V prípade, že na tomto svete žijete už nejaký ten čas, pravdepodobne ste sa už ocitli v situácii, ktorá vás zaskočila, dostali ste sa do povestnej metaforickej slepej uličky, z ktorej sa už nedalo vycúvať a v duchu ste si určite hovorili, aká škoda, že ste nestretli človeka, ktorý by vás na danú situáciu vopred pripravil.
Ak ste sa v tomto úvode našli, tak vám gratulujem, pretože máte šťastie. Ja som zažila už nespočetné množstvo hraničných situácií, a som tu, aby som sa o ne s vami podelila. V mojich memoároch sa raz dozviete všetko, vrátane toho, ako ísť na kolieskových korčuliach v plnej rýchlosti dolu trávnatým kopcom a po páde sa z odrenín dostať len za pomoci jedného ibalginu, či ako prežiť seminár o financovaní malých a stredných podnikov, na ktorom ste sa medzi tými štyrmi účastníkmi ocitli len preto, lebo sa vám páčil prednášajúci, alebo čo robiť v prípade, ak si dáte na korporátnej masáži omylom dolu tričko. Ako vidíte, konkurencia bola naozaj veľká, no pre stručnosť dnešného textu som pre vás kurátorsky vybrala iných päť modelových situácii, ktoré si nižšie podrobne rozoberieme a povieme si, ako sa v danej situácii zachovať v prípade, že by sa náhodou niečo podobné v budúcnosti stalo aj vám. Ak máte všetci pripravené zápisníky a perá, môžeme začať.
Modelová situácia č. 1
Sedíte v kaviarni a pri vedľajšom stole z ničoho nič začne prebiehať domová schôdza
Bol piatok večer. Po dlhom pracovnom týždni som sa tešila na to, ako si sadnem do prítmia tichej poloprázdnej kaviarne, otvorím si rozhovory s Kurtom Vonnegutom a diskrétne sa popri čítaní budem smiať do cappuccina. Všetko mi vychádzalo presne podľa plánu, keď ma zrazu z čítania vytrhol prenikavý trasľavý ženský hlas. Oči som mala ešte stále uprené na riadky v knihe, no vedela som, že tento hlas bude určite patriť staršej žene s červenými rovnými vlasmi zastrihnutými po uši a s krivo namaľovanými perami. Pomaly som dvíhala hlavu od mojej knihy a otáčala ju smerom k zdroju zvuku. Staršia pani s červenými rovnými vlasmi zastrihnutými po uši a s krivo namaľovanými perami sa ma opýtala, či si môže zobrať stoličku z môjho stola. Prikývla som a pani ju s rachotom pritiahla k svojmu stolu, aby si na stoličku položila obriu červenú kabelku. Rozhliadla som sa okolo seba a zistila som, že okolo daného stola bolo do kruhu usadených niekoľko ďalších ľudí. Boli to muži okolo štyridsiatky, všetci pôsobili neuveriteľne skleslo a vyzerali, ako keby splácali hypotéky už najmenej päť dekád. Keď som videla, ako si pani z obrej červenej kabelky vyťahuje papiere v priesvitnom euroobale, pričom vo vzduchu dramaticky zašťukala perom, vedela som, že budem svedkom niečoho, na čo nikdy nezabudnem. Pohrúžene som sa opäť vrátila ku knihe, no dookola som čítala tú istú vetu. Nemohla som sa sústrediť. To, čo sa odohrávalo pri vedľajšom stole ma v danom momente zaujímalo omnoho viac ako sám Vonnegut, a to je naozaj čo povedať. Domová schôdza je jednoducho esencia ľudstva. Stačí posadiť náhodne vybraných ľudí do kruhu a povedať im, aby sa niečom zhodli a môžete si byť istí, že sa to neudeje. Hoci sa v niektorých momentoch zdalo, že sa zasadnutie blíži k všeobecnému koncenzu, vždy sa našiel jeden človek, ktorý svojou faktickou poznámkou diskusiu opäť vrátil na úplný začiatok.
