O láske

Stalo sa to presne pred desiatimi rokmi v malej učebni na prednáške z literárnej teórie. Usilovne som si zapisovala poznámky, otáčala jednu zapísanú stranu za druhou a snažila sa udržať tempo s dynamickým prednesom amerického profesora, ktorého budem ďalej z praktických dôvodov označovať ako Jeff. Na uvoľnenie kŕču v ruke, v ktorej som už druhú hodinu zvierala pero, som na chvíľu namiesto písania začala sledovať mladú ženu oproti v budove, ako zalieva kvety na balkóne a striedavo som pri tom otvárala a zatvárala päsť, aby kŕč povolil. Po chvíli som sa v zamyslení opäť pozrela pred seba a zaostrila na slová, ktoré Jeff práve načmáral na veľkú bielu lesklú tabuľu. Tie slová som si vtedy nezapísala len do zošita, ale aj navždy do môjho srdca:

Vznik romantickej lásky: r. 1150-1220, ďalej rozšírená skupinami francúzskych básnikov a trubadúrov

Sedela som vo večernom vlaku z Brna domov a nevedela som na to prestať myslieť. Bolo to asi po prvý raz, čo som sa zamyslela nad láskou ako takou, ako aj nad tým, že kupovať kvety na Valentína očividne nebude geneticky podmienená ľudská vlastnosť. V tej dobe som ešte veľmi nemala tendenciu veci spochybňovať, ani som nemala potrebu klásť doplňujúce otázky. Čo sa týka lásky, vystačila som si s informáciou, že prví ľudia sa v rajskej záhrade mali tak radi, že celú zem zaplnili svojimi potomkami a preto by sme to mali robiť aj my. Táto verzia mi vtedy z nejakého dôvodu prišla celkom dôveryhodná. V ten deň som však niekde za stanicou Břeclav mala niekoľko otázok. Po prvé, čo tým Jeff chcel povedať, že sme si lásku vymysleli sami? A po druhé, ak je láska vymyslená, čo to potom vlastne je?

Láska je zvláštna. Rozanalyzovali sme ju všetci až natoľko, že veľakrát už ani nevieme, ako ju definovať a ako má vlastne vyzerať. Všetci ju chceme, všetci ju hľadáme. Čo ale znamená niekoho ľúbiť? Je láska rozhodnutie, alebo je to osud, ktorému nemožno uniknúť? Musí láska bolieť, alebo je to ten najpríjemnejší cit na svete? Je láska bezpodmienečná, alebo je to neustále kladenie podmienok a ultimát? Je láska živelná, spaľujúca a výbušná, alebo je pokojná, stabilná a tichá? Je láska vôbec otázka?

V tridsiatych rokoch minulého storočia strávila britská antropologička Audrey Richards niekoľko rokov medzi východoafrickými kmeňmi, kde skúmala rituály a manželstvá miestnych kmeňov. Keď raz jednej malej skupinke obyvateľov rozprávala starý anglický príbeh o princovi, ktorý musel zdolať niekoľko pohorí, prebrodiť sa mnohými riekami a bojovať s hrôzostrašnými drakmi, len preto, aby si získal srdce svojej vyvolenej, starý náčelník, ktorý celý príbeh počúval s veľmi zmäteným výrazom v tvári, sa nakoniec len spýtal: „Aaa prečo si radšej nevybral iné dievča?“
Kvôli láske sme v našej kultúre schopní vynaložiť neskutočne veľa úsilia a prekonať množstvo prekážok. Myslím, že náčelník kmeňa Bemba by zmätene pozeral aj na iné veci, ktoré dnes robíme len preto, aby sme upútali a udržali si tú našu vyvolenú osobu.

