Krajina za oknom ubiehala rýchlo. Rozľahlé parkoviská striedali husté divoké kríky a priemyselné sklady. Do vozňa metra prenikalo ostré septembrové slnko a na podlahe vytváralo rýchlo meniace sa obrazce. V jednej ruke som držala prepravku, ktorá spĺňala prísne medzinárodné normy pre leteckú dopravu, vo vnútri ktorej spala nič netušiaca čivava, a tou druhou som zvierala Mišovu ruku. Všetko sa zdalo byť úplne normálne. Ako keby som vôbec nebola na inom kontinente, v úplne inom časovom pásme a ako keby ani vôbec neuplynuli tri mesiace, čo sme spolu s Mišom neboli. Ako som tak držala jeho ruku, uvedomila som si, že je akási iná. Bola oveľa pevnejšia a drsnejšia. Už som nesledovala krajinu za oknom, ale pozorne skúmala jeho tvár. Tiež sa zmenila. Bola vážnejšia a nezvyčajne opálená. Kedysi bledú farbu viktoriánskeho chlapca teraz vystriedala sýta, zlatistá farba. Do môjho pocitu eufórie a úľavy, odkedy imigračný úradník po dlhej kontrole na letisku na celú čakáreň zvolal Mekejla Blejzek!, aby mi podal tvrdý papier s ročnými pracovnými vízami, sa začali vkrádať obavy. Nový život v Kanade možno nebude až taký bezstarostný a jednoduchý, ako som si predstavovala. Toto nie je jedna z ďalších dovolenkových ciest po Severnej Amerike. Toto je naozajstný život. Mišo totiž uplynulé tri mesiace pracoval na stavbe.
Keď som sa pár dní predtým u sestry v Bratislave prikryla perinou na rozťahovacom gauči a pružina z neho mi vystreľovala do chrbta, zaliala ma vlna nekonečného blaha. Už nemusím nič. Uplynulý polrok plánovania, zbavovania sa vecí a neistoty je za nami. Všetky zmluvy vypovedané, byt v Rakúsku odovzdaný, a všetky slová na rozlúčku vyslovené. Pomyslela som si, že toto je možno ten pocit vrcholu, pre ktorý sa ľudia, ktorí nemajú žiadne iné problémy v živote, štverajú na Mount Everest. Bola som odhodlaná vykročiť v ústrety hocijakému osudu, ktorý ma v nastávajúcich dvanástich mesiacoch čakal. V teoretickej rovine som si uvedomovala, že možno budem musieť začať úplne od nuly a v teoretickej rovine som bola pripravená robiť naozaj hocičo. Okrem nekonečného pokoja som sa v danom momente zároveň ocitla aj v stave nekonečnej nevedomosti, pretože som vôbec netušila, čo ma čaká. S úsmevom som si potiahla perinu až k ušiam a odratávala posledné hodiny do môjho letu.
My s Mišom mávame často celkom diskutabilné nápady, ale nepresťahovať sa do Kanady naraz bol určite jeden z najlepších nápadov, aké sme kedy mali. On už za tri mesiace stihol vyriešiť veľa praktických vecí, a tak môj príchod do Vancouveru bol oveľa plynulejší a okamžite som sa cítila ako doma. O to ľahšie to bolo, keďže prostredie, kde je všade naokolo hustá zeleň, dychberúca divoká príroda a útulné, hmlisté a daždivé zimy, je pre mňa ako stvorené. Po príchode som mala kultúrny šok len z troch vecí. Prvýkrát v mojom živote sa mi stalo, že mi cyklista zastavil a pustil ma cez cestu. Druhý šok som dostala pri chladiacich boxoch v potravinách, kde som zistila, že síce tu majú desať druhov cheddaru, všetkých tých desať druhov je dosť pochybných a absolútne by ich nemali označovať ako syr. V poslednom rade sa doteraz neviem spamätať z toho, aké krátke šortky tu muži nosia. Hoci majú všetci obdivuhodne vyrysované nohy z plážového volejbalu, pri pohľade na dĺžku tých šortiek sa človek už začína pýtať, či je to celé ešte stále v hraniciach dobrých mravov.
V novej krajine sa všetko skladá z malých víťazstiev. Keď si vybavíte nové telefónne číslo, založíte bankový účet, spravíte si doma prvé espresso, prihlásite sa do knižnice, nadviažete prvé priateľstvo, či po roku konečne nájdete dobrý kváskový chlieb. Na zozname vecí, ktoré som potrebovala urobiť ako prvé, bolo kúpiť si zubnú kefku, nohavice a nájsť si prácu. Po prvýkrát v živote sa mi stalo, že nájsť si prácu bolo ťažšie ako zohnať dobre padnúce nohavice s hlbokými vreckami. Pristátím vo Vancouveri sa každému z nás spustila časomiera dvanástich mesiacov, počas ktorých naša misia bola jednoznačná: nielenže musíme nejakú firmu presvedčiť, aby nás zamestnala na dočasné víza, ale aby sa kvôli nám aj pustila do zdĺhavého a ohromne byrokratického procesu po tom, čo nám víza vypršia. Ani na chvíľu som však nepochybovala o tom, že by to nemohlo vyjsť. Problémom ale je, že Kanada nie je Európa. Všetko tu funguje úplne inak. Nedá sa jednoducho pokračovať v tom, kým sme boli, a čo sme robili predtým. Postupne som začínala chápať, že usadiť sa tu nepotrvá týždne, ale bude to trvať možno aj roky. Dostaneme však tú možnosť? Poviete si, ale veď sa toľko neboj, aj moja sesternica z tretieho kolena sa kedysi odsťahovala do Kanady s desiatimi dolármi vo vrecku, a aha, dnes už má občianstvo. Ak sa však váš rodinný známy neodsťahoval za oceán práve vtedy, kedy my, tak jeho skúsenosť, akokoľvek inšpirujúca, pre nás už vôbec nie je relevantná. Do našej imigračnej rovnice okrem neustáleho odpočítavania času pribudla aj skutočnosť, že imigračné pravidlá v Kanade sú momentálne najprísnejšie za posledné desaťročia a Vancouver bol uplynulý rok jedným z najhorších miest v galaxii, kde si človek mohol hľadať prácu. Na to, aby sme po roku dostali nové víza, dnes už nestačí jednoducho len pracovať. Musíme mať tú správnu prácu, v správnej kategórii, za správnu hodinovú mzdu. Nech som túto rovnicu počítala hocijakým spôsobom, výsledok mi žiaľ nevychádzal kladne.