Riešenie:
Domová schôdza môže nejedného človeka dostať do rozpakov, hlavne ak prebieha bez vášho súhlasu. Pre podobné prípady prikladám bingo, ktoré sa môžete zahrať či už osamote, alebo s priateľmi, a v prípade, že ste otvorený človek, môžete do tejto aktivity pokojne zapojiť aj okolité stoly v kaviarni:
Modelová situácia č.2
Na konferencii o ľudských právach zle preložíte jedno slovo, ktoré následne vytvorí veľmi, ale veľmi politicky nekorektný vtip
Ruku na srdce, kto z nás nikdy nespravil vo svojej kariére omyl. Simultánne tlmočenie sa v teórii definuje ako preklad do iného jazyka, ktorý prebieha súbežne s prejavom rečníka. V praxi sa simultánne tlmočenie ale dá definovať ako situácia, kedy jedným uchom počúvate rečníka a do vášho druhého ucha sa Američan sediaci vedľa rozčuľuje nad výrokom, ktorý ste mu pár sekúnd dozadu pošepky nedopatrením nesprávne pretlmočili, pretože na medzinárodnej konferencii o ľudských právach, ktorá prebieha v obrovskej historickej miestnosti s vysokým stropom a opulentným lustrom, nie sú veľmi priaznivé akustické podmienky, najmä za predpokladu, ak sedíte na úplnom konci stola a v odčítavaní pier jednak nie ste bohvieako dobrí a zároveň to ani nie je možné, pretože prednášajúceho ústa blokujú kučery človeka sediaceho vedľa neho. Presne v takýchto situáciách môže nedopatrením nastať to, že namiesto slova žena začujete slovo žid, a tieto dve sémanticky úplne odlišné slová podľa toho aj následne niekomu pretlmočíte.
Na svoju obhajobu len poviem, že ako spoločnosť sa nikdy neposunieme, ak pre tlmočníkov nevytvoríme dôstojné pracovné podmienky a nebudeme mať k tomuto povolaniu rešpekt, aký si táto profesia zaslúži. Je jednoduché sedieť na konferencii so založenými rukami a prevracať oči nad výkonom tlmočníka a spolusediacemu vravieť, že vy by ste to zvládli lepšie. Podľa môjho pozorovania však veľa ľudí nezvláda ani tú najzákladnejšiu činnosť, a to len počúvať s porozumením, čo vám niekto iný hovorí, nieto ešte za chodu prekladať odborné diskusie do cudzieho jazyka, kde častokrát hovorí niekoľko ľudí cez seba, nehovoriac o tom, ak tlmočíte z jazyka, kde sa sloveso objaví až na konci trojkilometrového súvetia, alebo ak máte dočinenia s nie veľmi rečovo obdareným prednášajúcim, kde desať minút čakáte na nejaký plnovýznamový slovný druh, aby ste sa uprostred toho slovného šalátu s vágnym dresingom vedeli aspoň niečoho chytiť.
Riešenie:
Ak sa náhodou pristihnete pri tom, že ste urobili fatálnu chybu, v rýchlosti si v hlave premietnite, aké potenciálne dopady môže mať tento váš slovný odklon. Pokiaľ to nie je rozpútanie medzinárodného diplomatického konfliktu, odporúča sa zachovať si svoju reputáciu a nepútať na seba príliš zbytočnú pozornosť. Ak máte herecké vlohy, môžete sa taktiež pridať k rozhorčeniu klienta a sklamane krútiť hlavou nad tým, aký ozaj nemiestny a poburujúci vtip rečník povedal. Nezabudnite však pokračovať ďalej v tlmočení, pretože premietaním dôsledkov vášho omylu a hraním malej hereckej etudy vám už určite ušlo niekoľko viet a vy teraz potrebujete celú svoju energiu sústrediť len a len na to, aby ste nedali najavo, že absolútne nemáte poňatie, na čom sa práve publikum zasmialo.