Romantická láska sa definuje ako dlhodobé puto medzi dvomi jedincami a toto puto je medzi inými živočíšnymi druhmi veľmi neobvyklé. Romantická láska je v našej kultúre neustále prítomná a nedá sa pred ňou ujsť. Ak práve niekto o nej nepíše, tak o nej spieva. Ak niekto o nej nenatáča film, tak si pri vedľajšom stole v reštaurácii kľaká na koleno a žiada niekoho o ruku. Už od čias Shakespeara recyklujeme stále jeden a ten istý príbeh o dvoch zaľúbencoch, ktorí skôr, než konečne budú môcť žiť šťastne až do smrti, musia najprv prekonať množstvo strastí, prekážok a nedorozumení. Už ako deti so zatajeným dychom počúvame príbehy o zakliatych princeznách a udatných princoch, a zdá sa, že naše očakávania sa od čias, kedy rytieri dvorným dámam pod oknami spievali serenády, až tak veľmi nezmenili. Ja som pred rokmi tiež patrila k beznádejným idealistom a pokiaľ mi muž v hustom daždi nebežal naproti celým mestom, aby mi do jeho veľkých dlaní chytil tvár a s chvejúcim sa hlasom povedal, že som tá pravá, tak som to ani nepovažovala za povšimnutiahodné vyznanie citov. Je zaujímavé, že dnes mám na lásku úplne opačný pohľad, a ak je niečo, čo už v živote naozaj nevyhľadávam, tak sú to emotívne romantické gestá a státie v hustom daždi. Nepovedala by som, že tradičnými romantickými vzťahmi opovrhujem. Sama si momentálne vo formulároch zaškrtávam políčko vydatá. Len sa tak pýtam, či to s tou romantikou a očakávaniami náhodou trochu nepreháňame.

Som rada, že som pred vyše piatimi rokmi nerozumela chlapíkovi v ružovej košeli s vyhrnutým golierom, ktorý mal v ten deň na starosti civilné sobáše v malej obradnej sieni C na newyorskej radnici. Tak, ako tie antické stĺpy, ktoré lemovali obradnú miestnosť, neboli úplne antické, tak ani môj úprimný sľub večnej lásky by nebol úplne úprimný, ak by sobáš prebiehal tradičným spôsobom niekde na Slovensku. Neviem, či by som niekomu vedela sľúbiť, že s ním ostanem v dobrom aj zlom, v šťastí aj v nešťastí, do konca života. Z jednoduchého dôvodu: nevidím do budúcnosti. Pamätám sa, ako chlapík v ružovej košeli s vyhrnutým golierom bez artikulovania odrecitoval krátky monotónny monológ končiaci sa otázkou, po ktorej nastala pauza, podľa čoho som usúdila, že to bude asi ten moment, kedy sa odpovedá vetou známou z filmov: „I do“. To bolo všetko.
Keď sme sa s Mišom brali v New Yorku, nepredchádzali tomu žiadne ohňostroje, do vzduchu nevyletel žiaden pár holubíc a ani si nikto z nás dvoch nemusel pokľaknúť. Prvým dôvodom je, že ja vôbec nemám rada prekvapenia, do čoho sa na prvých priečkach radí aj žiadanie o ruku – hoci Mišo ma vlastne o ruku ani žiadať nemusel, pretože keď mi medzi prvými vetami po našom zoznámení povedal, ako veľmi oceňuje, že nemám potrebu konštantne niečo rozprávať, vedela som, že tohto človeka sa mám držať. Druhým dôvodom je, že manželstvo bolo pre nás dohoda. Ak sa chcete s niekým dohodnúť na praktických veciach a podmienkach, nie je výhodné, ak tá druhá strana z ničoho nič vytiahne z vrecka oslňujúci prsteň a vy bez rečí rovno prejdete k odpovedi áno. Ak by tu teraz niekto na mňa chcel vyskočiť ako ninja a namietať, že symboly, tradície a romantika sú v živote dôležité, tak mu len jemne na pery položím môj ukazovák a poviem pššššt. To je v poriadku. Úplne rešpektujem každého pohľad, a to, ako žije svoj život. Pre mňa je ale dôležité, akú históriu a význam majú rituály, do ktorých obaľujeme naše životy. Vyrastala som v prostredí plnom symbolov a tradícií, no až po čase som zistila, že všetko za tým bolo úplne prázdne a že ľuďom naokolo akosi ušla pointa. Keď som potom postupne v priebehu rokov poodbaľovala všetky tie vrstvy, zistila som, že mi ostal už len úplne tenký pásik existencie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že môj život ostal prázdny. Keď som sa však na ten uzučký pásik zahľadela pozornejšie, zistila som, že práve tam sa odohráva celý život, že práve v ňom je ukrytý celý vesmír. Podstata všetkého. Nič viac k životu nepotrebujem.

