Prvé dejstvo
Autobus začne spomaľovať. Šofér sa na mňa otočí, aby mi oznámil, že toto je ulica, na ktorú som sa pýtala. Pocítim voči nemu veľkú vďačnosť, nielen preto, že odbočil zo svojej obvyklej trasy, ale aj preto, že po dvoch hodinách cesty v prázdnom autobuse som v ňom našla akúsi oporu a spojenca. Je to jediný človek, s ktorým sa mi v tejto novej krajine podarilo nadviazať kontakt. Autobus zastane a ja si opäť raz s námahou vyložím na plecia môj obrovský ruksak. Vystúpim a pozriem sa do malej pokrčenej čiernobielej mapky, ktorú som celú cestu nepustila z rúk. Dokázala som to. Hotel, ktorý hľadám, stojí len pár metrov odo mňa. Na ulici v tejto nočnej hodine nie je nikto a keď sa v diaľke vytratí zvuk motora a červené svetlá autobusu sa rozplynú v tmavom mokrom asfalte, nastane úplné ticho. Môj jediný spojenec ma opustil.
Po chvíli už sedím na kraji postele v hotelovej izbe a cez čiernu mriežku na okne pozerám na osvetlenú kostolnú vežu. Mala by som cítiť úľavu a radosť. Odbalím si hotelový keksík, ktorý bol nachystaný na nočnom stolíku. Opriem si hlavu o môj obrovský ruksak, ktorý je položený vedľa mňa a zavriem oči. Namiesto radosti cítim veľký smútok.
Keď som ako osemnásťročná odišla do malého škótskeho mesta uprostred hôr pracovať do miestneho hotela, pretože som vtedy snívala o tom, že raz navštívim Britániu, bol to jeden z momentov, kedy som si bytostne uvedomila samotu. Ocitnúť sa v tomto veku úplne v novej krajine, bez priateľov a s počiatočnými ťažkosťami porozumieť škótskemu dialektu nebolo vôbec také jednoduché, ako som si predstavovala. Vždy, keď som mala voľný deň, som sa ako postava z románov E. Brontëovej túlala po kopcoch Škótskej vysočiny. Spoločnosť mi robili len divoké zajace. Keď som sa po troch mesiacoch vracala domov a noc pred odletom som strávila prevažne v kríkoch, kde som sa snažila na pár hodín si pospať, lebo som nevedela, že sa malé letisko v Aberdeene na noc zatvára a peniaze na hotel som, ako už asi tušíte, nemala, povedala som si, že nateraz mi cestovanie sólo stačí. Škótsko ale vôbec nebola moja prvá skúsenosť, kedy som samotu zažila.
Ak by som mala raz o mojom živote urobiť muzikál, tak za a) určite by dostal názov vo francúzštine, pretože vo francúzštine znie všetko lepšie, a za b) odohrával by sa v troch dejstvách. Každá časť by predstavovala inú etapu môjho života, kedy som sa so samotou musela vyrovnávať- ako dieťa, ako tínedžer a napokon v dospelosti.
Tento text vznikal veľmi dlho, vznikal roky, vo forme úryvkov z denníkov, zápiskov z terapií, dlhého premýšľania a čítania o samote a smútku. Prefiltrovala som túto tému tak, ako zem filtruje dažďovú vodu. Samota je a aj vždy bola súčasťou môjho života.
Ak hovorím o samote, nemyslím tým len to, keď ste už tak dlho single, že závidíte aj kačkám plávajúcim v páre po Dunaji, alebo to, že od kamarátov už prestanete dostávať pozvánky na svadbu aj pre +1, lebo tak nejak tušia, že si dovtedy nikoho nenájdete. Hovorím o stave rozprestierajúcom sa za horizont týchto vecí. Mám na mysli inú samotu. Absolútnu. Bytostnú.