Modelová situácia č. 3
Po príchode do práce vás bez varovania preložia na nemeckú zákaznícku podporu
Štvrtok ráno 8. augusta 2019 nebolo ničím výnimočné. Ako každé ráno som nestíhala a dobiehala na metro. Po príchode do veľkej kancelárskej budovy som na terminál priložila firemnú kartičku a stlačila gombík výťahu, ktorý ma odviezol na druhé poschodie. Kráčala som dlhou sivou chodbou k môjmu stolu, pozdravila sa Plamenovi, ktorý sedel vedľa mňa, a so zívnutím si zapla veľký hučiaci počítač na stole. Netrvalo dlho a neisto ku mne podišiel vedúci oddelenia zákazníckej podpory s ustarostenou vráskou na čele, aby mi oznámil, že česko-slovenské oddelenie, na ktorom som pol roka pracovala, sa k danému dňu zatvára, ale že nech sa netrápim, pretože má pre mňa ponuku, ktorá sa neodmieta.
V mojom živote som robila už všetko. Umývala som konštatne mokrú a špinavú podlahu na mužských toaletách na kúpalisku, nakladala 150 gramov vlašského a 50 gramov pikantného šalátu na tanier dôchodcom v pyžame, ktorí v nemocničnom bufete tlačili vedľa seba stojany s infúziou a ako babysitterka som bola okolnosťami donútená spievať na detskej narodeninovej oslave pred osemnástimi deťmi a ich rodičmi pesničku Baby Shark. Nič z toho sa však ani zďaleka nevyrovnalo ročnej epizóde, ktorá sa odohrala na nemeckom oddelení v zákazníckom centre jednej rakúskej firmy. Na túto novú lukratívnu pozíciu ma podľa všetkého kvalifikovala moja znalosť nemčiny, ktorú som v mojom životopise, ktorým očividne ešte personálne oddelenie stále disponovalo, uviedla znalosť nemčiny na úrovni expert. Keď som sa vedúcemu diskrétne zdôverila, že sa na telefóne úplne necítim komfortne v žiadnom z jazykov, ktoré aj skutočne ovládam, vytiahol na mňa eso z rukáva a rýchlym tlesknutím zavolal Wolfganga. O Wolfgangovi som vedela len dve veci. Prvá bola, že dôvod, pre ktorý nosí baretku a traky je ten, že obdivuje Írsko z deväťnásteho storočia a gentlemanov, ktorí vtedy žili. Na moju otázku, čo konkrétne sa mu zdalo byť na tom období gentlemanské mi už však neodpovedal, pretože ma nenechal dohovoriť. Druhú vec o ňom som sa dozvedela z firemného newsletteru. V rozhovore s ním som sa hneď v jeho prvej vete dočítala, že je potomkom Franza Schuberta. Wolfgang bol človek, ktorý si okamžite nasadil na baretku slúchadlá, akonáhle mu zazvonil na stole telefón, pohodlne sa oprel a založil si ruky za hlavu. Wolfgang bol človek, ktorý rád telefonoval. Bol to práve on, kto mal za úlohu mi ukázať v obrovskom openspace plnom kolegov, ako viesť príkladný telefonát v nemčine. On mi z jedného konca kancelárie zavolá a bude predstierať, že je nahnevaný zákazník a mojou úlohou bude pokúsiť sa upokojiť a vyriešiť vyhrotenú situáciu na telefóne. Hneď, ako mi bol tento scenár predostrený, som si spomenula na tretiu vec, ktorú som o Wolfgangovi vedela. Viedol malé ochotnícke divadlo.
Riešenie:
Pud sebazáchovy je správanie, ktoré zabezpečuje prežitie organizmu. Strach a bolesť sú neoddeliteľnou súčasťou tohto mechanizmu a tieto dva pocity nám pomáhajú chrániť sa. Pud sebazáchovy má veľa podôb. Jeden deň môže mať podobu nenápadného odídenia od stola, akonáhle začne zvoniť telefón, iný deň to môže predstavovať vytiahnutie kábla od internetu uprostred nepríjemného telefonátu z obrovského hučiaceho počítaču na stole. V každom prípade sa odporúča trvalý odchod z prostredia, ktoré dlhodobo prináša ujmu na dôstojnosti a integrite dotyčného.