Túžime po nesmrteľnej, trvalej láske, tak ako sami túžime po nesmrteľnosti. Celý život počúvame, že pravá láska je len jedna. Táto skutočnosť ma rozhodne netešila, a to najmä vtedy, keď sa mi v pätnástich moja pravá láska len po pár mesiacoch randenia skončila. Stála som v internátnej izbe, pozerala z podkrovného okna na zelený park a myslela som si, že to je koniec. V mysli som si balila kufor a vyrovnávala sa s tým, že zvyšok života prežijem zachraňovaním ohrozených vtákov v Amazonskom pralese. Dnes už viem, že aj pravá láska môže skončiť a že pravých lások môže byť dokonca viac.
Ak idete do vzťahu s tým, že vám musí vydržať naveky a nič pred ním, a ani po ňom neexistuje, vtedy sa pohybujete na veľmi krehkom ľade. Dnes si už uvedomujem konečnosť. Konečnosť života, konečnosť vzťahu. Aj môj vzťah a manželstvo sa môže skončiť. Ja som sa už dokonca aj niekoľkokrát ocitla na prahu rozvodu. Naposledy to bolo vtedy, keď som cez Spotify počúvala jednotlivé časti Stravinského Svätenia jari na náhodom prehrávaní. Ja si ale inak myslím, že ak by aj k rozvodu niekedy reálne malo dôjsť, nakoniec sa nerozvedieme, lebo ani jednému sa nám nechce chodiť na úrady.

V našej spoločnosti sa však vôbec neoceňuje odchod. Vieme pochváliť, keď niekto niečo dokončí, no veľakrát si oveľa väčšiu odvahu vyžaduje schopnosť odísť. Zo školy, z práce, zo vzťahu. Vzťah nie je ako čakanie na trolejbus a len preto, že ste do čakania už investovali nejaký čas, tak tam musíte zotrvať aj naďalej, pretože ísť pešo sa vám už určite neoplatí. Viem, že mnohým ľuďom k tomuto kroku bráni ich viera, ktorá im prakticky zakazuje zmeniť názor. Okrem romantických filmov a popkultúry je to aj kresťanstvo, ktoré idealizuje pravú lásku a núti vás zostať s partnerom, ktorého ste vo väčšine prípadov spoznali ešte skôr, než sa vám dovyvíjala prefrontálna mozgová kôra. Ja už ale v mojom okolí mám kamarátov, ktorí majú po svojom prvom rozvode. Podľa mňa to nie je žiadna dráma a tragédia. Príde mi práveže sympatické, že človek mojej generácie už môže zmeniť názor, môže si priznať pravdu o sebe a svojom vzťahu a vie sa rozísť v akom takom kamarátstve. Tak, ako svadba nemusí byť o ohňostrojoch, tak nemusí byť ani rozchod. Veľakrát to ani nemusí byť v kritickej situácii. Niekedy veci dokonca nemusia byť až také zlé. Niekedy jednoducho človek cíti, že sa potrebuje vydať iným smerom. Rozchody by sme ako spoločnosť mali začať brať ako prirodzenú súčasť života, hoci to býva samozrejme veľmi bolestivé a komplikované, pretože si často musíte rozdeliť celý váš doterajší život od rastlín, cez psy, až po deti. Ľudia vám však povedia, že máte viac bojovať, musíte sa viac snažiť a že láska je v prvom rade obeta. Ale je to naozaj tak? To, že je niekto spolu štyridsať rokov, nemusí nevyhnutne znamenať, že ten vzťah je ešte stále pre niekoho príjemný. Nespomínam si na veľa párov z môjho detstva, ktoré by k sebe neboli odporné. Hoci tieto manželské páry spolu prežili desaťročia, a určite ešte stále spolu sú, nikdy som ich nezažila mať k sebe úctu. Naša generácia síce dnes nemá stabilné podmienky na pracovnom trhu, či možnosť kúpiť si hektár lesa výmenou za vrecko pšenice ako naši predkovia, ale máme slobodu vybrať si, kým chceme byť a ako chceme prežiť svoj život.