V jedno skoré chladné októbrové ráno som sedela na veľkom dreve na pláži a sledovala čajky kolísajúce sa v rozbúrených vlnách prílivu. V rukách som držala kávu, ktorá ma príjemne hriala. Mišo bol už dávno na stavbe. V hlave som mala úplný zmätok. Ako mi môže byť tak dobre a zle zároveň? Bolo to už čosi vyše mesiaca, odkedy som každý deň namáhavo prepisovala môj dlhý životopis do ešte dlhších formulárov v žiadostiach o prácu na stránkach kanadských firiem. Pri čítaní dystopických románov o súboji človeka so strojmi asi len málokto tušil, že vlastne pôjde o uchádzača o prácu bojujúceho s automatizovanými softvérami, ktoré personalistom filtrujú životopisy.
V tomto období som písala viac než kedykoľvek predtým. Namiesto poetických opisov ranného ružového neba a veľkých morských vtákov letiacich nad oceánom, to ale boli motivačné listy, dúfajúc, že tam niekto niekde medzi riadkami precitne. Vôbec som nechápala, prečo nikto nemá záujem o mňa, o moje dlhoročné skúsenosti z Viedne, niekoľko cudzích jazykov či spoľahlivú a pokojnú povahu. Moje krehké sebavedomie sa rozlialo do mora a vlny ho odplavili ďaleko preč.
Jeseň bola výnimočne krásna a ja som neverila, že toto obdobie dokážem mať ešte radšej. Javory sfarbené dočervena lemovali cesty a obrovské listy mi pri chôdzi padali k nohám. Štvrť West End, v ktorej bývame, mám snáď najradšej z celého mesta. Je typická svojimi starými vancouverskými drevenými domami. Obrastené machom a ťahavými rastlinami sa tieto domy nenápadne ukrývajú medzi mohutnými stromami a pôsobia veľmi pokojne a útulne. Na verandách vždy svietia zlatisté svetielka, na schodoch sú položené kvetináče rôznej veľkosti s rastlinami, aké som doteraz nevidela. V predzáhradkách sa často v hustej papradi schovávajú medvedíky čistotné, veveričky či skunky s huňatými bielo-čiernymi chvostami. Ak okrem nich zbadám v okne aj mačku, nič viac v daný deň už nepotrebujem. Teda, až kým si nespomeniem na prácu.
Prešli dva mesiace. Stála som v prítmí spálne pozerajúc von oknom na vysvietené mesto. Pozerala som na mesto, ktoré ma odmieta. Nikto na celom kontinente ani len netuší, kto som a aké schopnosti v skutočnosti mám. Ocitla som sa vo veľkom rozpore medzi mojimi očakávaniami, s ktorými som sem prišla, a realitou, ktorá sa odohrávala. Za normálnych okolností by som bola trpezlivá a zmierená s tým, že veci trvajú. Tu sa mi však nemilostne míňal čas. Bola som preto o to viac odhodlaná nájsť si svoje miesto v tomto nedostupnom meste. Neexistuje totiž také lietadlo, do ktorého by som o rok v septembri nastúpila a letela naspäť na Slovensko. Mňa tu život naozaj baví. Veľa vecí tu zažívam úplne po prvýkrát. Práve tu som po prvýkrát videla baseball a zápasy NHL, či sedela a počúvala koncert Neila Younga pri západe slnka v parku, nad ktorým prelietavali kanadské husy. V kine som s popcornom v ruke sledovala Twin Peaks na veľkom plátne a raz po ceste domov popri pláži som zazrela skutočnú veľrybu. Baví ma zobúdzať sa na zvuky čajok, ktoré po celý deň neutíchajú. Baví ma cestovať metrom a pozerať sa z vyvýšenej trate na mohutné borovice, baví ma čítať verejné oznamy vo francúzštine, baví ma tu úplne všetko. Preto sa každý deň znova a znova snažíme nájsť spôsob, ako tu zostať. Ak sa nám to nepodarilo včera, na druhý deň to skúsime znova, tentoraz inou cestou.
Pri pohľade na zostatok na účte som s chvejúcou sa spodnou perou urobila rozhodnutie, ktorého som sa celý čas tak obávala. V nasledujúcich dňoch som sa začala pozerať do každého výkladu, na každé dvere, na každý stĺp, či niekde nebude oznam, že hľadajú posilu. V jednom momente som posielala životopis na technologickú pozíciu so šesťciferným ročným platom a vzápätí som si čítala pracovnú náplň upratovacej sily v nemocnici. Moje aristokratické ja v tele pracujúcej triedy nad touto situáciou horko zaplakalo.
Ja viem, že niektorí z vás si hovoríte, že v mojom písaní len prehnane dramatizujem a že by som mala byť vďačná, že vôbec v Kanade som. Povedali by ste ale aj takej Charlotte Brontëovej, že aj ona vo svojom písaní zbytočne dramatizovala, keď pána Rochestera nechala pri požiari sídla oslepnúť, aby jeho postavu pokorila, a aby precitol, kým si znovu získa srdce Jany Eyrovej? Pozrite, je iné niekam ísť, keď máte dvadsať, kedy nemáte problém bývať v suteréne s ďalšími jedenástimi ľuďmi a do zahraničia idete len tak vyskúšať, či sa vám tam zapáči. Ja mám tridsaťsedem, v suteréne som už bývala a moje energetické rezervy sú značne obmedzené. Nehľadám nové zážitky. Ja tu chcem jednoducho len žiť. Chcem sedieť na lavičke pri vode, striedavo si čítať a striedavo pozorovať ako si vrany z výšky hádžu na zem mušle, aby ich rozbili. Samozrejme, že sú na svete ľudia, ktorí to majú oveľa horšie ako ja a pán Rochester. To, čo sa však jednému môže zdať ako prehnaná dráma, je pre druhého tým najväčším životným bojom, aký možno zvádza, a tou najväčšou lekciou, ktorou si musí – či už ako knižná, alebo reálna postava – prejsť. Ak máte ďalšie námietky, pokojne sem prídite, a okrem toho, že vám v Gastowne ukážem parné hodiny, si to môžeme pri veľkom tanieri poutine všetko prediskutovať aj osobne.
