Sedeli sme v prítmí takmer prázdneho vietnamského bistra v nenápadnej pražskej uličke a v miske som paličkami rozhŕňala horúce pad thai rezance. Hoci ázijské jedlo viem jesť vždy a za každých okolností, tento raz som naň výnimočne veľmi chuť nemala. Po chvíli do bistra vošiel mladý muž s celkom skleslým výrazom tváre a prisadol si k stolu v rohu k inému mladému mužovi s ešte skleslejším výrazom. Pomyslela som si, že asi to niekto prehnal v noci s flámovaním a vrátila som sa k rozhŕňaniu rezancov v miske. V tom som začula slová ako nikdy sa nevrátim, voľby a mentálne zrútenie. Aha, už chápem. Páni sú tiež Slováci.
V nedeľu 1. októbra 2023 som sa zobudila uprostred noci a neisto som vzala mobil do rúk. Keď som po chvíli zaostrila na farebný graf, ktorý zobrazoval predbežné výsledky volieb, indiferentne som si povedala- čo už. Položila som mobil na nočný stolík a opäť zavrela oči. V hlave som však mala stále obraz toho vysokého červeného stĺpca s percentami výhernej strany. Postupne ma tento červený stĺpec začal znepokojovať a keď sa mi v hlave začali vynárať rôzne scenáre z minulosti a prípadné nové scenáre z budúcnosti, úplne ma to vydesilo. V tú noc som už nezaspala. Ležala som a pozerala do tehlovej steny, ktorá bola našim jediným výhľadom z nášho designového apartmánku v mestskej časti Praha 4, v ktorom sme s Mišom na pár dní bývali. Skalní fanúšikovia už vedia, ako dopadol jeho koncert, na ktorý sme do Prahy pôvodne išli, ale ak to náhodou niekto nevie, len poviem, že sme tam prišli o mesiac skôr, ako sme mali. Ale to vôbec nevadilo!
V Prahe som bola už síce niekoľkokrát, ale až teraz som mala možnosť sa na ňu bližšie pozrieť a všimnúť si, aké rozmanité a zaujímavé mesto to je. Keby Viedeň a Bratislava mali dieťa, bola by to Praha. Veľkosťou a svojou kultúrnou rozmanitosťou pripomína Viedeň, prímesou punku, komunitným duchom a útulnosťou má zasa niečo spoločné s Bratislavou. Cítila som sa preto ako doma. Nemyslím si, že treba stále niečo porovnávať, ale je pravda, že človek zvykne spozorovať najprv veci, ktoré mu inde chýbajú, alebo také, ktoré mu imponujú. Ja som si napríklad na prvý pohľad hneď všimla ten lokálny a komunitný život, ktorý prebiehal takmer na každej ulici, kam sme prišli. V okruhu len niekoľkých metrov si človek mohol nakúpiť potraviny, oblečenie alebo kvety, zájsť na výbornú kávu, pizzu alebo pad thai rezance, a to aj neskoro večer, keďže otváracie hodiny tam nie sú také nedôstojné ako v Rakúsku, kde si človek musí zobrať dovolenku, aby si mohol ísť nakúpiť. Keď nás naši pražskí kamaráti v jeden večer zobrali do starej kasárne Karlín, z ktorej sa stala kultúrna oáza pre miestnych ľudí, bolo to ako nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Mohlo to byť ale aj tým, že po horúcich dňoch v ten večer sa konečne ochladilo a prišiel dážď.
Dni sme trávili prevažne vozením sa električkami do rôznych kútov mesta. Jedným z dôležitých bodov bola aj zastávka v Národní galerii. Zvonka mohutná funkcionalistická stavba veletržního paláce pôsobila ako budova, ktorú by som si s umením nikdy nespojila, no vo vnútri nás čakal úžasný svet nekonečných uličiek a miestností s moderným umením, kde sme nemuseli utekať pred hlučným davom ľudí, čím sa mi po dlhom čase splnil môj galerijný sen- v tichu si môcť prezerať obrazy. Pred mojimi myšlienkami som však ujsť nevedela a viac než obyčajne som v nich zablúdila na Slovensko.