Ak budete mať niekedy k dispozícii čas navyše, napríklad pri sedení v čakárni, a už ste si splnili Duolingo výzvu pre daný deň, odporúčam vám zahrať sa jednu hru. Vyberte si ľubovoľný spoločensky akceptovaný jav a skúste nájsť argumenty proti nemu. Nielenže je to v prvom rade veľmi dobrá kratochvíľa, ale celkom to aj pomáha formovať a utvrdzovať si svoje vlastné názory a hodnoty. Nedávno som sa takto zahrala aj ja a zamyslela sa nad monogamiou. Neuveríte, ale prišla som na celkom zaujímavé veci.

Láska je v našej civilizácii neoddeliteľne spájaná s myšlienkou neochvejnej vernosti. Centrom našej lásky a pozornosti by podľa všetkého mal byť vždy len jeden jediný človek. Keď však taký bežný vzťah dáme pod mikroskop, zistíme, že vo vzťahu vôbec nie sme len dvaja. Do našich monogamných vzťahov vstupujú aj iní účastníci, ako napríklad naša predošlá rodina a vzťahové väzby, kamaráti, kultúra, genetika, viera, financie, existujúce či neexistujúce deti, spoločenský status, bývalí partneri či dokonca tí budúci. Je nás tam celkom dosť! Monogamia má ale veľký zmysel, pretože do rodín vnáša stabilitu a jasnosť vzťahov. Musím uznať, že je to celkom dobrá myšlienka. Možno už ale tušíte, že nejaký problém v nej predsa asi vidím. Ten problém je v tom, že na našej ideálnej, výlučnej a stabilnej láske často trváme až príliš a nie som si istá, či kvôli tomu dokážeme mať jeden od druhého realistické očakávania. Náš pohľad na realitu nám k tomu celému ešte sťažuje romantika, ktorá na naše vzťahy padá ako ranná hmla, cez ktorú vidíme len mäkkučké a jemné obrysy vecí, mnohokrát v lepšom svetle, než v skutočnosti sú.

Pravda, ktorej sa tak vyhýbame, je, že človek dokáže mať rád viac ľudí naraz. To, že ste sa s niekým rozišli, neznamená, že ho už nemôžete mať radi a že nemôžete pocítiť chvíľkovú zástavu srdca, keď ho po dlhom čase uvidíte len tak nonšalantne kráčať po ulici. To, že máte v danom momente nejaký vzťah, tiež neznamená, že ste prišli o zrak a schopnosť cítiť emócie a nemôžete spoznať niekoho, kto vám vizuálne zapadne do vášho vkusového portfólia, alebo s kým si budete rozumieť. My však vzťahy z nejakého dôvodu chceme vnímať lineárne. Ak sa city náhodou prelínajú, vie nás to rozhodiť nielen u partnera, ale aj u nás samých. Keď sa to po nejakom čase prihodilo mne, snažila som sa najprv tváriť, že to určite bude len nejaký prelud, pretože nie je anatomicky možné myslieť na niekoho iného. Trvalo mi roky priznať si, nielen pred sebou, ale aj pred Mišom, že to tak je. Veľmi sa mi uľavilo, keď som zistila, že on to chápe a rešpektuje a že aj on má podobné pocity, ktoré zasa rešpektujem a chápem ja. Takéto rozhovory si samozrejme vyžadujú emočne vyzretých jedincov, pretože žiarlivosť a majetníckosť nás ľudí môžu niekedy veľmi rýchlo pohltiť. To, že životom môžeme nadobudnúť city aj k niekomu inému nie je podľa mňa žiadny zločin a stále to neznamená, že tieto city nevyhnutne musíme aktívne rozvíjať a niečo s nimi podniknúť. Ale čisto teoreticky, čo ak by sme chceli? Čo ak v dlhodobom vzťahu predsa len človek zatúži po blízkosti niekoho úplne iného?

