Jedným z najväčších životných omylov človeka je, keď si myslí, že raz nastane ideálne obdobie, kedy budú všetky okolnosti a hviezdne konštelácie v súlade a konečne bude mať možnosť urobiť veci, ktoré celý čas odkladal. Druhým najväčším omylom je, keď má pocit, že toto obdobie sa blíži a určite nastane, akonáhle príde pondelok/víkend/nový rok/nové milénium/odsťahuje sa na iný kontinent/a tak ďalej/dosaďte si ľubovoľný časový bod v budúcnosti.
Posledný mesiac a pol som sedela nad esejou O tom, prečo som nikdy neplávala v oceáne, ktorú som napísala pred dvoma rokmi. Aby som to upresnila – fyzicky som nad ňou sedela asi tak desať minút, kedy som po veľmi dlhom čase otvorila súbor s textom, aby som spravila len minimálne úpravy a mohla kliknúť na moje obľúbené tlačidlo publikovať. Po dočítaní textu som však prevrátila oči a zavrela notebook. Zvyšný mesiac a pol som strávila striedavo rozmýšľaním nad tým, ako text prepísať, a popieraním existencie daného textu. To druhé mi išlo lepšie. Vedela som však, že pokoj nastane len vtedy, keď si k tomu opäť sadnem, niečo s tým textom spravím, uverejním ho a budem sa môcť pohnúť v živote ďalej. Jediné, čo som k tomu potrebovala, bol ideálny moment. Tento moment z nejakého dôvodu ale vôbec neprichádzal. Vždy, keď som si myslela, že na druhý deň sa mi to už podarí, s príchodom nového dňa sa tento plán rozplynul ako fatamorgána. V jednu chvíľu som si vravela, že možno by som mala odísť z práce, aby som sa na ten text vedela koncentrovať – predsa len osem a pol hodín práce denne je až príliš veľa a ja potrebujem absolútne sústredenie. A tak som si raz v noci, počas toho ako som sledovala mesiac vychádzať spoza striech domov, sama pre seba povedala: „kiež by som nemusela chodiť do práce”.
Piatok 23. júna bol celkom obyčajný deň. Tak, ako vždy mi pri zostavovaní analýzy v exceli niečo nefungovalo a ja som sa pol dňa snažila zistiť, ktorý vzorec som napísala zle. Keď som na to konečne prišla, zalial ma pocit korporátnej hrdosti. Tento jedinečný moment však prerušila notifikácia v kalendári s termínom veľkého meetingu s veľkým oznamom pre celú firmu. Keďže som daný deň podala už dostatočný výkon, potešila som sa, že sa počas tohto veľkého meetingu s veľkým oznamom budem môcť zaboriť do môjho kresla a s kávou v náručí privriem oči. V prvej minúte môjho mierneho zahĺbenia ma ale vytrhli slovné spojenia ako „neistá situácia na finančných trhoch”, „prepustiť 500 ľudí” a „dostanete email”. Neisto som položila šálku na stolík a vravela som si „ooo ouuu, to znie, ako keby išli prepúšťať. To je smutné. Chudáci moji kolegovia, ktorých vyhodia…,“ skôr, než som túto myšlienku stihla dokončiť, veľký meeting s GIGANTICKÝM oznamom sa skončil. Vzápätí som vo svojom inboxe zbadala email s predmetom „Ďakujeme za všetko, čo si pre nás urobila…”. Ihneď som na tento email klikla a na moje veľké prekvapenie mi v ňom v skutočnosti vôbec nikto neďakoval, ale Lindsay z personálneho mi v dopredu napísanej šablóne oznámila, že moja pozícia môže byť v ohrození. Ako človek, ktorý časť svojich štúdií strávil morfologickým rozborom anglických viet, som odborne vyhodnotila, že nič sa nedeje, ešte stále existuje nádej, že sa ma prepúšťanie týkať nemusí. Veď sa tam píše, že moja pozícia iba môže byť ohrozená. Tento sebavedomý lingvistický posudok však značne podkopalo to, že som zrazu v tmavej obrazovke zbadala môj vydesený výraz tváre a kotúľajúcu sa slzu po líci. Vtedy mi to došlo. Môj macbook sa vypol. Oni ma vypli! Bol koniec. Do prázdna som len tlmeným hlasom zaplakala: „A čo môj excel? A moja analýza?“ Ak by som bola postavou vo filme, v ďalšom zábere by som vychádzala z otáčacích dverí mrakodrapu s krabicou v rukách. Tento obraz sa však neudial, pretože som v ten deň robila z domu.