Keďže medzi moje obľúbené životné kratochvíle patrí premýšľanie nad významami slov, rozmýšľala som samozrejme aj nad tým, ako vzniklo slovo samota. Slovo sám historicky súvisí s významami ako jeden, rovnaký, taký istý. Dôkazom čoho je aj nápadná podoba nášho slova sám s anglickým slovom same. Dobré čo? Stavím sa, že to ste nevedeli. Čo sa ale skrýva ďalej za významom „jeden a ten istý”? Pokračovala som preto v pátraní. Zistila som, že medzi významy súvisiace so slovom sám patria aj slová ako celý, kompletný či dokonca zdravý. Toto zistenie ma celkom potešilo, pretože sa mi to v prvom rade hodí do tohto textu a v druhom rade to podporuje moju životnú filozofiu. Byť sám znamená byť jeden, celý a kompletný. A ak je niekto celý a kompletný, to musí znamenať, že takému človeku nič nechýba. To znie legitímne. Až na to, že väčšina ľudí, tento pocit v samote nemá. Prečo je to tak? A ako sa dá teda dostať od pocitu opustenia až k pocitu úplnosti?
Všetci sme boli vychovaní v presvedčení, že byť sám je za trest. Ak sme náhodou ako deti neposlúchali, rodičia nás poslali za dvere a učitelia nás rozsadili do lavíc po samom. Keď si ako malé dievča rozbijete koleno, utešujú vás čarovnou vetou, že veď to sa zahojí, kým sa vydáš. Ako dospelá žena sa potom striedavo pozeráte na svoje zahojené kolená a na hodinky a nervózne sa v duchu pýtate, kde toľko tá láska vášho života trčí.
Samota ale je naozaj jednou z najťažších skúseností, ktoré môžeme zažiť, hlavne ak je nedobrovoľná. Je preto tak ťažká, pretože sme na ňu sami. Ja viem, teraz som napísala tú najočividnejšiu myšlienku v histórii ľudstva, ale zdá sa, že len málokto to chápe. Osamelosť sa ale vôbec nemusí týkať len vášho partnerského statusu. Osamelí sa môžete cítiť aj s piatimi deťmi, v manželstve či na vianočnej párty medzi dvadsiatimi ľuďmi.
Keď som mala dvadsaťpäť rokov a uvedomila si, že od môjho posledného vzťahu ubehlo už niekoľko rokov, samozrejme že som spanikárila a myslela som si, že so mnou niečo nie je v poriadku. Všetci ostatní naokolo sa úspešne usádzali a zakladali si rodiny. Vypočula som si niekoľko motivačných príbehov o tom, ako aj jedna známa si našla lásku až v staršom veku, alebo sa zrazu v mojom okolí objavilo množstvo morských biológov, ktorí ma ubezpečovali, že sa nemám báť, lebo v mori je veľa rýb. Každý určite potvrdí, že čakanie nie je tá najpríjemnejšia aktivita, najmä vtedy, ak vám vec, na ktorú čakáte úplne zatemní mozog a hlavne, keď neviete, či to čakanie bude mať niekedy vôbec koniec. Keď sa môj život stále nikam neposúval a ja som sa stále nechcela vzdať mojej predstavy o tom, ako by môj život mal vyzerať, upadla som do veľkého smútku. Nechápala som, prečo mi je tak veľmi zle. Nezdalo sa mi to. Je to naozaj len preto, že som single? Z celej sily som proti nemu bojovala. V živote som zažila už niekoľko smútkov, ale tento bol taký veľký, že môj život rozdelil na dve éry. Odvtedy sa môj život datuje pred veľkým smútkom a po veľkom smútku.
My ľudia máme veľmi konkrétnu predstavu o tom, čo je dobré a čo nie. Ja sa tomu ale ani nečudujem. Zoberme si, ako pristupujeme len k takej obyčajnej veci, ako je počasie. Ako spoločnosť sme sa zhodli na tom, aké počasie je pekné a aké škaredé. Ja sa k tomuto s dovolením ani nebudem vyjadrovať, pretože mňa sa na názor nikto nepýtal. Keď oblaky a dážď- ktoré sú pre život rovnako nevyhnutné a životodárne ako slnko, považujeme za absolútne nežiadúci stav, ako sa potom staviame k reálne ťažkým situáciám, ako je samota či smútok?
