ktorom veľa píšem, veľa behávam, veľa čítam, veľa rozmýšľam a potom Mišovi veľa rozprávam o tom, čo som napísala, kde všade som bola behať, aké krásne vety som čítala a nad čím všetkým som rozmýšľala. Ale čo robím v skutočnosti ja? Ja sa namiesto toho zlepšujem v korporátnosti. Verný čitateľ vie, že som tým dosiahla novú dimenziu v mojej kariére. V predošlých textoch som riešila, ako sa neviem s touto mojou životnou náplňou stotožniť. Teraz som sa do mojej pracovnej role vžila až natoľko, že som úplne prišla o moju skutočnú osobnosť.
Tak, ako rímsky boh Jánus, aj ja mám dve tváre. Jedna je tá, vďaka ktorej ako tak fungujem v tomto svete, väčšinou viem na čas zaplatiť poistku za auto, viesť rozhovor s inými ľuďmi a chodiť do práce. Moja druhá tvár som ja, ktorá len tak poletuje v časopriestore, nerozumie tomuto svetu a ľudí chce pozorovať len z bezpečnej vzdialenosti.
K trápeniu zo stavu vonkajšieho sveta sa pridalo trápenie aj toho vnútorného. Aj v ňom sa rozpútal veľký konflikt. Konflikt medzi týmto mojím dvojitým životom. Bol to taký môj malý súkromný weltschmerz. Napätie sa stupňovalo. Už som to ani nevedela skrývať. Viem, že nie som jediná, ktorá v istom bode života musí viesť dvojitý život, ale ja som sa každou ďalšou pracovnou vianočnou párty, na ktorú som musela ísť, cítila čoraz viac uzavretá. S každým ďalším stretnutím s ľuďmi som sa od nich akosi viac vzďaľovala a strácala s nimi spojenie. Keďže okrem pozerania dokumentov z deväťdesiatych rokov o slovenských rockeroch je mojou ďalšou obľúbenou aktivitou cítiť sa za všetko previnilo, tak som si prirodzene myslela, že problém bude vo mne. Prvé predsavzatie na nový rok bolo teda jasné.
V pondelok štvrtého decembra som otvorila email a napísala do Centra emočného zdravia. Od môjho posledného sedenia ubehlo už zopár rokov a zistila som, že opäť nadišiel ten čas. Tá prívalová vlna sa opäť prihnala a celú ma pokryla morskou penou. Tak ako príliv a odliv, aj táto moja vlna prichádza v pravidelných intervaloch. Keď voda ustúpi, zostanú po nej vyplavené veci, o ktorých som predtým ani netušila, a ja musím opäť vstať a všetko starostlivo pozbierať a roztriediť. Rozhodla som sa, že tento raz skúsim terapiu na Slovensku, keďže slovenské emočné zdravie je o polovicu lacnejšie ako to v Rakúsku. Tešila som sa na ten známy pocit, ako sa opäť raz vyžalujem na pohodlnom gauči a ako sa už konečne nebudem musieť cítiť ako spraný sveter. No odpoveď na môj email nechodila, a to práve v dňoch, kedy som to potrebovala najviac. V mojom živote ma vyghostovalo už pár ľudí, ale keď to spraví Centrum emočného zdravia, to naozaj človeka zasiahne. Dni plynuli. V jeden večer som si po návrate domov z ďalšieho pre mňa vyčerpávajúceho stretnutia sadla za môj stôl a sklamane v prítmí izby hľadela pred seba. Prečo je pre mňa tak ťažké nadviazať kontakt s ľuďmi mimo tohto bytu? Ako to iní ľudia zvládajú? Pohľad mi padol na citát v otvorenom zápisníku na stole. Pomaly som ho prečítala:
„Píšem sem, lebo všade inde som paralyzovaná…“ – Sylvia Plath