Asi každý, kto niekedy žil dlhšiu dobu v zahraničí sa musel vysporiadať s otázkou, prečo sa odsťahoval a či sa ešte niekedy vráti. Ak by ma na ulici zastavil Šajmo z Refresheru a položil by mi otázku, čo by sa muselo zmeniť na Slovensku, aby som sa vrátila, do mikrofónu by som mu odpovedala, vieš čo Šajmo, takto neznie otázka.
Dlží mi niečo Slovensko? Alebo ja jemu? A čo znamená, že sa niekam narodím? Je štát ako toxický ex, od ktorého, keď sa odsťahujete, vás začne na kolenách prosiť a sľubovať vám, že sa zmení, len nech sa k nemu vrátite? Rozumiem tomu, že hranice, štátna príslušnosť a identita sú veľmi komplexné pojmy, ktoré sa nedajú len tak zo dňa na deň zahodiť do koša. Hoci som bola veľakrát kritická voči Slovákom a Slovensku, život v zahraničí mi dal istú perspektívu a nadhľad. Päť rokov je síce z pohľadu večnosti zanedbateľný moment, no v živote človeka je to celkom dlhá doba. Po vyše piatich rokoch mimo Slovenska som si uvedomila aj veľa pozitív, ktoré som predtým oceniť nevedela a ktoré mi Slovensko stále môže ponúknuť.
V každej inej krajine budem už navždy prisťahovalcom, jedine na Slovensku budem navždy doma, a to aj napriek tomu, že mi raz za čas vypadne nejaké bežné slovo, alebo päť minút rozmýšľam nad správnou koncovkou v genitíve. Materinský jazyk sa ale nedá ničím nahradiť. Je tak hlboko vpísaný, že sa nedá poprieť alebo nasilu zabudnúť a bude navždy súčasťou mojej identity. Ďalej som zistila, ako veľmi dôležité je rozumieť ľuďom okolo vás. Chápanie historického, politického a kultúrneho pozadia krajiny je nenahraditeľné v dekódovaní ľudí. Dôverne poznám slovenskú a východoeurópsku mentalitu, poznám kultúrny kontext, ako napríklad, že viem, kto je Šajmo z Refresheru. Rakúšanov z tohto dôvodu vôbec dekódovaných nemám, len viem, že mám s nimi veľmi málo spoločného a hoci sú vždy ku mne slušní, nepovedala by som, že sme úplne na jednej vlne a že medzi nich patrím. V Bratislave sa naopak vždy budem cítiť ako doma, stále sa vnímam ako jej súčasť. Podvedome asi tuším, že keď sa raz s Mišom odsťahujeme oveľa ďalej, už nebudem mať možnosť len tak sadnúť do auta alebo na vlak a o malú chvíľu sedieť a jesť krémeš v mojej obľúbenej kaviarni. Toto všetko však hovorím ako človek, ktorý nepatrí do žiadnej marginalizovanej skupiny a síce ako žena pri prechádzaní nočnou Bratislavou niekoľkokrát prepočítam trasu a som stále v strehu, necítim sa tam zle a v ohrození tak, ako sa cítia ľudia, ktorí zo Slovenska odišli kvôli nenávisti voči nim.
V poslednej dobe rezonoval názor, že nemôžeme všetci odísť. Kto potom zachráni Slovensko? Ak sú ľudia, ktorí sa rozhodli svoje znalosti a skúsenosti venovať krajine ako Slovensko, je to naozaj obdivuhodné. Rovnako chápem, ak niekto chce ostať v tejto krajine dobrovoľne. Chcieť zachrániť Slovensko je veľmi vznešená túžba, no pre mňa je rovnako ako blaho v krajine dôležité aj blaho jedinca a ak sa jedinec v nejakej krajine necíti dobre, alebo len chce zažiť niečo nové, je podľa mňa v poriadku vyskúšať si život aj niekde inde. Ak teda má to šťastie, že môže cestovať. Všetci sme napokon súčasťou jedného a toho istého sveta, a ten je naším životným priestorom. V konečnom dôsledku to, či sa snažíme žiť zmysluplne a ohľaduplne k druhým doma alebo v zahraničí je v podstate jedno, pretože slušnosť hranice nepozná, a to ani tie geografické.