Naša spoločnosť je extrovertná a už roky závislá na dopamíne, a tak nemá veľmi pochopenie pre smútok. Spoznáte to podľa toho, že ak sa niekomu zveríte s vašim problémom alebo pocitmi smútku, takmer okamžite sa vás každý bude snažiť rozveseliť a dostať vás z tohto stavu, alebo vám ponúkne 10 riešení. V tom horšom prípade stiahne celú konverzáciu na seba a na svoj oveľa väčší problém, alebo naopak vaše pocity úplne odignoruje. Len málokto vie pozorne počúvať a smútiť s vami. Ja to mimochodom tiež stále neviem a som rada, že o tom teraz píšem, lebo si to aspoň môžem pri editovaní tohto textu tisíckrát prečítať a snáď si to už konečne osvojím. Je to ale tak. Od detstva sme nútení prestať plakať a byť veľkí chlapci a dievčatá. A tak veľa z nás dokonca nevie, alebo ani nechce smútiť. Poprieme všetko, čo sa k smútku alebo k melanchólii priblíži. Snažíme sa smútok z našich životov totálne vymazať. Neustále utekáme. Vyhýbame sa, rozptyľujeme sa, utlmujeme sa. Bolesť sme z našich životov už takmer úplne eliminovali. Máme pocit, že na šťastný život máme právo a že náš osud držíme pevne vo vlastných rukách. Myslíme si, že dokonca vieme ovládať boha a vesmír a prinútiť ich, aby nám dali to, po čom túžime. Áno, ale len do chvíle, kedy sa nedotkneme nášho dna.
Druhé dejstvo
Je noc a ja nemôžem spať. Svetlo mesiaca preniká cez veľké okno na podlahu. Ležím na zemi v mojom malom byte.
Ticho.
V duchu prosím o kúsok nádeje. Aspoň jeden záblesk. Maličký záblesk.
Ticho.
Nepotrebujem veľa, len malé uistenie, že všetko bude opäť v poriadku, ale z jeho strany už necítim nič. Náhle ma prepadne veľmi znepokojivá myšlienka. On tu nie je. Inak by už určite zakročil. Zachránil by ma. Naposledy sa pokúšam nadviazať kontakt.
Ticho.
Oči mi zalejú slzy. Môj boh, ktorému som sa celé tie roky prihovárala, mlčal. V tom nekonečnom priestore vo mne už nebol nikto. Pocítila som najväčšiu duševnú bolesť, akú som kedy cítila.
To bol moment, kedy pre mňa boh prestal existovať.
Veľa ľudí hovorí o tom, ako spoznali boha, aké je to nájsť vieru. Už menej ľudí ale hovorí o tom, aké je to vieru stratiť. Ja som sa narodila do prostredia, kde viera a cirkev boli odjakživa súčasťou života. Nikdy som kresťanské hodnoty a vieru nespochybňovala. Bol to celý môj svet. Ak by som však dnes mala zhrnúť môj celkový pocit z kresťanstva, bol by to pocit viny. Prvé pochybnosti prišli, keď som zo všetkých strán počúvala, že smútok nie je nič iné len dôsledok hriechu. Inými slovami- bola to moja chyba. Postupne som sa začala čoraz viac vzďaľovať od hodnôt a názorov, ktoré zastávali rôzni ľudia v cirkvi, a keď sa začalo čoraz viac opakovať slovné spojenie ako tradičná rodina, kontakt s cirkvou som stratila úplne. Vravela som si však, že vzťah s bohom môžem mať stále, aj bez cirkvi. Viera je veľmi zaujímavá vec. Ak v niečo veríte, tak to skrátka vidíte a nikto vás nepresvedčí o opaku. Čo ale v prípade, ak prestanete vidieť to, čo chcete? Vtedy v tú noc sa mi môj svet roztrieštil na malé kúsky a nezostalo z neho nič, len zmätok. Všetko bolo zrazu preč. Neprišla som len o vieru samotnú, prišla som aj o väčšinu kamarátstiev a o moje zázemie, ktoré mi od detstva nahrádzalo rodinu. Vo veku, kedy sa zdá, že každý už našiel svoje miesto vo svojom živote, ja som musela začínať odznova. Akoby nestačilo, že som nevedela nadviazať žiadny vzťah, musela som si ešte k tomu pokladať otázku, kto vlastne som. Nevedela som to. Zistila som, že jedna z najväčších strát je to, keď prídete o svoju identitu.