Keď sú veci zlé a nakoniec sa skončia, istým spôsobom vám odľahne, hoci utrpíte stratu. V každej predchádzajúcej práci som preto snívala o tom, že to budem ja, ktorú počas reštrukturalizácie prepustia, dostanem odstupné a môj osobnostno-pracovný konflikt na chvíľu preruší úrad práce. Keď sú však veci dobré, barista vám do cappuccina nakreslí labuť, vy si ho pred jógou o piatej pijete pri jazierku s kačkami pred modernými designerskými kanceláriami, v ktorej máte kamarátov a kolegov, to, že to celé v jednej sekunde skončí, je šok. Ešte väčším šokom pre mňa bolo to, že som bola v šoku. Totiž, mojou životnou voľbou č.1 nie je pracovať. Mojou životnou voľbou č.1 je žiť. Život na tejto zemi však od momentu, kedy istí jedinci zišli zo stromov, z nejakého dôvodu začal stáť veľa peňazí, a tak je práca nevyhnutná.
Každý dobrý rebríček najstresujúcejších životných udalostí obsahuje na popredných priečkach aj stratu zamestnania. Tieto rebríčky som vždy brala tak trochu s rezervou, pretože sa v nich nachádzajú aj veci, ktoré mi stres nikdy nespôsobili – ako napríklad sťahovanie či moja svadba. Rovnako som si myslela, že mňa strata zamestnania nikdy nerozhodí. Neviem, či sa to deje aj vám, ale častokrát, keď si niečo takto poviem, onedlho sa ocitnem práve v takejto situácii a zistím, ako veľmi som sa mýlila. V istom bode som sa na seba začala pozerať zvrchu, sledovala som môj život a sama som bola zvedavá, ako to celé chcem vyriešiť. Hoci mám zmeny rada, tentokrát ma vízia nového začiatku vôbec nelákala a predstava denného scrollovania na LinkedIn ma desila. Našťastie som si spomenula na moju motivačnú reč s názvom Život nie je lineárny, tak nefňukaj, ktorú som nedávno zanietene nahrala do hlasových správ mojej sestre, keď sa tiež ocitla na križovatke života. Následne som si uvedomila, že každá životná rada či teória znie oveľa jednoduchšie, pokiaľ sa ňou práve nemusíte riadiť vy sami.
Podľa mňa život naozaj nie je lineárny. Život nie je priamka od bodu narodenia, na ktorej všetci máme rovnaké checkpointy, ku ktorým sa v istom období života musíte dostať. Problémom však je, že veľa ľudí má na to iný názor a nútia vás súťažiť už od detstva, kedy do stanoveného času musíte začať chodiť, rozprávať, čítať, vyštudovať, zamestnať sa, nájsť si životného partnera, kúpiť si auto, byt a založiť si rodinu. Ak náhodou z nejakého závažného dôvodu si nie ste istí, do kedy treba určitú vec stihnúť, nič sa nedeje, niekto vám to totiž určite rád pripomenie. Ja som tieto preteky zmeškala už dávno a väčšina mojich rovesníkov sa mi stratila z dohľadu. Keď som sa však poobzerala okolo seba, zistila som, že trasa nemusí nevyhnutne ísť len rovno k ďalšiemu checkpointu, ale z každého bodu sa dá odbočiť a preskúmať priestor okolo. Každý jeden bod sa môže rozvetviť do nespočetne veľa možností. Podľa toho, ktorú možnosť si zvolíte, sa vám otvoria ďalšie možnosti, a takto to môže ísť až do nekonečna. V mojom prípade sa teda neponúkala len možnosť, že si okamžite nájdem podobnú prácu, ale otvorilo sa týchto možností hneď niekoľko. Mám začať posielať životopisy a motivačné listy? Mám vôbec hľadať len vo Viedni? A čo napríklad Kanada? Mám si spraviť kurzy, ktoré som si vždy chcela urobiť? Mám kúpiť letenky do New Yorku? Mám si vymyslieť nejaký vlastný biznis? Je to znamenie, že sa mám konečne usadiť a pochopiť, že jedinou správnou cestou pre mňa ako ženu je ísť na materskú dovolenku? Mám podať žreby do Euromilionnen?
Keďže ja sa vždy snažím nájsť inovatívny a vôbec nie efektívny spôsob riešenia problémov, rozhodla som sa vydať všetkými možnosťami.