Hoci mám pre niektoré veci na Slovensku oveľa viac pochopenia ako kedysi, stále sú isté veci, ktoré vnímam kriticky a možno aj kritickejšie. Len pre záznam poviem, že poznám veľa dobrých, inteligentných a slušných ľudí a dokonca som presvedčená, že výrazná väčšina čitateľov tohto textu zdieľa podobné morálne hodnoty ako ja.
Slovensko je ale zvláštna krajina. Je to krajina, kde sú homosexuáli najväčšou hrozbou, ale raketa, ktorá dopadne neďaleko hraníc je pre niektorých ľudí len jednou z bežných reportáži večerných správ. Slovensko stále pôsobí akosi zmätene, nevie, na ktorú svetovú stranu sa má prikloniť a nevie ani, čo urobiť so slobodou, ktorú pred vyše tridsiatimi rokmi opäť získalo. Potrebuje, aby niekto prišiel, chytil ho za ruku a prevzal všetku zodpovednosť a starosť na seba. Štatistiky uvádzajú, že v rôznych krajinách najviac pre spokojnosť občanov prispievajú veci ako kvalitné školstvo, zdravotníctvo či infraštruktúra. Podľa mojej štatistiky mi vychádza, že šťastie Slováka sa meria bytmi. Už ani nepočítam, koľkokrát som počula argument, že kedysi bolo dobre, pretože človek aspoň dostal byt. To preto sa teraz žije tak ťažko, pretože dnes človek byt nedostane. Poviete si, ale tak moment, dnes môžeme napríklad slobodne cestovať a žiť. Otvorené hranice a slobodu ale nevedia všetci úplne doceniť a je im to dokonca viac na obtiaž ako výhodou. Poniektorí by najradšej postavili okolo Slovenska múr vyšší ako tá tehlová stena, na ktorú sme mali výhľad z nášho designového apartmánku, aby si mohli vo svojich štátnych panelových bytoch nerušene sedieť na gauči. Keby sa dalo, možno by sa radi aj zamurovali v minulosti, kde by sa veci nikdy nemenili a ostali by tak, ako ich poznajú. Možno to, čo Slovensko potrebuje, je jedna veľká terapia, na ktorej by si mohlo pohovoriť o tom, čo ho trápi a mohlo rozanalyzovať ten zvláštny komplex menejcennosti, frustráciu, cynizmus a krízu identity, ktoré sa dostávajú z jeho spoločenského podvedomia na povrch.
Moja odpoveď na otázku, prečo som sa zo Slovenska odsťahovala sa stále mení a je čoraz viac komplexnejšia a obšírnejšia. Aj Šajmo z Refresheru by už dávno dávno zbalil mikrofón a šiel robiť anketu k niekomu inému. Dlho som si myslela, že som odišla kvôli mentalite alebo podmienkam na život. Nedávno som si však uvedomila, že také Rakúsko, kde teraz žijem, má v porovnaní so Slovenskom viac-menej všetko, čo potrebujem, ale napriek tomu ani v tejto krajine nechcem zostať dlhodobo žiť. Neviem momentálne ešte jasne sformulovať, čím to je, len cítim, že túžim po inom živote.
Pri pohľade na ešte stále zelené kopce Prahy počas horúceho dňa na začiatku októbra mi napadlo, že asi už žijeme v úplne inom svete. Už nič nie je také, ako bývalo. Každý rok je úplne iný a nepredvídateľný, zmeny a informácie prichádzajú veľmi rýchlo a dokonca aj človek ako ja, pre ktorého sú zmeny životný štýl, sa nestíha úplne prispôsobovať a spracovávať všetko to, čo sa deje. O to ťažšie to môže byť pre ľudí, ktorí zmeny odmietajú a boja sa ich.
Asi neexistuje počet bytov, ktoré by mi nahradili slobodu. Vedela by som si to predstaviť jedine v tom prípade, že by som ich všetky mohla predať, zobrať tých 23 miliónov a žiť slobodný život niekde pri oceáne. O tom by sa dalo diskutovať…
***
Trochu o Prahe, Slovákoch a thajských rezancoch