Utrpenie bolí. Bolí o to viac, keď máme pocit, že sme v ňom sami. Cítme sa, ako keby sa nám diala nejaká krivda, alebo ako keby to bola nejaká životná anomália, ktorá sa nám absolútne nemá vôbec diať. Máme byť predsa šťastní! Vytvorili sme si raj- predstavu o tom, ako by mal svet, v ktorom žijeme, vyzerať a trpíme, keď to tak nie je. Máme pocit, že všetci ostatní sú v pohode, to len my sa nad niečím trápime. Preto ani nemáme reálnu predstavu o tom, ako by smútok a trápenie mali vyzerať. Koľko smútku je tak akurát?
Hovorí sa, že slobodu si treba vybojovať. Moja cesta k vnútornej slobode bola veľmi dlhá. Keď mi bolo najhoršie, hľadala som odpovede na moje otázky doslova všade. Upierala som pohľad na nebo, no po prvýkrát v živote som sa nemala komu prihovoriť. Musela som odpovede tentokrát hľadať v sebe. Jedna odpoveď sa hneď aj našla. Pochopila som, že na to, aby som sa dala dokopy, mi chýba ešte veľa dielov skladačky a potrebujem niekoho, kto mi s ich hľadaním pomôže. Začala som si teda robiť prieskum. Prechádzala som množstvom stránok s gýčovými obrázkami slnečníc a stopami nôh v piesku, z ktorých mi bolo miestami ešte ťažšie, ale neprestala som, kým som nenašla takú, z ktorej by som mala dobrý pocit. Hovorila som si, že ak už mám platiť za nejaké miesto, kde sa budem pravidelne sťažovať na to, aký je život nefér, nech je to miesto aspoň pekné. A tak som si dohodla prvé stretnutie s pani D., mojou prvou terapeutkou.
Môj pôvodný plán bol povedať pani D. o tom, ako sa cítim osamelo a porozprávať jej príbeh o jednej mojej veľkej, no neopätovanej láske. Dúfala som, že mi dá zopár tipov a trikov, čo robiť, aby som si tú lásku nakoniec získala. Na moje prekvapenie mi však pani D. na tento plán vôbec neskočila a musela som jej rozprávať o mojom detstve. Vždy som si myslela, že krabica vreckoviek na stolíku u psychológa je klišé, ale už o pár minút som ju už mala položenú na kolenách a vyťahovala z nej jednu vreckovku za druhou. Pani D. bola prvý človek v mojom živote, ktorý mi ale nepovedal, aby som neplakala. Naopak, povedala mi, aby som plakala. A mám plakať tak dlho, ako to budem potrebovať, lebo si toho potrebujem ešte veľa odsmútiť. A tak som plakala celé dni, týždne a mesiace. Po niekoľkých sedeniach som vďaka skúmaniu môjho smútku prišla na to, že vlastne vôbec neoplakávam prítomnosť a moju ľúbostnú melodrámu. Dokonca sa vyriešil môj problém s nadväzovaním kontaktov. Nadviazala som totiž kontakt s mojim detstvom.
Tretie dejstvo
Prvá skúsenosť so vzťahmi, ktorú máme, je z prostredia, do ktorého sa narodíme. Pre väčšinu ľudí je týmto prostredím rodina a toto prostredie potom definuje aj všetky naše ďalšie vzťahy v živote.