V miestnosti potichu znel Saint-Saënsov Le Carnaval des animaux, časť Le cygne. Prichádzajúcich hostí som už vo dverách zdravila širokým úsmevom. Bol upršaný decembrový večer, a tak som každému najskôr ponúkla šálku horúceho mätového čaju s púčikmi ruží, ktorú som v súlade s japonoskou filozofiou omotenashi podávala v dvoch dlaniach, s jemným úklonom. Následne som opäť posunkom oboch rúk, každého nasmerovala k dlhému mosadznému umývadlu, kde som najprv do rúk zobrala tmavú jantárovú fľašu s jemným citrusovým mydlom s rozmarínom a mandarínkovou kôrou, a vzápätí druhú fľašu s trocha zemitým, exfoliačným mydlom s bergamotom a vetiverom.
Keď som sa dávnejšie zamýšľala nad tým, aké zamestnanie by bolo pre mňa ideálne, na prvom mieste by určite bolo stať sa kultúrnym kritikom. Ľudia by ma pozývali na prestížne kultúrne udalosti a ja by som o nich písala, prečo sa mi nepáčili. Na druhej strane, ak by som mala povedať, aká najhoršia možná profesia pre mňa existuje, na prvej priečke by sa s úplnou istotou ocitol predaj. Za prvé, nerada niečo niekomu ponúkam, a za druhé, v tejto pozícii sa nemôžem venovať jednej z mojich obľúbených činností, ktorou je vyhýbanie sa ľuďom.
Po dvoch úspešných kolách pohovorov som konečne dostala moju prvú prácu vo Vancouveri. Vravela som si, že pracovať pre Aesop určite nebude až také zlé, keďže je známy svojimi estetickými a architektonicky zaujímavými predajňami s kvalitnou telovou kozmetikou. Čo však bolo pre mňa ešte dôležitejšie, vedela som, že tam na mňa celý deň nebude žiariť neónka so silou stotisíc lúmenov a hrať Tame Impala ako v iných obchodoch. Vôbec mi neprekážalo nosiť hnedú zásteru, keďže som ešte stále mala len dve kombinácie oblečenia, ktoré našťastie boli obe v čiernej farbe, takže boli v súlade s odevným kódexom. Nevadilo mi ani to, že som sa mala pýtať len otvorené otázky, na ktoré zákazník nemôže odpovedať áno alebo nie, a musela sa naučiť rozoznávať vyše stopäťdesiat fľaštičiek s identickými minimalistickými etiketami, ktoré som na regáloch smela zoraďovať len v nepárnom počte. Moje sebavedomie dávno odplavené vlnami však napriek tomu každý deň dostávalo zabrať, že práve toto sa stalo mojou realitou. Polovicu svojej dennej energie som minula len na potláčanie myšlienky, že takúto prácu som mohla robiť aj pred dvadsiatimi rokmi, a tú druhú som venovala ovládaniu mojich východoeurópskych mimických svalov na čele počas interakcií s Edwardom, manažérom predajne. Bol to historicky prvý Kanaďan, nad ktorým som prevrátila oči.
Je veľa vecí, na ktoré sa nedá pripraviť dopredu. S jednou som však počítala naisto. Vedela som, že raz nastane chvíľa, kedy môj mozog so mnou začne hrať hry. Začne mi podsúvať klamlivé obrazy a bude sa ma snažiť presvedčiť, aký úžasný život som len pred pár mesiacmi viedla. Nikdy som nevnímala, že žijem nejaký veľkolepý život. Zrazu mi môj obyčajný deň vo Viedni prišiel ako nedosiahnuteľný cieľ. Mala som prácu v marketingovej agentúre, pravidelne som športovala a našim sivým Mini som sa vozila po kľukatých cestách dolného Rakúska. Tento minulý život sa mi začal v hlave prehrávať ako film, v ktorom bolo všetko kinematograficky dokonalé. Ja som ale môj mozog už dávno prekukla. Viem, že si nedokáže užívať veci v čase, keď sa dejú. Môj život sa mi zdá byť oveľa príťažlivejší v minulosti či v budúcnosti, len nie v prítomnosti. Preto som si uplynulé leto na ceste domov z Billy vedome vytvorila v hlave pripináčik – pripla som si ten moment a pocity, ktoré som mala, aby som sa k nim mohla v Kanade, v prípade potreby, vrátiť. Bol to horúci augustový večer a všetko naokolo bolo ponorené do zlatého svetla. Malý potok vedľa lesnej cestičky vydával upokojujúci zvuk a všade naokolo bolo počuť cvrčky. Zmocnil sa ma pocit, ktorý by Rakúšania pomenovali ako Beklemmung. Cítila som sa stiesnene. Netúžila som po deťoch, vlastnom dome a dôchodkovom sporení. Túžila som po slobode. Uvedomila som si, že takýto zdanlivo stabilný život mi nesedí, pretože prostredie, v ktorom som sa nachádzala, bolo vytvorené pre ľudí, ktorí chcú deti, vlastný dom a dôchodkové sporenie. Vedela som, že niekde inde určite existuje miesto, ktoré bude omnoho viac otvorené a stimulujúce. K tomuto poznaniu som sa uplynulé mesiace musela pravidelne vracať a pripomínať si ho. Je totiž veľmi ľahké odolávať nostalgii, keď má človek stále veľa entuziazmu a motivácie, problém nastáva, keď začnú dochádzať sily, lebo práve vtedy sa nostalgia začne zakrádať ako omamná hmla, ktorá úplne zahalí realitu a aj úsudok.