V tomto hlučnom svete, kde každý bojuje o svoj malý kúsok pozornosti a uznania, je veľmi jednoduché cítiť sa stratený a prevalcovaný. Na univerzite ma síce viac zaujímal vývoj vzťahu medzi Kristen Stewart a Robertom Pattinsonom ako čítanie poézie od Sylvie Plath, no povedala som si, že by som pozornosť mala sústrediť na ľudí, ktorí majú čo povedať a vrátiť sa k čítaniu jej básni. V tejto jednej jedinej vete v zápisníku na stole som našla viac pochopenia a spojenia s iným človekom, než za celé posledné mesiace. Snažila som sa rozpamätať, kedy som písala naposledy ja. Rozmýšľala som. Na stromoch boli ešte sýtozelené listy. Hm. Listovala som v posledných stránkach zápisníka a okrem myšlienok od iných ľudí, som nevidela žiadnu, ktorá by bola moja. Postupne som sa dostávala k zdroju môjho vnútorného konfliktu a svetabôľu. Ja som úplne prestala písať. Ako mi to mohlo uniknúť? Dlho som nesedela v tichu a nepremýšľala. Svet ma prehlušil až natoľko, že som stratila vlastný hlas. Otázka však tiež bola, či som vôbec mala čo povedať. Veď dokedy sa dá písať o stromoch za oknami? Môžem písať o tom, aké sú dnes pekné v ružovom svetle zapadajúceho slnka. Môžem písať aj o tom, aké sú pekné, keď sú zahalené v rannej hmle. Alebo o tom, ako sýkorky každý deň prilietajú presne o 8:30 a na konároch holých stromov si oznamujú, že sme im doplnili misku s arašidmi. Asi niekde pri desiatej variácii na tému stromy som na malú chvíľku precítila pointu, prečo ľudia v istom veku majú deti. Pokračovať po tridsiatke len sám so sebou a svojou nevyriešenou identitou je ťažké. Byť rodičom je ľahko definovateľné- stačí vám na to dieťa. Na jednu stotinu som sa samej seba pýtala, či náhodou nechcem prehodnotiť môj postoj a v diaľke som zazrela obraz seba ako matky. Otvorili sa predo mnou nebesá a mňa zalial jasný lúč svetla. Začala som sa vnášať a vlasy mi viali v jemnom vánku. Videla som obraz toho, ako by potenciálne materstvo dosť vyriešilo môj problém. V prvom rade by som konečne mala o čom písať a išlo by mi to popravde oveľa ľahšie, keďže cieľová skupina matiek štatisticky nemá až také vysoké nároky na umeleckú či lexikologickú rovinu textov, a okrem toho, mala by som niečo, čím sa mentálne na niekoľko rokov zabavím a čím odvrátim pozornosť od seba a celkovo od problémov sveta. Mohla by som sa legálne utiahnúť len do mojej malej rodiny, kde nebudem musieť používať powerpoint. S iskrou v očiach som sa otočila na Miša a predostrela mu môj aktualizovaný životný plán. On pomaly uprel zrak do prázdna a bez použitia mimických svalov sa ma tlmeným hlasom opýtal, či mi už odpísali z Centra emočného zdravia. Nebesia sa zavreli a ja som opäť zostúpila na zem.
V pondelok osemnásteho decembra som sedela na pohodlnom gauči. Moja nová terapeutka pani Z. mi položila prvú otázku, čo ma k nej privádza. Najprv som jej chcela povedať, že teraz je vhodný moment, aby si priniesla kávu alebo iný nápoj ľubovoľného výberu, lebo tu budeme spolu sedieť asi trochu dlhšie. No už pri tejto prvej otázke, ktorú som od nej dostala, som pocítila úľavu. Možno je nakoniec v poriadku sa občas cítiť ako taký spratý sveter. Ten sveter totiž na rozdiel od úhľadne poskladaných neobnosených čiernych Levi’s riflí, ktoré na spodku poličky už druhý rok čakajú, kým ich konečne zapnem, niečo zažil. Každé jedno vyvlečené očko má svoj dôvod. Každý nevyprateľný fľak od paradajkovej omáčky je znakom toho, že človek žije a hýbe sa.
Tak čo teda ja a nový rok? V jednom zo zápisníkov mám napísané, že nechcem strácať nádej.
Pokiaľ mám slobodu, chcem ju aj naozaj využiť.
Chcem znova objaviť radosť z vecí, ktoré mám rada. Zo šálky kávy položenej na stole. Z toho, ako dopadajú moje nohy na mäkkú zem pokrytú ihličím, keď bežím lesom. Z vône borovíc, ktorá sa šíri vzduchom rozohriatým slnkom.
Potrebujem čítať viac poézie.
Chcem nastoliť mier medzi mojimi dvomi svetmi.
Musím veľa písať. Je to jediný dôkaz mojej existencie.
Určite sa nikdy nechcem stať life koučom.
Všetkým vám prajem naozaj pekný nový rok a stretneme sa opäť vo februári.
O jednom svetri, dvoch tvárach a siedmich predsavzatiach