Keď som si každý večer nastavovala budík v tvare veľkého modrého zajaca na pol siedmu ráno, pretože doma nebol nikto, kto by ma mohol zobudiť do školy, prišlo mi to celkom normálne. Mala som trinásť a bývala som už pár mesiacov doma sama. Jeden rodič bol dlhodobo v nemocnici, druhého som už pár rokov nevidela; jeden súrodenec býval na internáte, druhý u starých rodičov. A čo ja? Každý predpokladal, že ja, ako odjakživa spoľahlivé dieťa, sa o seba postarám. A ja, ako odjakživa spoľahlivé dieťa, som sa o seba postarala. Keďže nikto z okolia či rodiny sa nad tým vôbec nepozastavoval, ani ja som sa nad tým vôbec nepozastavovala. Nikto o mne nevedel. Bola som neviditeľná. Toto obdobie malo aj svoje výhody. Doma zrazu vládol nezvyčajný pokoj, konečne som nemusela nič robiť, a tak som mohla po večeroch pozerať veľmi nudnú telenovelu a jesť pri nej ryžový nákyp. V škole si nikto nič nevšimol, pretože som aj naďalej dostávala jednotky. Jediným úskalím bolo to, že som po škole chodievala do nemocnice. Vždy mi z tejto návštevy ostalo akosi ťažko a ja som nevedela, či to je tými gumenými obrusmi na stoloch v spoločenskej miestnosti, alebo tým, že moja najbližšia osoba tu na tomto oddelení musí byť kvôli svojim vlastným smútkom a trápeniu. Napriek tomu som sa však nesťažovala. Myslela som si, že moje detstvo je úplne v poriadku.
Pani D. mi hovorí, aby som zavrela oči. Mám si predstaviť, ako sa vrátim do bytu, v ktorom som vyrastala a stretnem v ňom seba ako to malé dievča, ktoré bolo pre okolie neviditeľné. Pani D. by chcela vedieť, ako zareagujem. Vždy som sa považovala za racionálneho človeka, a tak som najprv voči tejto technike nedôverčivá. Napokon však zavriem oči a nechám sa viesť pokojným hlasom mojej terapeutky.
Stála som vo dverách nášho starého bytu. Vôbec sa v ňom nič nezmenilo. Stála som tam a rozmýšľala, čo urobím. Chcem ísť vôbec ďalej? Po chvíli váhania som napokon vošla do izby a uvidela malé dievča. V mojej mysli ožila stará fotografia z vianoc, ktorú odfotil môj otec a na ktorej som mala červené šaty s bielym vyšívaným golierom. Podišla som k dievčatku v červených šatách a spravila som niečo, čo som dovtedy vôbec nemala vo zvyku. Z celej sily som ho objala. Toto bol pre mňa moment, kedy som sa začala pomaly vynárať zo svojho dna na povrch. To malé dievča konečne našlo svoju oporu. Mohlo si konečne vydýchnuť. Našlo človeka, ktorý sa o ňu postará. Mňa.
Najväčšiu samotu nezažívame vtedy, keď nás opustia iní ľudia, ale keď opustíme samých seba. Akonáhle človek so sebou prestane bojovať a zmieri sa so svojim životom, niečo sa v ňom dá pohybu. Vynáranie sa z môjho dna bolo síce pomalé a zdĺhavé, ale hneď ako ku mne začalo opäť prenikať svetlo z hladiny a keď som po dlhom čase konečne opäť začala vidieť farby, tak do môjho života vstúpil akýsi zvláštny pokoj. Je to taký ten hlboký pokoj, ktorý vám už nikto nevezme.
Epilóg
Neviem odpovedať na otázku, či som šťastná. Už dlhšie si všímam, že keď niekto hovorí o šťastí, objaví sa mi mierny tik v pravom oku. To mi vždy pripomenie, že si mám dať magnézium, ale zároveň sa vždy zamyslím, prečo mi vadí, ak niekto o šťastí hovorí.
Asi neexistuje predmet v galaxii, na ktorý by ešte nevytlačili mantru Choose Joy. Tričká, rohožky, kuchynské utierky. Potrebujeme mať na očiach motivačné citáty, aby sme náhodou nezabudli, že na svojom šťastí treba neprestajne pracovať. Šťastie ale nie je sveter, pre ktorý sa ráno rozhodnem.
Okrem toho že šťastie nie je sveter, prišla som aj na to, že šťastie ani nie je opak smútku. Ja si totiž myslím, že šťastie a smútok sú dve rovnocenné emócie existujúce vedľa seba. Obe sú veľmi silné a vyvedú nás z rovnováhy. Smútok je expedícia do vnútra, do samej podstaty bytia. Šťastie je len veľmi krátky záblesk. Ani sa nenazdáme a už je preč. Paradoxne si za svoj životný cieľ dávame tento pominuteľný záblesk. Potom sme zmätení, keď sa nám po dlhom čakaní splní náš sen a my zrazu necítime nič. To nič však má veľakrát podobu pokoja, vďačnosti alebo úľavy, no to si nevšimneme, pretože čakáme oslavné ohňostroje.