Nemám rada odliv. Hladina na mori je hladká, nehybná a pokojná. Mám rada búrlivé a nevyspytateľné vlny prílivu. Nemám rada slnečné počasie, jasnú oblohu a prudké poobedné slnko. Mám rada súmrak, meniace sa tmavé oblaky a hmlu nad horami. Možno mám nejaký mentálny problém, ale baví ma chaos, ruch a novosť vecí. Myslím, že je to preto, lebo to vytvára kontrast s mojím vnútrom, a tento veľký kontrast následne prechádza do absolútnej harmónie. Nie som človek rutiny. Akonáhle niečo začne mať znaky pravidelnosti, znervózniem a vždy to potrebujem niečím rozrušiť. Možno sa preto vždy, keď život zapadne do pohodlného rytmu, potrebujem posunúť niekam inam a začať odznova. Prvé mesiace v Kanade však bolo celé moje vnútro rozbúrené ako vlny oceánu, a tak som sa pristihla pri tom, ako vyhľadávam opak, a ako sa snažím vybudovať si repetitívnosť a stabilitu okolo seba. Moja nová rutina spočívala v tom, že som do Aesopu chodila o desať minút skôr, aby som sa mohla zastaviť v polovici Burrard Bridge, monumentálneho Art deco mosta ponad záliv. Občas som z výšky pozorovala plávajúce tulene, inokedy som zasa len tak sledovala vlny a nechala moje slzy padať dolu do vody, pretože mi na vízach ostávalo už len osem mesiacov. Keď prešlo desať minút, slzy som si utrela, z múriku zobrala kávu, pustila Nine Inch Nails a pokračovala v ceste do práce, kde som si opásala zásterku a ponúkala jemné citrusové mydlo s rozmarínom a mandarínkovou kôrou alebo trocha zemité, exfoliačné mydlo s bergamotom a vetiverom.
Postupne som si osvojila svoju predávajúcu osobnosť a už od dverí som presne vedela, či daný človek potrebuje priestor, alebo mám naopak k nemu energicky podísť a na ruku mu naniesť nový pleťový koncentrát s cédrom. Väčšina interakcií s ľuďmi bola príjemná, pretože Kanaďania sú vo všeobecnosti veľmi zdvorilí a prívetiví. Treba však poznamenať, že stáť vyše osem hodín na nohách a viesť smalltalky pri nízkej hladine železa v krvi je z mojej strany naozaj pozoruhodné. Moja denná sebaľútosť ma však postupne začala opúšťať. Čím viac som spoznávala príbehy ľudí, s ktorými pracujem, tým viac som si uvedomovala, že môj osud ani zďaleka nie je jedinečný. Každý jeden cudzinec bol výnimočný. Jeden bol tanečník baletu, druhý ilustrátor a iný kedysi písal pre módny časopis. Všetci hovorili niekoľkými jazykmi a všetci sa borili s vízami, hoci boli vzdelaní a neskutočne pracovití. Vtedy mi to došlo. Toto je život imigrantov.
Všade počúvame, že prisťahovalci berú prácu domácim. Neviem, prečo sa tým ale vždy myslia len tie najnižšie pozície. Nepostrehla som totiž rovnako silné emócie v prípade, ak zo zahraničia príde manažér alebo CEO, ktorý zoberie prácu nejakému úbohému miestnemu manažérovi. Týchto ľudí s vysokými pozíciami ani neoznačujeme ako imigrantov, ale vznešeným slovom expati. Na expatov sú kladené omnoho menšie nároky. Nemusia byť za všetko vďační ako bežní imigranti a ani nevadí, ak náhodou nehovoria jazykom krajiny, do ktorej sa presťahovali. Hoci ja by som osobne povedala, že také zdravotné sestry, robotníci či farmári sú pre spoločnosť prospešnejší ako stredný manažment, ktorý sa len snaží optimalizovať zisk pre súkromnú korporáciu. Imigrácia sa v súčasnosti reguluje veľmi prísne, avšak to, že len v minulom roku prišli o prácu tisíce Kanaďanov kvôli umelej inteligencii, nejak ostáva kritikmi imigrácie a vládou zatiaľ nepovšimnuté a regulácia je v nedohľadne. Povedala by som o sebe, že som veľmi racionálne zmýšľajúci človek a preto vôbec nie som proti pokroku. Na pokrok sa nehnevám. Hnevám sa na bezbrehú chamtivosť, ktorá je príčinou takmer každého jedného problému tohto sveta. Ako je možné, že predávam mydlo za šesťdesiat dolárov, ale z môjho platu si nedokážem zaplatiť ani nájom? Ak by bolo na mne, namiesto minimálnej mzdy by som zaviedla maximálnu mzdu. Kto má za život, prosím vás, väčšie výdavky ako, povedzme, jednu miliardu? Veď aj mne by stačilo dvadsaťtri miliónov, a to, ako všetci už dobre vieme, je čo povedať.
Jedno ráno mi pri prechádzaní okolo butiku Ralph Lauren skoro zabehla moja ranná káva. Vo výklade boli figuríny oblečené do flanelových košiel a roztrhaných riflí s fľakmi od farby a hliny. Stála som pred tým výkladom v nemom úžase. Trend jeseň/zima pre bohatú vrstvu bude očividne prezliekanie sa za manuálne pracujúcich ľudí, lebo luxusné večerné róby sú podľa všetkého už out. Mišovi som následne povedala, že sa už nemusí cítiť menejcenne, keď cestuje autobusom zo stavby domov v úplne zablatených nohaviciach, pretože má na sebe outfit, za ktorý sú niektorí Vancouverčania ochotní zaplatiť tisíce dolárov. Mentalitu bohatých ľudí asi skrátka nikdy nepochopím. Toto som si tiež hovorila pri zákazníkoch, ktorí pri mojom úhľadnom balení ich veľkého nákupu extrémne drahej kozmetiky nervózne prešľapovali z nohy na nohu, lebo zaparkovali svoje SUV bez zaplatenia parkovného. Inokedy som si to hovorila, keď prišiel uhladený mladý muž v prešívanej Patagonia veste s veľkými zlatými hodinkami a posťažoval sa mi, že minulý týždeň u nás nakúpil vianočné darčeky za plnú sumu, ale dnes máme desaťpercentnú zľavu, takže chce celý nákup vrátiť a potom ho znova, za zľavnenú sumu, odo mňa kúpiť. Vtedy sa okolo mňa na chvíľu normálne spomalil čas. Premýšľala som nad tým, čo znamenajú všetky tie slová, ktoré práve vyslovil. Pre mňa je pointou toho, že mám peniaze, práve to, že ich už nemusím riešiť. Bohatstvo sa u mňa spája so slobodou, nie s úzkostlivým otáčaním každého centu. Predstavovala som si, ako sa tento muž v to ráno vlastne musel obliecť, dať si svoju Patagoniu vestičku, prečesať si vlasy, pobaliť všetky tie produkty do Aesop bavlnej tašky, sadnúť do auta, nájsť parkovacie miesto, vojsť do predajne, počkať v rade a napokon mi oznámiť svoj veľkolepý plán. Pochopila som, že hoci sa očividne nachádzam v úplne inej daňovej kolónke ako on, žijem omnoho slobodnejší život. Čas sa znova pohol a ja som sa zahľadela do jeho modrých očí. Hľadala som v nich aspoň náznak zahanbenia, či trošku viny, ale tie oči boli úplne prázdne. Kútiky úst som nasilu natiahla do širokého úsmevu, v súlade s japonoskou filozofiou omotenashi som vystrela obe ruky k nemu, aby som od neho zobrala tašku s nákupom a odpovedala, „v poriadku“, ale očami, a v súlade s mojou životnou filozofiou, som povedala, „nie je to vôbec v poriadku a tá vesta je aj tak škaredá“.