Z nášho sna o nekonečnej láske a vernosti nás z času na čas môže vytrhnúť nočná mora, ktorej sa mnohí z nás potichu desíme. Tou nočnou morou je nevera. To, kedy k nevere dochádza, je veľmi relatívne. Niekto sa jej dopúšťa už len pohľadom na iného človeka, iný, ak spomenie meno bývalého, ktoré sa nevyslovuje, ale niekto sa napríklad nevery nedopúšťa ani fyzickým kontaktom s iným človekom. Neveru si definuje každý pár sám, no vo svojej podstate ide vždy o zradu, kedy urobíte niečo, na čom ste sa s partnerom rozhodne nedohodli a čo musíte preto pred ním skrývať. Hoci málokto ide do dlhodobého vzťahu či manželstva s odhodlaním zrádzať partnera, k neverám dochádza pomerne často, a to v každom období vzťahu. Nevera nemôže existovať tam, kde je úprimnosť, transparentnosť a dohoda, pretože ak partnerovi priebežne hovoríte o svojich pocitoch a potrebách, vtedy nemusíte nič nikomu robiť za chrbtom a môžete sa spoločne dohodnúť na tom, čo s danou situáciou urobiť. Znie to úplne jednoducho, že? Napriek tomu, že každý túžime po úprimnosti a pravde, málokto vie v skutočnosti tú pravdu prijať. Akonáhle nám partner povie o pocitoch, ktoré sa nám nepáčia, takúto informáciu vieme potrestať z nášho pohľadu spravodlivým hnevom. Trestaním pravdy si však vlastne bránime byť navzájom k sebe úprimní. Za pravdu by sa podľa mňa nemalo vôbec trestať, veď dokonca aj na súde je to poľahčujúca okolnosť. Ak teda ako spoločnosť chceme monogamné vzťahy a snažíme sa o monogamné vzťahy, prečo nám monogamné vzťahy tak často nejdú?