Smútok a bolesť sú v živote bežnejšie ako radosť. My ľudia sme stále súčasťou prírody, aj keď si to zavretí v sklenených budovách už veľmi neuvedomujeme. Príroda je neúprosná a živelná. Každý deň v nej sa zvádza boj o prežitie. Entropia je v prírode prirodzenejšia ako poriadok. Aj samotný život, ktorý teraz žijeme, sa začal veľkým treskom, nie veľkým poriadkom. Takmer všetko sa tvorí cez bolesť a chaos. Ak by sme otočili svoj pohľad na šťastie a začali ho vnímať ako niečo ojedinelé a výnimočné- nie ako štandard, určite by sme boli viac schopní oceniť tie pokojné momenty, kedy sa toho ani tak veľa nedeje, ale kedy zase na druhej strane ani netrpíme. Ako keď v teplý júnový večer prechádzate mestom a zrazu k vám zaveje vôňa lipových kvetov. V oceňovaní úplne bežných a obyčajných situácií nám môže pomôcť napríklad umenie. V knihe o výtvarnom umení Art as Therapy, ktorú mimochodom všetkým veľmi odporúčam, sa spomína výrok Oscara Wilda, že hmla v anglicku neexistovala, kým ju Whistler nezačal maľovať. A v tomto je umenie krásne. Obyčajné a na prvý pohľad ničím nezaujímavé situácie premieňa na niečo vznešené a obdivuhodné.
Utrpeniu sa v živote nedá vyhnúť. Možno sú ľudia, ktorí dlhodobú samotu nikdy nezažili, ale to neznamená, že sa jej neboja najviac zo všetkého na svete. Nechcem glorifikovať a idealizovať smútok. Viem, že mnoho ľudí nikdy neprejde na tú druhú stranu. Sú ľudia, pre ktorých je táto skúsenosť príliš ťažká na to, aby ju niesli ďalej životom a rovnako sú aj ľudia, ktorí po ťažkej životnej skúsenosti ostanú navždy zatrpknutí a ukrivdení. Smútok a samota nás ale vedia najlepšie vyformovať. Vtedy naozaj dosiahneme hĺbku a keď si už raz človek ohmatá každý kamienok na svojom dne, tak sa ho už nikdy nemusí báť. Dobre vie, čo sa tam všetko nachádza a že práve tam pramení ten najhlbší pokoj.
Kráčala som z terapie po parku a zapálila som si cigaretu. Raz do roka si kúpim cigarety a z času na čas si jednu zapálim. Nechám ju len tak horieť. Je to môj symbol. Symbol všetkých tých vecí, ktoré som kedysi pred veľkým smútkom nemohla robiť, pretože mi prišli zlé. A tak, ako stúpa dym, tak aj ja sa čoraz viac snažím púšťať veci. Byť úplne slobodná. Keď mi pani D. pred deviatimi rokmi povedala, že treba ubrať tej tragédie, samozrejme, že som bola najprv pobúrená a hovorila som si, že akým právom mi toto hovorí. K tejto vete sa ale doteraz veľmi často vraciam. Myslím si však, že každý si svoj tragický muzikál musí najprv odžiť. Pri prvom rozchode, po prvej veľkej strate alebo prvom neúspechu to človek nechápe. Pretože to ani nemôže chápať. Ak už ale zažívate dvadsiatu sezónu životného muzikálu Les Miserables, možno je už čas na to, obzrieť sa za nejakým novým titulom a zmeniť program. Potrebujeme z celej sily objať to malé dieťa v nás a dať mu to, čo mu okolie dať nevedelo. Potrebujeme objať naše trápenia, samotu a smútky. Aj keď sme všetci na to všetko úplne sami, ako ľudia sme predsa len všetci stále jeden, rovnakí a takí istí.
***
O samote, smútku a muzikáloch