Zima vo Vancouveri bola nádherná. Celé mesto bolo pokryté hustým zeleným machom. Niekedy pršalo aj niekoľko týždňov a my dvaja s Mišom sme snáď boli jediní ľudia, ktorí sa z toho tešili. Hmla sa zachytávala na ihličnatých stromoch okolitých hôr a všade bolo cítiť mokrú zem, kôru stromov a slaný morský vzduch. Tieto zimné mesiace som okrem neustáleho úžasu nad krásou prírody severozápadného Pacifiku strávila aj neustálym pripravovaním sa na pohovory. Na jednej strane som sa tešila, že som začala dostávať pozvánky na pozície, ktoré boli konečne pre mňa a naše imigračné účely relevantné, na druhej strane mala každá firma tri až štyri kolá. Vravela som si, že aj voľba pápeža trvá kratšie a na kandidátov majú menšie nároky. Ako keby to nestačilo, v niektorých prípadoch som o pozíciu bojovala s uchádzačmi z celej Kanady a Ameriky. Táto skúsenosť na mne zanechala trvalé následky. Vo februári som sa konečne dostala do posledného kola na seniornú marketingovú pozíciu v jednej z najlepších konzultačných firiem na svete. Len tri dni som si pripravovala vetu, ako im poviem o mojej situácii s vízami. Skúšala som totiž rôzne prístupy – niekedy som víza spomenula už hneď v motivačnom liste, inokedy v prvom kole, a v tomto prípade som si tento detail nechala na posledný pohovor s partnerom firmy. V to ráno som si obliekla moju obľúbenú bielu bavlnenú košeľu, jemne som na seba naniesla Eidesis, vôňu od Aesopu s cédrom, santalovým drevom a čiernym korením, o ktorej niektorí ľudia tvrdia, že prináša šťastie, a na krk som si dala zlatú retiazku s príveskom DREAM BIG, ktorú mi dala moja kamarátka Luca pri našom lúčení. Tieto malé úkony celkom presne vystihovali moje aktuálne rozpoloženie. Na šťastné košele, vône a talizmany neverím. V to ráno som však usúdila, že budem potrebovať všetko šťastie, aj to, v ktoré ja sama neverím.
Pohovor prebiehal veľmi uvoľnene. Už to bolo takmer na dosah: pozícia, ktorá bola do posledného bodu napísaná pre mňa, plat, aký som dovtedy poznala len z rozprávania, a možnosť pravidelne cestovať po Kanade. Sebavedomo a profesionálne som napokon otvorila tému víz, ale vo vnútri som sa cítila ako malé dieťa, ktoré niečo zatajilo pred rodičmi. Keď mi partner firmy povedal, že to nebude najmenší problém, pretože majú tých najlepších imigračných právnikov v krajine, v pozadí som začula harfu a vlasy mi viali v jemnom vánku. Na jeho dlani mi ukázal nebo, čo všetko je v alternatívnej realite pre mňa možné, a čo všetko mi môže patriť. Ak by som dostala víza cez nich, dostal by ich aj Mišo a už by sme sa nemuseli o nič starať. Náš rozhovor sme ukončili priateľsky a ja som sa akoby nič vrátila naspäť do predajne. Všetko, čo bolo v mojich rukách, som už urobila a teraz je rad na nich. Ostávalo len čakať.
Dni plynuli. Naďalej som každý deň kráčala cez Burrard Bridge do práce a upierala pohľad na bannery s veľkým nápisom HOPE, ktoré sa vlnili vo vetre na lampách pozdĺž celého mosta. Nádej bola naozaj to jediné, čo tu s Mišom máme. Tešila som sa z každého momentu, kedy som sa pristihla pri tom, ako som si už pár minút v hlave neprehrávala moje odpovede z pohovoru. Neustále som si opakovala, že som to zvládla a že to skrátka musím nechať len plynúť. Každým dňom som sa však stále viac a viac zmenšovala, až napokon zo mňa nezostalo vôbec nič. Po pár týždňoch bannery na lampách vymenili a s nimi odišla aj moja nádej. Mišo medzitým, päťstopäťdesiat kilometrov od Vancouveru v malom mestečku Williams Lake, už niekoľko dní pracoval na stavbe nemocnice, kde staval bezpečnostné izby s mäkkými stenami pre prípadných rozrušených a impulzívnych pacientov. Náhle som pocítila túžbu sa tiež zavrieť do niečoho mäkkého a bezpečného, a to v úplnej izolácii.