Modelová situácia č.4
V MHD na vás padne spolucestujúci
V hromadnej doprave na vás môže padnúť veľa vecí. Môže to byť napríklad únava, pokuta, urážka alebo človek. V jedno letné popoludnie som sa viezla autobusom a keďže sa život človeka z veľkej časti skladá z rozhodnutí, čo si dať na jedenie, premýšľala som nad tým, čo si dám na večeru. Za oknami sa mihali budovy a stromy a vyhodnocovala som všetky dostupné možnosti. Napokon som na to prišla. Ázijské rezance! Autobus zastavil a ja som zistila, že to je presne tá zastávka, na ktorej musím vystúpiť, ak si na večeru chcem dať opražené rezance so zeleninou a tofu. Nečakane rýchlo som vstala zo sedadla a rozbehla sa smerom k dverám. Chcela som vystúpiť, no to už pomaly, veľmi pomaly, ale naozaj veľmi po-ma-ly nastupoval jeden veľmi starý pán, ktorý s veľkou námahou kládol svoju ťažkú a trasúcu sa ruku na dvere autobusu, aby sa podoprel. Keďže viem, čo sa patrí, ja som sa mu samozrejme chcela uhnúť, prípadne by som počkala, kým nastúpi, no jeho neskutočne ohromilo, že som sa vyrútila do dverí, že rukami pomaly zamával vo vzduchu a pomaly, ale naozaj pomaly začal vzpriamene padať na mňa. Nikdy som nevidela nikoho tak pomaly padať. Celkom ma prekvapilo, že z ničoho nič v náručí držím nejakého starého pána, starého pána prekvapilo, že ho z ničoho nič v náručí drží nejaká mladá žena a šoféra prekvapilo, kto tak dlho blokuje stredné dvere. Okolostojacich to ale vôbec neprekvapilo, pretože nikto nejak nepovažoval za potrebné mi s touto zaťažkávajúcou situáciou pomôcť, len všetci indiferente mlčky sledovali tento výjav. Neviem, ako dlho to celé trvalo, ale keď sa mi už napokon z autobusu podarilo vystúpiť, listy na stromoch boli už žlté.
Riešenie:
Unáhlené rozhodnutia sa nikdy nevyplácajú. Či už v prípade rezancov alebo vstávania zo sedadla v autobuse. Nič sa nestane, ak náhodou raz nestihnete vystúpiť. Ak už ale raz niekoho svojím prudkým pohybom vydesíte a on stratí pôdu pod nohami, to, čo potrebujete v takejto situácii urobiť, je, že dotyčného pokojne postavíte naspäť do zvislej polohy, uistite sa, že je v poriadku, aby ste vy následne mohli utekať ďalej do najbližšieho ázijského bistra.
Modelová situácia č. 5
Zistíte, že ste neviditeľní
Ľudia veľakrát snívajú o tom, aké by to bolo mať nejakú výnimočnú schopnosť. Niektorí by chceli vedieť lietať, iní by sa chceli vedieť teleportovať alebo cestovať v čase. Ak by som si mala moju superschopnosť vybrať ja, bolo by to mať schopnosť osobného zvýraznenia sa. Táto superschopnosť by sa dala napríklad celkom dobre uplatniť počas státia v rade v banke, kedy pracovníčka volá zaradom všetkých ľudí stojacich za mnou, len mňa nie, alebo pri kladení otázok na úrade, na ktoré úradník nereaguje. Ja som totižto človek, ktorého ľudia naokolo nevidia. O tejto mojej vlastnosti som začala mať tušenie už v detstve, no istotu som nadobudla, až keď som zistila, že ma nevidí ani autobus na zastávke na znamenie, a to ani po tom, čo mávam rukami, a že sa mi ani neotvárajú dvere na fotobunku. V tomto prípade moja neviditeľnosť nie je úplne až tak výhodná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Veľakrát totiž musím vo vestibule čakať na to, kým príde niekto iný, koho fotobunka zaregistruje a vďaka komu môžem niekam vojsť, prípadne odniekiaľ vyjsť.
Riešenie:
V prípade, že opakovane máte pocit, že ste pre vaše okolie neviditeľní, máte najlepšie predpoklady stať sa spisovateľom. Môžete sa pokojne usadiť na frekventované miesto, vytiahnuť notes a nerušene pozorovať ľudí naokolo.
***
Sprievodca životom v piatich bodoch