Pred tým, než básnici a trubadúri v dvanástom storočí začali písať milostné básne o nedosiahnutelnej a cnostnej láske, tu bol eros. Myslím, že tento druh lásky podrobne predstavovať nemusím, ale ak by si náhodou niekto nebol istý, tak to je tá prapôvodná fáza lásky, ktorá stelesňuje vášeň, sexuálnu túžbu a príťažlivosť. Táto telesná príťažlivosť a túžba bývajú častokrát silnejšie než zemská gravitácia. Tak, ako prudké svetlo mesiaca v splne vám v noci nedá spať, tak vám nedá spať ani túžba po inom človeku, kedy pri každom výdychu vyslovíte potichu aj jeho meno. Telesná príťažlivosť je nespútaná. Je to chemická reakcia v mozgu a vy s ňou nič nespravíte. Ak vás to raz k niekomu ťahá, nemôžete len tak raz ráno vstať a povedať si, že vy na to máte iný názor a vybrať si iného človeka, na ktorého presmerujete svoje city. Ak by som mala podstatu našej existencie zhrnúť jedným slovom, bol by to sex. Áno, je to tak. V prípade, že tento text číta s vami aj vaše batoľa, tak sa ospravedlňujem, že som vás vopred nevarovala, aby ste mu zakryli oči. Sex ale naozaj je najmocnejšou hybnou silou a motiváciou celého sveta. Jedna časť ľudstva sa ho snaží mať a druhá, tá konzervatívnejšia, sa ho snaží nemať. Dá sa povedať, že obe skupiny častokrát na svoj cieľ vynakladajú rovnaké množstvo energie. Všetko je o vášni a telesnej príťažlivosti. Možno by ste mohli namietať, že celý svet sa točí práveže okolo peňazí, ale keď sa tak zamyslíte nad tým, prečo vplyvní muži, chcú vlastniť obrovské jachty kotviace v Dubaji, tak je to tiež len z jediného dôvodu.
Láska však môže byť silnejšia ako tento pud. Kvôli láske k jednému človeku sme častokrát ochotní vzdať sa potenciálneho sexu s inými ľuďmi. Celoživotne sa tak ocitáme medzi dvoma svetmi- stabilitou, priateľstvom a zázemím a medzi vzrušením a vášňou. Túžime po bezpečí, náš životný cieľ je usadiť sa, avšak stabilita a bezpečie z dlhodobého hľadiska nie sú veľmi vzrušujúce. Základom dlhodobých vzťahov je priateľstvo, lenže čím pevnejšie a hlbšie priateľstvo je, tým cítime vo vzťahu menej vášne, pretože život naberá svoju rutinu a stáva sa predvídateľným, na rozdiel od letmého dotyku nového človeka, kedy telá vzplanú. Preto sa väčšina ľudí cíti vinne, keď náhodou pocíti závan vášne k niekomu inému. Dlhodobo zadaní ľudia si nostalgicky povzdychnú, keď počúvajú zážitky z prvého rande svojich kamarátov. Randiaci ľudia naopak pozerajú na obrúčky a kočíky usadených párov a túžia po ich stabilite. Každý sa pozeráme na tú druhú stranu a snívame o tom, aké by to bolo, aspoň na chvíľu sa na nej ocitnúť. Taký je život.

So zvedavosťou som spomedzi kníh v našej knižnici vytiahla starý zaprášený zošit s poznámkami z literárnej teórie. Ako som ním tak listovala, našla som ďalšiu poznámku, ktorú som si pred desiatimi rokmi zapísala a ktorá ma teraz veľmi zaujala: Čím viac civilizovanosti, tým viac neurotickosti. 
Nepamätám si, kedy Jeff túto vetu povedal, čomu sa ale ani nečudujem, pretože súdiac podľa zmenšujúceho sa písma v riadku, som to zapisovala v polospánku. Teraz som význam týchto slov pochopila úplne. My ľudia sme proste takí. Túžime po láske, ktorá nás úplne zachváti, pohltí a zoberie nám dych; túžime po slobode, nespútanosti a spontánnosti. Zároveň sa však snažíme každé ráno navliecť do kostýmov a oblekov, chceme mať všetko usporiadané, rozanalyzované a pomenované. Tak, ako regulujeme korytá rozvodnených riek, tak chceme mať pod kontrolou aj naše pocity a lásku.

Ak sme si lásku ako koncept vymysleli sami, máme slobodu prežívať ju podľa seba a nikto nás za to nemôže súdiť. V každom vzťahu to bude vyzerať asi inak. Láska má rôzne podoby. Láska je vernosť. Láska je otvorenosť voči iným ľuďom. Láska sa nedelí na pohlavia. Láska je sloboda. Láska je letiaci vták, je oheň, je to prúdiaca energia týmto svetom, pokojná hladina jazera, je to čakanie, kým zapadne letné slnko a začnú cvrlikať cvrčky. Láska je púšťanie druhého z ruky. Láska je držanie druhého v srdci. Láska je taká, akú ju chceme mať. Láska je a môže byť všetko. Všetko, čo urobíme, povieme, čo vytvoríme.