V jedno marcové ráno mi pri zapaľovaní vonnej tyčinky v Aesope bliklo upozornenie na nový email. V súlade s japonskou filozofiou kōdō som plamienok na tyčinke zhasla rýchlym, no elegantným pohybom dlane, a jemne položila bronzový podstavec na pult zo zeleného mramoru. Potichu som sa vytratila do skladu, aby som si prečítala verdikt. Po nekonečne dlhých piatich mesiacoch výberového konania na pozíciu, ktorá by vyriešila všetky naše problémy a obavy z budúcnosti, som dostala odpoveď, ako sú radi, že ma spoznali, že mi prajú veľa šťastia, ale že vybrali iného kandidáta. Mobil som si pomaly vložila do vrecka hnedej zástery, otvorila dvere a mlčky sa postavila k Edwardovi za pult. Fyzicky som tam stála do konca dňa, no moje vnútro sa odtiaľ nenápadne vytratilo von, len čo ďalší zákazník otvoril dvere.
Jar prišla úplne nepozorovane. Keďže zima na západnom pobreží bola v porovnaní so sivohnedou zimou v Európe neskutočne zelená, zmenu obdobia som spoznala až vtedy, keď začali kvitnúť čerešne. Vôbec som nevedela, že vo Vancouveri rastie viac ako päťdesiat druhov čerešní, ktoré rozkvitajú postupne, takže ich kvety zaplavujú mesto takmer dva mesiace. Drobné ružové lupienky boli všade. Vo vestibulách budov, na podlahe autobusu, v mojich vlasoch. Všade boli mladé vrany a malé kanadské husy, ktoré napriek svojej veľkosti stále vzbudzovali dostatočný rešpekt. Kríky, stromy a rastliny kvitli vo svojej postupnosti niekoľko mesiacov a celý Vancouver pôsobil ako veľká botanická záhrada. Príroda jednoducho pokračovala vo svojom pravidelnom cykle ďalej tak, ako každý rok, bez ohľadu na to, čo som prežívala ja.
V jeden aprílový deň som pri pohľade do zrkadla začala mať pochybnosti o tom, či som vôbec silný človek. Kedysi som o sebe mala predstavu, že som v porovnaní s inými ľuďmi možno celkom silná. Teraz som hľadela na ten výjav v odraze a nespoznávala sa. Vyzerala som, akoby ma práve na breh vyplavilo more. Na moju obhajobu len poviem, že to nebol práve môj najlepší týždeň. Pamätám sa, ako by to bolo dnes, keď som pred mesiacmi odovzdávala pracovný laptop a myš na IT oddelení vo Viedni a v duchu som sa tlmene smiala, že toto je posledný raz, čo som robila s nemčinou. Teraz som mala za sebou tri kolá pohovorov v nemčine. Opäť raz som pohovormi prechádzala úspešne, až mi Rahul, ktorý pozíciu obsadzoval, jedného dňa napísal, ako sú radi, že ma spoznali, že mi prajú veľa šťastia, ale že vybrali iného kandidáta. Na poslednú chvíľu sa rozhodli, že preferujú niekoho z východného pobrežia. Celkový počet odoslaných žiadostí o prácu už dávno presiahol číslo dvesto. V ten istý týždeň nás navždy opustil najlepší pes v bratislavskom okrese, Rudko, a pri podávaní uteráčiku zákazníkovi v Aesope ma seklo v chrbte až do tej miery, že som sa nemohla pohnúť. Keď som si následne chcela vybaviť vyšetrenie, zistila som, že mi personálne oddelenie do systému zadalo zlé údaje, takže po skúšobnej dobe mi nenabehlo zdravotné poistenie. Na jednej strane som sa tomu až tak nečudovala, keďže, ako už všetci vieme, takéto veci sa mi stávajú bežne. Tak trochu som však dúfala, že presťahovaním sa na iný kontinent sa konečne strasiem tohto svojho životného údelu. Kúpila som si teda dve kilá magnéziovej soli do kúpeľa a každý večer som v horúcej vani dúfala v zázrak.
Mišo v tom období vstával o pol štvrtej ráno, aby dve hodiny komponoval orchestrálnu skladbu a potom so stokilovým ruksakom ešte po tme šiel na autobus, metro a následne ešte jeden autobus, aby po dvoch hodinách konečne prišiel na stavbu, kde vo vancouverskom daždi celý deň pracoval v blate, a potom celý premočený zasa cestoval naspäť domov, aby si pripravil veci na ďalší deň a šiel o ôsmej večer spať. V jedno skoré ráno sa zobudil a rozhodol sa svoju rannú rutinu zmeniť. Dal výpoveď. Treba povedať, že my tu absolútne netušíme, ktoré rozhodnutie je to správne. Jediné, čo v takýchto prípadoch vieme, je, že cesta k nášmu cieľu – usadeniu sa – nie je len jedna. Spočiatku sa zdalo, že Mišo má v práci reálnu možnosť získať pracovné povolenie na ďalší rok, no ukázalo sa, že kvôli novému sprísneniu imigračných pravidiel do toho firma nakoniec nepôjde. Ostávali mu už len tri mesiace. Pokiaľ v Kanade nezískate trvalý pobyt, neprejde deň, kedy nemyslíte na víza. Na každom kroku ste konfrontovaní so svojím dočasným statusom. Stačí, aby ste v obchode do rúk vzali krabicu trvanlivého mlieka a uvedomíte si, že to mlieko expiruje neskôr ako vaše víza. Mišo urobil skok do obrovskej tmavej priepasti a vôbec netušil, čo sa nachádza na jej dne. Tam dole sa však neocitol sám. Bola som tam už ja. A tak sme v tej tme boli spolu.
Jar sa pomaly menila na leto, dni sa predlžovali a daždivé dni boli čoraz viac zriedkavejšie. Kráčala som do práce a ostré ranné slnko mi prudko svietilo do očí. Ako vždy som sa zastavila v strede mosta. Pozerala som sa na panorámu mesta a hovorila si, ako Vancouveru nepristane modrá obloha. Nechápala som, ako sme sa ako ľudstvo dostali od elegantného a prepracovaného štýlu Art deco či Beaux-Arts k týmto chladným, do zelena sfarbeným skleneným vežiam, ktoré sú úplne nevkusné a sterilné. Po prvýkrát som sa začala v mojej hlave baliť naspäť domov. Moje sny boli nielenže väčšie ako ja sama, ale boli väčšie ako celá Kanada. V ten deň som stála v Aesope vedľa Aly a plakala do uteráčika na ruky pre zákazníkov. Tú nekonečnú neistotu a tlak míňajúceho sa času som už viac nevedala spracovávať. Ona mi bez najmenšej pochybnosti v hlase povedala slová, ktoré som presne v tom momente potrebovala počuť: „Mekejla, vy to dáte, uvidíš, len ostaň v Kanade. Nesmieš odísť. Podarí sa to.“ Potom mi na moju tvár jemne rozprášila osviežujúcu a hydratačnú pleťovú hmlu s výťažkom z lupienkov ruží a harmančeka, ja som si utrela slzy do úhladne zloženého uteráčika na ruky, ktoré boli naukladané v nepárnych kôpkach po troch na ružovom mramore vedľa veľkého mosadzného umývadla a s nadšením privítala ďalšieho zákazníka.