Bilancia k 21.8.2022:
Poslané životopisy: 5
Poslané motivačné listy: 0.3 (išlo skôr o motivačný odsek ako o motivačný list)
Hľadanie práce vo Viedni: áno
Zvažovanie presťahovania sa do Kanady: rešerš vykonaný, následné dočasné zavrhnutie tejto možnosti kvôli stavu na šetriacom účte
Hľadanie kurzov: áno, užší výber zostavený
Kúpenie leteniek do NYC: áno, v zmysle príslovia: keď ti život podá odstupné, sprav si výlet do New Yorku
(Čo prosím? Že prečo som tú sumu nedala na šetriaci účet, aby sme časom mohli emigrovať do Kanady? Dobrá otázka, ďakujem za opýtanie.)
Vlastný biznis: práca na pochopení crypto a NFT začatá, momentálne som na úrovni WTF
Zváženie materskej dovolenky: túžba po deťoch skontrolovaná, stále na úrovni 0.00%
Výhra v Euromillionen: 3.60 EUR
Celkový počet nových pozícií: 1, od septembra sa tak vraciam opäť do regulérneho zamestnania
Keď som si po mesiaci a pol mohla vo svojej hlave uzavrieť tému a čo ďalej v živote, pozrela som sa na stôl a na notebook na ňom. Dobre som vedela, čo ma v tom notebooku čaká. V jednom z mojich zle označených priečinkov na pracovnej ploche čaká istá esej o oceánoch. Samozrejme, teraz si k tomu už určite sadnem, veď budem mať k dispozícii celý august. 31 dní. 744 hodín.
Dnes je deň 21. Text o oceánoch som stále neotvorila. Neotvorila som ani ten spodný šuflík komody, kam strkám všetky neotvorené úradné obálky a dokumenty, aby som ho vytriedila. Najhoršie na tom je, že teraz už vidím, že to nie je vôbec o okolnostiach, pretože momentálne mám ideálnu možnosť nahliadnuť do môjho života, kedy môžem robiť od rána do noci čo len chcem a môžem žiť slobodne. Môj postoj k veciam však ostal prekvapivo rovnaký. Stále mám pocit, že zajtra budú na moje plány lepšie podmienky. Čo je dosť paradoxné, pretože po tom všetkom, čo sa posledné roky udialo vo svete, už prestávam vnímať, čo bolo včera, a čo bude zajtra. Moje vnímanie sa obmedzilo len na prítomnosť. Dokonca aj po kúpení leteniek do New Yorku, stále nemám pocit, že ide o niečo reálne, stále je to len na úrovni snívania, keďže len ťažko predpovedať, čo sa bude v októbri diať v mojom osobnom živote, a o to viac sa nedá predpovedať, v akom svete budeme žiť.
Tento text dopisujem ležiac na matraci na zemi v strede obývačky, keďže sme museli celý byt prispôsobiť nášmu psovi, ktorý je po operácii ochrnutých nôh. V jednu chvíľu beží popri Dunaji a naháňa kajakárov a v druhý moment ho nesieme na veterinárnu pohotovosť. Teraz, už po operácii, musíme pri ňom byť 24/8, aby nechodil a neskákal po celom byte, čo je pre najaktívnejšie zviera v galaxii celkom výzva. Spomínam si, ako som dávnejšie nad ním prevrátila oči, keď som mu musela po 908987. krát hodiť loptičku. Rovnako, ako keď som dávnejšie prevrátila oči nad tým, že musím ísť ráno do práce. Rovnako, ako keď som pred mesiacom a pol prevrátila oči nad tým, že by som mala písať. Toto všetko bolo v období, kedy moje okolnosti boli vlastne úplne ideálne. Z tohto celého pre mňa vyplývajú dve ponaučenia. Mala by som prestať toľko prevracať oči a mala by som prestať čakať na ideálne okolnosti, pretože tie častokrát aj tak rozpoznám až spätne, keď o ne prídem. Vždy, keď sa v živote vyskytne nejaký nový problém, pozriem sa na ten predchádzajúci problém s tým, že veď to vlastne vôbec nebolo až také zlé. Z tohto dôvodu som rozšírila moju životnú teóriu o nelineárnosti života o podteóriu: život je ako legíny. Vždy, keď máte pocit, že sa do nich už viac nezmestíte, látka sa stále dokáže ešte o kúsok natiahnuť.
Tento príspevok vôbec nebude o oceáne