Možno si už po niekoľkýkrát kladiete celkom oprávnenú otázku, načo toto všetko vlastne robíme. V tom prípade si dovolím položiť jednu otázku aj ja: načo vôbec niečo robiť? Načo si niekto zakladá rodinu, iný celé mesiace trénuje na triatlon a načo niekto zas študuje klavír na Juilliarde? Veľa vecí, pre ktoré sa dobrovoľne rozhodneme, nám z určitého hľadiska život skomplikuje a urobí ho náročnejším. My sme tu stále preto, lebo ja a Mišo sme ako také ťahavé rastliny, ktoré sa vždy budú ťahať za svetlom na povrch. Chceme rásť a prerásť to, kam boli zasadené, a s tým my skrátka nič neurobíme. Prostredie ako Kanada je na rast ideálne. Život je tu pre nás oveľa uspokojivejší. Ja tu žijem každú jednu minútu naplno. Uvedomujem si jej hodnotu, lebo každou jednou minútou sa čas míňa a viem, že jedna z tých minút raz môže byť tá posledná. Nie je práve toto ten stav mysle, o ktorý sa všetci usilujeme?
Všetky moje problémy vychádzali z toho, že som mala konkrétnu predstavu o tom, ako má náš život na novom kontinente vyzerať. Vedela som, že ak mám každé ráno znova vstať z postele a snažiť sa zo svojej momentálnej situácie dostať, musím zmeniť prístup. Takto to ďalej nepôjde. Prijala som realitu, že sú veci, ktoré neovplyvním, a že neviem, ako bude vyzerať zajtrajšok. V tomto novoobjavenom postoji sme si s Mišom podali ruku a prihlásili sa na skúšku z francúzštiny. Ostávala nám posledná možnosť, ktorú sme zatiaľ neskúsili. Jediné, čo sme k vízam cez frankofónnu mobilitu potrebovali, bol certifikát z francúzštiny, a zamestnávateľa, ktorý by nás sponzoroval. My sme zatiaľ nemali ani jedno z toho, ale javilo sa to ako oveľa jednoduchšia cesta, než sa stať chirurgom či leteckým mechanikom. Toto bol jediný imigračný program, ktorý kanadská vláda ešte stále nesprísnila, keďže chcú v Kanade čo najviac francúzsky hovoriacich ľudí. My sme sa francúzštinu učili sotva rok, cez Duolingo. Zoskupila som všetky moje lingvistické a didaktické skúsenosti a vypracovala som stratégiu. Ako prvé som nám kúpila pracovné zošity. Ja som si cvičenia vypĺňala vždy, keď v Aesope so mnou okrem Edwarda nikto nebol, Mišo ich zasa vypĺňal po dlhej ceste z novej práce na stavbe. Písali sme si vety na malé nastrihané papieriky a počas spoločného behu sme sa z tých viet skúšali. Každý deň som Mišovi na pohár s ovsenou kašou na samolepku napísala le mot du jour, aby sa každý deň pri jedení raňajok v práci naučil nové slovo.
O niekoľko týždňov nadišiel deň skúšok a s ním aj chvíľa, keď sa malo ukázať, či naše úsilie malo vôbec zmysel. Naša budúcnosť v Kanade závisela od toho, či tieto skúšky urobíme aspoň na stredne pokročilú úroveň. Cítila som sa, akoby som všetky svoje žetóny stavila na jediné políčko v rulete.
Posadila som sa za dlhý stôl. Predo mnou ležal iPad so zadaním mojej ústnej skúšky. Desať minút som mala skúšajúcu oproti mne po francúzsky presviedčať, aby si adoptovala mačku. Mišo zasa dostal za úlohu svoju skúšajúcu presvedčiť, aby s ním šla na hodinu zumby, čo je naozaj čo povedať, keďže on ešte nikoho nikdy o ničom nepresviedčal, a to ani vo svojom rodnom jazyku. Pri štyridsaťminútovej skúške z počúvania som sa pristihla pri tom, ako sa znova mentálne balím naspäť na Slovensko. Náročnosť otázok sa stále zvyšovala a miera môjho sústredenia priamo úmerne klesala, a ja som sa nevedela rozhodnúť, či zdrojom Rimbaudovej tvorby bola neprítomnosť otca alebo jeho početné cesty do zahraničia. Oficiálne som dosiahla hranicu svojich síl a schopností. Po skúškach som sa pri umývaní rúk na toaletách zamyslela nad tým, prečo je dávkovač mydla tak ďaleko od umývadla. Musela som k nemu prejsť doslova niekoľko krokov. Po dlhej ceste naspäť k umývadlu mi napadlo, že toto je rukopis mužského sveta. Nepraktický, kde človek musí stále prekonávať len nejaké prekážky. Muži si jedného dňa sadli a nakreslili rovné čiary na mape a doteraz sa o nich hádajú. Vymysleli tisíc pravidiel, ako môžem ostať za danou čiarou. Nápadne mi to pripomínalo baseball. Nechápem, ako tu jeden deň môžem byť, a na ďalší už nesmiem. Veď ja som predsa stále tá istá, s rovnakými vlastnosťami, rovnakými schopnosťami a s rovnakými úmyslami. Celý rok sa snažím porozumieť tomu, čo vlastne máme robiť, aby sme tu mohli ostať, a rovnako, ako v prípade baseballu, tieto pravidlá nedokážem pochopiť. Zároveň rozmýšľam, ako to ale dokázali všetci tí, ktorí sa na toaletách ani papierovou utierkou nevedia trafiť do odpadkového koša.
Cestovala som metrom na druhý koniec mesta, až za rieku Fraser. Po hodine cesty som vystúpila a popri diaľnici kráčala do laboratória na výrobu okuliarov. Vo veľkej rýchlosti ma míňali kamióny a ja som si svoju zraniteľnosť uvedomovala viac než obvykle. Znovu som nemala poistenie. Bola som v skúšobnej dobe. Keď som napokon prišla k nízkej budove, prístupovou kartičkou som si otvorila dvere, na prvom poschodí si sadla za stôl, otvorila laptop a s ním aj marketingový kalendár na ďalší mesiac.
Dva a pol mesiaca pred vypršaním mojich ročných víz sa mi to podarilo. Dostala som prácu v marketingu. V Aesope som zásteru mohla na vešiačik konečne zavesiť natrvalo. Táto sedemmesačná skúsenosť úplne prevrátila môj svet. Tak, ako pán Rochester, aj ja som musela o niečo prísť, aby som pochopila, čo je vlastne dôležité. Ostré hrany mojej hrdosti sa od prvého dňa pomaly obrusovali, až kým som prestala bojovať s tým, čo som nemohla zmeniť. Zistila som, že viac ako osobnostné predpoklady na nejakú prácu je dôležitejší prístup. Síce som sa neodnaučila prevracať oči nad Edwardom, čo naznačuje, že istá hrdosť asi stále vo mne ostala, ale odchádzala som odtiaľ ako najlepší predajca v západnej Kanade, pretože som každý deň svoju prácu robila najlepšie, ako som vedela, bez ohľadu na to, čo som si myslela o mojej hodinovej mzde, o niektorých zákazníkoch, alebo čo sa dialo v mojom vnútri. Uvedomujem si, čo pre mňa znamená možnosť pracovať a zostať tu. Moja nová práca je síce na opačnom konci mesta, za plat, nad ktorým by každý Vancouverčan len mávol rukou, a len dočasný záskok na rok, ale pre mňa je to ako výhra v lotérii. V novej práci totiž súhlasili s tým, že ma budú sponzorovať cez môj francúzsky certifikát, keďže som očividne skúšajúcu vedela desať minút presviedčať, aby si adoptovala mačku. Navyše, po mesiacoch budeme mať konečne s Mišom spoločný voľný čas, keďže už nebudem pracovať cez víkendy. Mišo svoj certifikát získal tiež a v jeho práci rovnako súhlasili s tým, že mu pomôžu s jeho novým pracovným povolením. Ak by už niekto mal v ruke pripravené šampanské a chystal sa predniesť príhovor, len v rýchlosti poviem, aby položil pohár znova na stôl. Naše žiadosti ešte stále nie sú schválené a na rozhodnutie budeme musieť čakať možno ešte dlhé mesiace. Mišova situácia so žiadosťou sa dokonca zamotala až tak, že ani po troch sedeniach naša imigračná konzultantka presne nevedela, o čo vlastne ide. Úprimne, ja jej to vôbec nemám za zlé. Znova raz sme sa ocitli v tmavej priepasti neistoty, hoci ja som aspoň v septembri nemusela nastúpiť na lietadlo a odísť, tak, ako som si to predstavovala už tisíckrát. Do rozhodnutia mojej žiadosti paradoxne Kanadu ani opustiť nesmiem. Nad tým, aký zmysel má toto pravidlo, sa už radšej zamýšľať ani nejdem.
Jedna zo základných túžob človeka je niekam patriť. Pocit, že je niekde vítaný, kde môže byť sám sebou. Keď som odchádzala do Kanady, veľa ľudí sa tak zahľadelo do diaľky, povzdychlo si a povedalo, že aj oni by hneď šli. Nikto iný však nešiel. Ja sa nikomu ani nečudujem. Zmeny vôbec nie sú ľahké. Inak by každý žil svoj vysnívaný život. Odísť osemtisícpäťsto kilometrov od domova, kde vás nikto nečaká, neponúka relokačný balíček či manuál, ako tam fungujú veci, nie je tá najľahšia vec na svete.
Jedno ráno pri prechádzaní Stanley Parkom som medzi hustou papraďou zbadala mohutný padnutý strom. Musel tam ležať už celé roky. Podišla som k nemu a prezerala si každý jeho detail. Básnik William Blake by o tomto výjave napísal, že som v tom okamihu pootvorila dvere vnímania. Ak dovolíte, môj vlastný výklad by znel, že človek sa niekedy až tak veľmi dokáže uzavrieť do svojho vlastného sveta, že všetko okolo seba vidí už len cez úzke štrbiny, ako keby bol v tmavej jaskyni. Keď však otvoríme dvere svojho vnímania, zistíme, že svet okolo nás siaha do nekonečnosti. Na prvý pohľad ten strom pôsobil ako mŕtvy. Keď som sa však zadívala pozornejšie, v jeho rozpadávajúcom sa kmeni som objavila život. Ten kmeň bol celý obrastený machom a hubami, liezli po ňom malé chrobáčiky a z niektorých miest vyrastala mladá papraď. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby človek v živote nikdy neprestal žasnúť nad vecami okolo a skúmať ich. Ja som tu bola po celý čas obklopená toľkou krásou, ale uzavretá do svojich vlastných problémov som ju postupne takmer úplne prestala vnímať. Som v jednej z najslobodnejších krajín na svete, avšak vo svojej hlave som tú slobodu takmer vôbec nemala. Viem, že raz príde deň, keď sa obzriem za uplynulým rokom a poviem si, aké nesmierne zaujímavé a dobrodružné obdobie to bolo. Samozrejme, bude to až potom, keď to všetko bude už bezpečne za mnou. Ešte totiž potrvá, kým sa opäť raz budem môcť spokojne zakryť perinou až po uši a už nemusieť nič, no keď raz tento moment príde, bude to ten najlepší spánok. Možno som aj ja ako ten strom v Stanley Parku. Môj starý život síce definitívne skončil, no v jeho rozpade začalo vyrastať niečo nové, pestrejšie a rovnako živé. A ešte sa len ukáže, čo všetko vlastne z toho dokáže vyrásť.
***
O jednom konci a jednom začiatku
